Denník N

Martin Porubjak: Nikdy som neoddeľoval napísané od inscenovaného

Foto - Peter Procházka
Foto – Peter Procházka

Divadelník (ale tiež politik, vysokoškolský profesor a publicista) Martin Porubjak zožal mnoho úspechov na špičkových scénach doma i v zahraničí, ale najradšej sa v spomienkach vracal do krátkej éry bratislavského Divadla na Korze na prelome 60. a 70. rokov.

Hoci asi najviac sa Martin Porubjak (1944 – 2015) do divadelnej histórie zapísal svojím dlhoročným pôsobením vo funkcii dramaturga (a občas aj režiséra) v SND, hoci bol váženým profesorom a vyhľadávaným externým režisérom trebárs v Štúdiu L+S, v pražskom Národnom divadle, vo viedenskom Theater Brett či v brnianskom HaDivadle, najradšej vždy spomínal na bratislavské Divadlo na Korze.

Odjakživa mal chuť na vlastné divadlo, aj jeho diplomovka na VŠMU bola o malých divadlách, ktoré v 60. rokoch zažívali svoju hviezdnu epochu, no paradoxne začal spolu s Mariánom Labudom, Stanom Dančiakom, Pavlom a Petrom Mikulíkovcami a ďalšími blízkymi ľuďmi vybavovať divadlo až vtedy, keď sa dalo tušiť, že idú zlé časy. Prvá premiéra sa uskutočnila až po okupácii v šesťdesiatom ôsmom.

Divadlo na Korze, ktoré bolo synonymom slobody umeleckého vyjadrovania, nakoniec muselo z ideologických dôvodov (hoci oficiálnym bolo jeho zlé vetranie) skončiť v roku 1971. A to mu pesimisti predpovedali ešte oveľa skorší koniec. Jeho súbor, repertoár i konečný tvar inscenácií boli výsledkom podobného vkusu, názorov a generačného pocitu. „Vždy som celkom intuitívne a spontánne pracoval s ľuďmi, s ktorými som si aj inak rozumel,“ hovorieval Martin Porubjak. A Korzo tieto jeho slová napĺňalo vrchovato.

Po zlikvidovaní divadla nasledovalo pre mladého dramaturga aj vylúčenie zo zväzu dramatických umelcov, čo znamenalo odstavenie od akejkoľvek divadelnej práce. Ako zjavenie však prišla ponuka od Ivana Petrovického z martinského divadla, kde ho zamestnali spočiatku načierno, no postupne sa vynáral z anonymity a nakoniec už aj režíroval. Martinu zostal Porubjak navždy vďačný za poskytnutú šancu a ono jemu za skvelé inscenácie. K legendárnym patrila napríklad Eniky, beniky, divadelná obdoba filmu Prelet nad kukučím hniezdom.

Podobne ako viacerí iní umelci a intelektuáli, aj on sa v novembri 1989 ocitol v centre revolúcie, spoluzakladal Verejnosť proti násiliu, ktorá ho v roku 1991 nominovala za podpredsedu slovenskej vlády.

V politike však nechcel zostať, no oblúkom cez divadlo sa jej opäť výrazne dotkol v roku 1997, keď stál proti mečiarovským praktikám v kultúre ako člen Otvoreného fóra Zachráňme kultúru a bol pri tom, keď na najväčšom zhromaždení občanov od novembra ’89 divadelníci vyhlásili štrajk. Vrcholom tohto boja sa stala akcia opozičných poslancov a štrajkujúcich umelcov v budove ministerstva kultúry, sprevádzaná zásahom polície. Bol medzi tými, ktorí tam na zemi posediačky strávili noc a vychutnal si, keď ministerstvo ustúpilo a Mečiar tiež.

Vždy sa však rýchlo vrátil k milovanému divadlu. Ako dramaturg je podpísaný pod zhruba 140 inscenáciami, desiatky ďalších režíroval, sám napísal aj niekoľko hier a filmových scenárov, prekladal dramatické texty. Divadlo ho bavilo ako celok, kompletný tvorivý proces, zrod výsledného tvaru. „Nikdy som neoddeľoval napísané od inscenovaného, vždy som mal na mysli hercov, režisérov a ďalších zúčastnených tvorcov,“ vravieval. Ako povedal Milan Lasica, patril Porubjak k dramaturgom, ktorí tomuto povolaniu vrátili jeho pôvodný zmysel.

Prezidentské vyznamenania

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie