Dušan Dušek si počas desaťročí pokojne a trpezlivo, akoby mimo náporov vonkajšieho času utvára svoj vlastný, osobitý literárny svet, ktorý sústavne dopĺňa a prehlbuje. Tieto slová odzneli pred pätnástimi rokmi, keď získal za knižku Pešo do neba Cenu Dominika Tatarku.

A platia aj dnes. Dušan Dušek (1946), ktorý svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, naďalej vo svojich knihách ponúka svet rázovitých postavičiek, inšpirovaný detstvom a vyrozprávaný s dušekovským humorom, často dojemným či dojímavým, občas s trochu smiešnym alebo komickým odtieňom, no vždy nesmierne ľudským a láskavým. Charakteristický clivý tón jeho próz je Dušekovým základným autorským gestom.

Literárny odchovanec Mladej tvorby (v „civile“ však absolvent vysokoškolského štúdia geológie a chémie), kde našiel spriaznené duše tak v šéfredaktorovi Jánovi Buzássym, ako u svojich rovesníkov Dušana Mitanu, Ivana Štrpku, Jána Štrassera či Petra Zajaca, knižne debutoval v roku 1972 poviedkami Strecha domu. Dnes má na konte riadnu kopu kníh, okrem mnohých iných Oči a zrak, Náprstok, Pištáčik, Kufor na sny, Teplomer, Vták na jednej nohe, Zima na ruky, Holá veta o láske či Ponožky pred odletom.

S obľubou hovorí, že rád počúva každého, kto vie dobre rozprávať, a práve od týchto ľudí kradne tie najlepšie vety do svojich knižiek. Samozrejme, tam sa však všetko iba začína, Dušek z nich (ale nielen z nich) majstrovsky splieta svoje historky. Výsostne poeticky, tak ako poeticky charakterizuje tento tvorivý prístup: „Sú to reči a rečičky, čo som dostal do daru, vošli mi do ucha a blúdili v tele spolu s obrázkami ľudí a krajiny, až sa premenili na atrament v mojom guľôčkovom pere.“

Ešte dôležitejšie než v prózach je zaznamenávanie autentických viet pri písaní filmových scenárov, a nie náhodou ho k tejto metóde priviedol režisér Dušan Hanák, s ktorým spolupracoval pri úspešných filmoch Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ (a neskôr na scenáristickú tvorbu nadviazal napríklad pri snímke Martina Šulíka Krajinka).

Svoje skúsenosti už roky odovzdáva študentom na Katedre dramaturgie a scenáristiky Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. „Môžem im iba nenápadne a potichu ponúknuť nejakú radu,“ hovorí s typickou skromnosťou o svojom pedagogickom pôsobení. A nie inak sa stavia aj k vnímaniu úlohy spisovateľa: „Je to ako práca amatérskeho záhradníka, ktorému sa, ak má šťastie, niečo urodí – a pri neúrode sa teší aspoň z trávnika a krtincov.“

Prečítajte si

Kiska vyznamenal 15 ľudí, Handzuša, Hegerovú aj zabitého právnika Valka