Mladí ľudia nie sú zvyknutí na striedanie úspechu s neúspechom, hovorí nobelistka, vďaka ktorej vieme upravovať genóm
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku a počúvať môžete aj bez pripojenia k internetu. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Emmanuelle Charpentierová je nositeľkou Nobelovej ceny za chémiu, ktorú získala v roku 2020 s kolegyňou Jenifer Doudnovou za objav mimoriadne presnej metódy na úpravu genómu CRISPR/Cas9. V rozhovore opisuje jej potenciál pri liečení genetických chorôb či rakoviny a svoju cestu k prelomovému objavu.
„Nobelova cena mi nespadla z neba. To, že som si ju vzhľadom na pandémiu musela udeliť sama, bola dobre fungujúca metafora,“ hovorí úspešná vedkyňa.
V rozhovore sa dočítate aj o tom:
- v čom je podobná práca umelcov a vedcov;
- prečo potrebuje súčasná generácia hrdinov;
- aké choroby už vieme vďaka jej objavu liečiť a ktoré budú pravdepodobne nasledovať;
- prečo uvažovala, či má vôbec za svoju prácu prijímať ocenenia.
Do Bratislavy ste prišli prezentovať budúcoročný festival Starmus, ktorý spája vedu, hudbu a umenie. Jedným z jeho zakladateľov je Brian May, ktorý je zároveň členom rockovej kapely Queen. Majú k sebe umenie a veda blízko?
Umelcov si verejnosť často predstavuje ako ľudí, ktorí svojou prácou absolútne žijú a umením sú presiaknutí do hĺbky srdca. Veľmi podobne je to aj vo vede. Nepoznám úspešných vedcov, ktorí by svoju prácu brali ako zamestnanie od deviatej do piatej. Neexistuje presne daný čas dňa, keď všetci umelci rozvíjajú svoju tvorbu a vedci robia objavy. Aj prístup vedcov a umelcov k práci je podľa mňa dosť podobný. Zoberte si napríklad hudobníka. Má dosť dlhú fázu učenia, ktorá pozostáva z množstva metodiky a opakovaní, ktoré musí spraviť. Až potom dokáže prejsť do kreatívnej fázy, no aj tá sa opiera o tvrdú prácu, metodológiu a všetky tie aspekty, ktoré poznáme aj vo vede.
Vedci, ktorí chcú byť úspešní, sa tiež musia najprv naučiť metodológiu a robiť veľa opakujúcej sa práce. V začiatkoch napodobňujú prácu úspešnejších vedcov, podobne ako keď začínajúci hudobníci hrajú pesničky slávnych kapiel. Až potom prejdú do fázy, v ktorej si dokážu zvoliť vlastný kreatívny prístup.
Ľudia poznajú veľa umelcov podľa mena, no rôzne prieskumy ukazujú, že vymenovať viacerých vedcov je pre nás ťažšie. Čo sa týka vedkýň, často zostávame zaseknutí len na Marie Curie Sklodowskej. Môžu sa vedci stať hviezdami takého formátu ako ľudia v hudbe, vo filme či v športe?
Je to zaujímavá otázka, pretože napríklad ja som spokojná s tým, že ľudia si viac pamätajú objavy než samotných objaviteľov. Len nedávno som si uvedomila, že ma ľudia spoznávajú, a pripadalo mi to mimoriadne exotické, neočakávané a veľmi zvláštne.
Ale myslím si, že pre novú generáciu je „byť rozpoznaný“ dôležitejšie, než to bolo pre tú moju. Mladí ľudia po celom svete sa dosť amerikanizovali v zmysle, že za každým objavom, úspešným biznisom či myšlienkou, ktorá vás inšpiruje, hľadajú aj nejakého hrdinu. To znamená, že veľa ľudí potom chce byť napríklad ako Steve Jobs, aj so všetkým humbugom okolo toho.
Vaša generácia nemala takýchto hrdinov?
Mám pocit, že v mojej generácii sme v médiách – teda na tom minime televíznych kanálov, ktoré sme mali
