O 20 rokov budem vyliečený alebo kyslá uhorka, hovorí herec Michael J. Fox v dokumente o živote s parkinsonom

Na to ráno z roku 1991 nikdy nezabudne. Po búrlivom večierku sa zobudil s príšernou opicou. „Zdvihol som ľavú ruku pred nos, aby som si ňou zaclonil slnečné svetlo. Po pravom líci mi zatrepotalo krídlo nočného motýľa. Dal som si pravú ruku pred tvár, aby som mohol frčkou poslať tú malú beštiu cez celú miestnosť. To bol ten okamih, keď som si všimol svoj malíček. Bola to správa z budúcnosti,“ opisuje Michael J. Fox okamih, ktorý mu obrátil celý život naruby.

Cestovanie v čase je jedným z hlavných motívov dokumentu Still: Príbeh Michaela J. Foxa, ktorý je práve dostupný na Apple TV+.

A potom drsný humor. „Ak tu budem ešte o 20 rokov, tak budem buď vyliečený, alebo kyslá uhorka,“ komentuje Fox, ako vidí svoju budúcnosť s nevyliečiteľnou chorobou.

Vždy túžil zabávať ľudí, aj preto sa stal hercom. A s humorom neprestal ani vtedy, keď mu diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. Na letáčiku, ktorý mu vtedy dali lekári, sa naňho usmievali dvaja seniori, kým on nemal ešte ani tridsať. Priemerný vek nástupu tohto nevyliečiteľného ochorenia je 60 rokov, lenže v 5 až 10 percentách prípadov ľudí sa prejavuje už pred štyridsiatkou. Michael J. Fox patrí medzi nich.

V dokumente ukazuje, ako sa nevyliečiteľný optimista zmieruje s vlastnou smrteľnosťou.

Kým je ešte sám sebou

Keď sa Oscarom ocenený režisér Davis Guggenheim (Nepríjemná pravda, Dal mi meno Malala) podujal natočiť životopisný film o Michaelovi J. Foxovi, zo začiatku si to predstavoval ako mix rozhovorov a záberov z filmových hitov, ktoré urobili z tohto herca hviezdu. Až v priebehu nakrúcania pochopil, že točí skôr príbeh o tom, ako nestratiť chuť do života, keď vyše 30 rokov bojujete s nevyliečiteľnou chorobou, ktorá vás postupne oberá o identitu.

Názov dokumentu – Still – má v angličtine dva hlavné významy: „Ešte stále“ a „pokoj“. Režisér aj herec ho chceli stihnúť nakrútiť v čase, kým je Michael J. Fox ešte stále Michaelom J. Foxom a dokáže sa na vzniku filmu aj aktívne podieľať.

O pár mesiacov by to už pravdepodobne nebolo možné. To, ako rýchlo ochorenie postupuje, vidieť v nedávnom rozhovore Foxa s moderátorkou Katie Couric. Oproti dokumentu, ktorý sa točil minulý rok, v ňom vidieť, že herec už nedokáže ovládať mimovoľné pohyby svojho tela a má výrazné problémy s artikuláciou.

Bol malý, musel utekať

Názov dokumentu Still však ironicky odkazuje aj na pokoj, ktorý hercovi celý život chýba. Vo filmoch aj v reálnom živote je neposedný, hyperaktívny. Pôsobí ako nervózne klbko energie.

„Som nízky (163 cm – pozn. red.), aj preto som vždy musel byť v pohybe,“ spomína v dokumente na svoje detstvo. Ak napríklad nechcel, aby ho spolužiaci zavreli do skrinky, musel byť až pekelne rýchly.

Niet divu, že keď dostal prvú rolu v seriáli, s radosťou nechal strednú školu a z rodnej Kanady sa presťahoval do Hollywoodu.

Spočiatku bol jeho nízky vzrast výhodou. Ak filmári potrebovali do seriálu bystrého tínedžera, bol na to ako stvorený – ako 16-ročný mohol pokojne hrať aj 12-ročného. Lenže do hlavných, a teda aj dobre platených rolí, režiséri obsadzovali celkom iné typy hercov, a tak po sérii odmietnutí už nemal ani na nájom.

Zlomovým bol preňho kasting do sitkomu Rodinné putá, kde mohol konečne prejaviť svoj zmysel pre humor aj svoju nervóznu energiu. To boli ešte časy, keď sa sitkomy nakrúcali priamo pred divákmi, a ako sa ukázalo už počas nakrúcania pilotného dielu, publikum si Foxa zamilovalo. Z pôvodne vedľajšej postavy konzervatívneho tínedžera Alexa P. Keatona sa zrazu stala hlavná.

Vďaka tomuto seriálu si ho zakrátko všimol aj Robert Zemeckis, ktorý ho obsadil do filmovej trilógie Návrat do budúcnosti.

A zrodila sa hviezda.

V zdraví aj v chorobe

„Bol som mladý princ Hollywoodu“, spomína herec na obdobie, keď mu sláva stúpla do hlavy. Ako čerstvý dvadsiatnik už vlastnil niekoľko športových áut a objavil sa na titulkách všetkých najčítanejších časopisov v Amerike. Zákulisné zábery z nakrúcania ukazujú, ako arogantne sa niekedy správal k členom štábu. Fox to v novom dokumente neskrýva.

Bolo to obdobie, keď nakrúcal hollywoodske trháky a zároveň pokračoval v nakrúcaní Rodinných pút. Niekedy ho vodič doviezol na pľac a on si ani nedokázal spomenúť, čo práve ide točiť.

Práve v Rodinných putách spoznal Tracy Pollan, o rok staršiu herečku, ktorá v seriáli hrala objekt jeho záujmu. Bola vraj jediná, ktorá si trúfla povedať mu, že sa správa ako „úplný hajzel“. Vo Foxovom prípade to bola láska na prvé počutie.

„Ako sa má Tracy?“ pýta sa režisér Davis Guggenheim šesťdesiatnika Foxa pred začiatkom ďalšieho dňa nakrúcania dokumentu. „Married to me… still“ – „Vydatá za mňa… ešte stále,“ odpovedá Fox. Áno, znovu je tu slovo „still“ a perfektne načasované.

S Tracy sa zobrali v roku 1988, o rok neskôr sa im narodilo prvé dieťa. Dva roky nato hercovi diagnostikovali parkinsona. V dokumente spomína, ako mu vtedy manželka povedala len jednu vetu: „V zdraví aj v chorobe.“

Od tabletky k tabletke

Vedel, že jeho ochorenie sa postupne môže prejaviť spomalenosťou pohybov, stuhnutosťou svalstva, triaškou, stratou stability, ale aj strnulým výrazom tváre. Pre herca to znie ako nočná mora.

U Foxa sa to začalo najmä problémami s ľavou rukou, ktorá sa mu nekontrolovateľne triasla. Zostrih scén z filmov a zo seriálov z tohto obdobia ukazuje, ako to dokázal maskovať – vždy sa snažil do ľavej ruky niečo chytiť alebo ju skryť pod oblečenie. Samozrejme, zobralo mu to pri práci veľa energie.

Pomáhali mu lieky, ktoré musel užívať každé tri hodiny. „V hlave som si stále rátal, koľko času už ubehlo od poslednej tabletky a kedy si už musím dať ďalšiu,“ opisuje v dokumente. Ak bol práve uprostred nakrúcania, stálo ho obrovské úsilie sústrediť sa na scénu, ktorú mal práve zahrať.

Nevedel prestať myslieť na chorobu, nedokázal vypnúť. Ku koncu nakrúcania si dával nejaký drink, aby to nejako zvládol. „Áno, bol som alkoholik,“ otvorene priznáva v dokumente.

Zo závislosti sa napokon dostal vďaka Tracy. Keď sa raz ráno zobudil s ďalšou opicou a nedokázal sa vyhrabať z postele, spýtala sa ho, či si takto predstavuje svoj ďalší život. Odvtedy nevypil ani hlt alkoholu. Je to už vyše 30 rokov.

To, že má parkinsona, sa mu darilo sedem rokov tajiť pred všetkými okrem najbližšej rodiny. Jedným z najsilnejších momentov dokumentu sú práve jeho spomienky na okamih, keď sa konečne odhodlal povedať o svojej diagnóze verejne.

„Niektorí ľudia by možno brali správu o mojom ochorení ako koniec, ale ja som si začínal uvedomovať, že v skutočnosti to bol začiatok,“ hovorí.

Na bolesť neprišla reč

Odvtedy si zahral ešte v desiatkach filmov a seriálov. Choroba preňho v tom zdanlivo nebola prekážkou.

Naposledy nakrúcal pred tromi rokmi. Vo výbornom seriáli Dobrý boj stvárnil prominentného právnika Louisa Canninga so zdravotným hendikepom, aký má aj Fox v skutočnom živote. Nehrá však žiadneho hrdinského bojovníka, ktorý statočne pokračuje v práci aj napriek svojmu znevýhodneniu. Naopak, je to prešibaný manipulátor, ktorý svoj hendikep využíva vo vlastný prospech.

Pre Michaela J. Foxa to vraj bola príležitosťou ukázať, že ľudia s postihnutím môžu byť rovnako hrozní ako všetci ostatní. „Je to zábavné, pretože vždy, keď vidíme akékoľvek znázornenie postáv s postihnutím v televízii, robí sa to sentimentálne, v pozadí hrá jemná klavírna hudba. A ja som chcel ukázať, že aj ľudia so zdravotným postihnutím môžu byť kreténi,“ povedal v rozhovore pre The Hollywood Reporter.

Právnik Canning v seriáli nestojí o ľútosť svojich kolegov a okolia. To isté tvrdí v dokumente aj Michael J. Fox. „Áno, musím riešiť nejaké veci, ale som tvrdý sukin syn,“ vraví o svojom boji s chorobou.

No ani taký dobrý herec nedokáže zahrať, že sa má fajn, keď ho v skutočnosti bolí celé telo, keď po pár krokoch neistej chôdze spadne alebo nedokáže udržať v ruke hrnček so slamkou. Jeho telo je neustále v pohybe a je preňho čoraz ťažšie ho ovládať. Už len navliecť si papuče je pre neho nadľudský výkon.

„Cítite bolesť aj teraz?“ pýta sa ho režisér na konci niekoľkohodinového nakrúcania. „Ja ju cítim stále,“ odpovedá herec. „Tak prečo ste to nepovedali skôr?“ pýta sa ho udivene režisér. „Neprišla na to reč.“

Keď v jednej scéne opisuje, ako sa musí celý čas sústreďovať na to, aby jeho tvár mala aspoň nejaký výraz a nie strhnutú „parkinsonovskú masku“, to sú chvíle, keď si uvedomujete, aký je život s ochorením v skutočnosti ťažký.

„Nemusíte byť stále Michael J. Fox,“ hovorí mu režisér.

Lenže on chce ukázať, že to ešte nevzdal. A ide cez bolesť.

Keď mu maskérka musí zamaskovať jazvy, lebo si pri ďalšom páde zlomil niekoľko kostí na tvári, komentuje to slovami: „To, že padám, je súčasť dohody. Gravitácia je reálna, dokonca aj keď spadnete len z mojej výšky.“

Ak sa vám na konci bude zdať neuveriteľné, ako veľmi vás tento dokument napriek všetkému pobaví, tak vedzte, že Michael J. Fox vás dostal presne tam, kam chcel.