Denník N

Kritička architektúry Moravčíková: Všimnite si, že ak sa zbúra verejná budova, žiadna iná ju nenahradí

Henrieta Moravčíková. Foto - Petra Rjabinin
Henrieta Moravčíková. Foto – Petra Rjabinin

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Historička architektúry a profesorka Henrieta Moravčíková už niekoľko dekád skúma a hodnotí architektúru na Slovensku. V pondelok (29. 5.) bude hostkou festivalu Dni architektúry a dizajnu

Od roku 1995 vedie tím oddelenia architektúry Historického ústavu SAV, ktorý je často počuť, keď nejakej budove hrozí necitlivý zásah alebo zničenie. „Je to šťastná zhoda okolností, že náš tím tvoria ľudia, ktorí považujú za samozrejmé hovoriť o svojich poznatkoch a názoroch verejne. Ak sme raz presvedčení, že nejaká budova má hodnoty, ktoré stoja za to, tak sa ju snažíme obhájiť,“ vraví Moravčíková.

V rozhovore hovorí aj o tom

  • v akej kondícii je aktuálna slovenská architektúra;
  • či sa v dejinách Bratislavy ukáže, že primátor je architekt;
  • prečo bola väčšina recenzií rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie skôr pozitívna;
  • akú skúsenosť si berie z prípadu Istropolis, ktorý developer napriek snahám odborníkov zbúral
  • a v čom by mali byť súčasní architekti bdelí.

Od roku 2014 ste so svojím tímom vydávali Ročenku architektúry, ktorá sumarizovala vždy dvojročné dianie na architektonickej scéne. V týchto dňoch vychádza Správa o slovenskej architektúre. V čom sa líši?

Uvedomili sme si, že formát ročenky nie je veľmi vitálny, ak nemá tradíciu. V našom akademickom prostredí sme zvyknutí skôr na „správy“, a tak sme siahli po tomto žánri. To, o čo nám ide, v princípe sedí s tým, o čo sme sa usilovali aj v ročenke: snažíme sa prinášať informácie o architektúre z väčšieho odstupu.

Prostredníctvom rôznych online portálov a sociálnych sietí sa dnes rýchlo dozviete, kde sa čo zrealizovalo, nám ide o zreflektovanie a zachytenie celostnejšieho obrazu. Preto sme čiastočne upustili aj od hodnotenia konkrétnych diel a snažíme sa skôr pomenovať trendy, ozrejmiť kľúčové javy, ktoré sa na architektonickej scéne odohrávajú, a upozorniť aj na miesta, v ktorých sa architektúra konfrontuje so spoločenským dianím. Preto sme oslovili napríklad Silvestra Lavríka, ktorý píše o pamätníkoch a politike vo verejnom priestore, alebo kolegyňu Linu Degtyaryovú z Užhorodu. Píše o dianí na Ukrajine, ktorej vo vojne miznú pred očami mnohé dôležité pamiatky.

Správa o slovenskej architektúre, vyd. Slovart, 2023.

Jedna z prvých kapitol sa venuje bytovým domom. Napriek tomu, že ide o ťažisko toho, čo sa u nás stavia, vo vašom hodnotení nie je, až na zopár výnimiek, veľa pozitívnych hodnotení. Prečo sa u nás nestavajú zaujímavé bytovky?

Problém vidím najmä v investorskom pozadí, a to nemám na mysli štandardné démonizovanie developerov. Zdá sa mi, že na začiatku nového milénia, ešte pred ekonomickou krízou, mali architekti o čosi väčšiu slobodu ako dnes, lebo developeri neboli takí „skúsení“. Nemali všetko tak dokonale spočítané. Ak nejdú robiť „vlajkovú loď“ svojej firmy, na ktorú si aj tak zavolajú zahraničný ateliér, tak držia architektov dosť pri zemi.

Myslím si, že keby mali viac voľnosti, dokázali by oveľa kreatívnejšie riešiť bytové domy aj štvrte. Nepochybujem o schopnostiach architektov, len sa mi zdá, že sú veľmi limitovaní excelovskými tabuľkami, ktoré im vytvoria manažéri na strane investorov. Preto sa prejavujú skôr v menších zákazkách.

Bytový dom Nová Dunajská v Bratislave od ateliéru JRKVC (Peter Jurkovič, Marcel Dzurilla). Foto – Peter Jurkovič

Dlho sa hovorí, že súčasní architekti nedostávajú také príležitosti ako tí pred nimi – že nestavajú nemocnice, divadlá, školy či galérie, a teda nemajú takú možnosť ukázať svoj potenciál, hoci dnes stavajú bytové domy aj celé štvrte. Nie je to tak, že zákazky na veľké verejné budovy možno nikdy nedostanú a že práve bytové domy budú napokon to, na základe čoho budeme hodnotiť ich prácu s odstupom ďalších rokov?

Zdá sa, že to tak je. Zatiaľ nevidno, že by sa u nás generovala objednávka na nové verejné budovy, akými by mohli byť filharmónia alebo múzeum. Je to síce prekvapivé, ale je to fakt.

Keď sa pozeráme na príležitosti, ktoré majú súčasní architekti, ponúka sa nám pohľad do medzivojnového obdobia Slovenska. Vtedy sa postavilo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie