Denník N

Prvé architektky Slovenska neboli žiadna druhá liga

Prvú generáciu architektiek predstavuje výstava Emancipované. Nájdete ju vo foyer FA STU v Bratislave. Foto - Olja Triaška Stefanovič.
Prvú generáciu architektiek predstavuje výstava Emancipované. Nájdete ju vo foyer FA STU v Bratislave. Foto – Olja Triaška Stefanovič.

Postavili škôlky, školy, sídliská, pošty aj kultúrne domy, do ktorých chodíme dodnes, no na ich mená sa takmer zabudlo. Práve teraz ich predstavuje výstava s názvom Emancipované: prvá generácia architektiek na Slovensku.

Mohli by sme povedať, že mali jednoducho smolu. Zo školy vyšli rovno do komplikovaných 50. rokov minulého storočia a z aktívnej architektonickej scény väčšina z nich odišla s príchodom revolúcie.

Ich tvorba tak nešťastne uviazla pod hrubou vrstvou nedôvery voči „tej socialistickej architektúre“ a často aj pod hlavičkou projektových ústavov, ktoré z tvorcov robili anonymné pracovné kolektívy vedené výraznými mužskými predstaviteľmi.

To najlepšie, čo urobili, je dnes do veľkej miery zanedbané, oblepené reklamami, prestavané na nepoznanie, zbúrané, zabudnuté alebo nepoznané. Nemožno však povedať, že by prvé architektky na Slovensku, o ktorých hovorí výstava Emancipované, mali iba smolu a že by ich diela mali mať rovnaký osud. Práve naopak.

Tie ponuré 50. roky totiž okrem iného znamenali aj masívnu výstavbu. Socializmus budoval svoj štát a potreboval na to množstvo architektov, ale aj architektiek. Bez Márie Krukovskej, Štefánie Krumlovej, Milice Marcinkovej, Viery Meckovej, Oľgy Ondreičkovej, Lýdie Titlovej, ale i ďalších by dejiny našej architektúry neboli úplné. Už bolo načase zoznámiť sa s nimi. Väčšina z nich má okolo osemdesiatky a to je už pomerne vysoký vek na prvé stretnutie, ak uvážime, že v ich budovách vyrástli celé generácie.

Mária Krukovská so sídliskom na Račianskej ulici v Bratislave v pozadí Foto: Olja Triaška Stefanovič
Mária Krukovská so sídliskom na Račianskej ulici v Bratislave v pozadí. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Obytný dom s obchodmi, Mýtna ulica, Bratislava, Mária Krukovská, 1958. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Obytný dom s obchodmi, Mýtna ulica, Bratislava, Mária Krukovská, 1958. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Prírodovedecká fakulta UK, niekdajšia Šmeralova ulica, Bratislava, Mária Krukovská, 1962, zbúrané pri výstavbe Mosta SNP Zdroj: Archív M. Krukovskej
Prírodovedecká fakulta UK, niekdajšia Šmeralova ulica, Bratislava, Mária Krukovská, 1962, zbúrané pri výstavbe Mosta SNP Zdroj: Archív M. Krukovskej

Nie je to druhá liga

„To, že sa o nich doteraz nepísalo, neznamená, že ide o druhotriednu tvorbu. A neznamená to ani to, že o nich treba hovoriť iba preto, lebo ide o ženy a zapadá to do trendu rodovo orientovaných štúdií,“ hovorí autorka výstavy Henrieta Moravčíková. „Ide o autorky, ktoré do našej architektonickej tvorby vstúpili naozaj významnými stavbami. Akurát, že ostali zabudnuté.“

Dôvodov, prečo je to tak, je viacero. Napríklad že neboli vo viditeľných vedúcich pozíciách a ani súdobá tlač o práci architektiek veľmi nepísala.

„Špeciálne ženám bolo venované jediné číslo časopisu Projekt v 70. rokoch, a aj v tom sa objavuje názor, že architektky sa majú zhostiť ženských úloh – najmä typologických druhov, akými boli materské škôlky, školy, zdravotnícke zariadenia, obradné siene, kultúrne domy, rekonštrukcie a interiéry, kým veľká ambiciózna architektúra mala ostať v rukách mužov. Očakávalo sa, že ženy môžu prispieť nanajvýš v oblasti estetiky či typológie, ale rozhodne nie technologickou či konštrukčnou inováciou,“ hovorí Moravčíková.

Keď sa s prvými absolventkami architektúry začala stretávať, reagovali rôzne. Väčšina mala radosť, no niektoré nerozumeli, prečo sa venovať ich dielu, keď to doteraz nikto nerobil. Niektoré z nich síce dostali počas tvorivého obdobia aj významné ocenenia, no keď po revolúcii odišli do penzie, ostalo okolo nich ticho. „My sme ich naozaj celé roky ignorovali. A teraz je už najvyšší čas, ak chceme zachytiť osobné svedectvá, ktoré nám vedia najlepšie objasniť mnohé súvislosti z minulosti,“ hovorí Moravčíková.

Štefánia Krumlová pri škole na Metodovej ulici v Bratislave. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Štefánia Krumlová pri škole na Metodovej ulici v Bratislave. Foto: Olja Triaška Stefanovič

48-triedna škola pre sídlisko Záhradnícka, Metodova ulica, Bratislava, Štefánia Krumlová, Ľudovít Jendreják, statika Jozef Poštulka, 1961. Foto: Olja Triaška Stefanovič
48-triedna škola pre sídlisko Záhradnícka, Metodova ulica, Bratislava, Štefánia Krumlová, Ľudovít Jendreják, statika Jozef Poštulka, 1961. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Chata na Popradskom plese, 2. cena v súťaži (1. cena nebola udelená), Štefánia Krumlová, 1956. Zdroj: Archív Š. Krumlovej
Chata na Popradskom plese, 2. cena v súťaži (1. cena nebola udelená), Štefánia Krumlová, 1956. Zdroj: Archív Š. Krumlovej

Milica Marcinková na dvore Destského diagnostického ústavu v Trnávke. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Milica Marcinková na dvore Detského diagnostického ústavu v Trnávke. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Dom kultúry, Bojnice, Milica Marcinková, Eva Sopková, 1981. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Dom kultúry, Bojnice, Milica Marcinková, Eva Sopková, 1981. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Detský diagnostický ústav, Bratislava-Trnávka, 1967. Foto: Milica Marcinková
Detský diagnostický ústav, Bratislava-Trnávka, 1967. Foto: Milica Marcinková

V úzadí

Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej otvorili v Bratislave v roku 1946. Medzi prvými absolventmi boli aj štyri ženy, ich počet sa počas ďalších rokov menil, mnohé z nich však s praxou nikdy nezačali.

Naopak, tie, o ktorých je reč, sa hneď po škole dostali do vznikajúcich projektových ústavov. Mária Krukovská bola vôbec prvou ženou, ktorá začala pracovať v bratislavskom Stavoprojekte, Viera Mecková dokonca viedla ateliér s niekoľkými podriadenými, Oľga Ondreičková mala svoju projekčnú skupinu.

„Veľký vplyv na to, ako sa ženy v architektúre dokázali zviditeľniť, mal aj ich životný príbeh a vnútorné nastavenie. Niektoré prijali úlohu menej viditeľných členiek autorských dvojíc či skupín. Boli významnou súčasťou pracovného kolektívu, svedomite pracovali, no ich spoločné dielo bolo vnímané skôr cez osobnosť architekta a dodnes majú tendenciu hovoriť, že nie sú dôležité. Medzi také patria napríklad Lýdia Titlová, ktorá pracovala s Lumírom Lýsekom, alebo Štefánia Krumlová, ktorá pracovala s Ľudovítom Jendrejákom a Imrichom Ehrenbergerom,“ hovorí Moravčíková.

Samostatne sa podarilo uplatniť najmä Viere Meckovej, Milici Marcinkovej a Oľge Ondreičkovej. A hoci väčšina ženských autoriek napokon realizovala „očakávané“ stavby v podobe školských, kultúrnych či zdravotníckych zariadení, nemožno povedať, že by boli horšie či odlišné od práce ich mužských kolegov, o ktorých vieme oveľa viac.
„Ich tvorba bola v súlade s dobovými trendmi, neboli ani pozadu, ani nenastoľovali nové témy, ale nebáli sa ísť do nových úloh a vo svojej práci dokázali byť omnoho rýchlejšie a dynamickejšie než ich kolegovia. Možno ich k tomu viedli práve okolnosti, ktoré mnohé z nich spomínajú – vo využívaní dňa museli byť veľmi obratné. Vedeli, že na správne riešenie majú osem hodín, lebo potom treba ísť domov za rodinou, a tak ho za osem hodín naozaj našli,“ hovorí Moravčíková.

Viera Mecková pri mestskom úrade v Žiline. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Viera Mecková pri mestskom úrade v Žiline. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Administratívna budova (pôvodne OV KSS, dnes Mestský úrad), Viera Mecková, Žilina, 1988. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Administratívna budova (pôvodne OV KSS, dnes Mestský úrad), Viera Mecková, Žilina, 1988. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Prístav na Dunaji, Istroport, Viera Mecková, Alexander Mlynarčík, 1974 – 1976 . Zdroj: Archív V. Meckovej
Prístav na Dunaji, Istroport, Viera Mecková, Alexander Mlynarčík, 1974 – 1976 . Zdroj: Archív V. Meckovej

Oľga Ondreičková pri vlastnom rodinnom dome v Bratislave. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Oľga Ondreičková pri vlastnom rodinnom dome v Bratislave. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Obvodná pošta Praha 4, Praha, Oľga Ondreičková, 1985. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Obvodná pošta Praha 4, Praha, Oľga Ondreičková, 1985. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Budova spojov, Štrbské Pleso, Oľga Ondreičková, 1970. Foto: Rajmund Müller
Budova spojov, Štrbské Pleso, Oľga Ondreičková, 1970. Foto: Rajmund Müller

Tie najlepšie poznáte

Z najznámejších budov, ktoré prvé architektky postavili, možno vyzdvihnúť hneď niekoľko. „Milica Marcinková navrhla Dom kultúry v Bojniciach. Do tradičnej malomestskej zástavby v centre mesta vstúpila modernistickou stavbou a zvládla to perfektne.

Viera Mecková dokázala ako nestraníčka vyhrať súťaž na realizáciu budovy Okresného výboru Komunistickej strany v Žiline, ktorá je dnes mestským úradom. Stále je to fantastická budova, ktorá parí k špičke neskorého modernizmu na Slovensku.

Oľga Ondreičková sa presadila už prvým dielom – známou Budovou spojov na Štrbskom plese, ktorá tvorila vstup do legendárneho Areálu snov. Neskôr realizovala technologicky náročné stavby – vysielače a pošty. Je autorkou aj známej Červenej pošty v Petržalke, ktorú, žiaľ, nedávno znehodnotila prestavba, podobne ako budovu na Štrbskom plese,“ hovorí Moravčíková.

Mária Krukovská je spoluautorkou dnes už legendárneho moderného sídliska na Račianskej ulici v Bratislave, kde navrhla obchodné stredisko a materskú školu. Na Staromestskej ulici dokonca postavila veľkú budovu prírodovedeckej fakulty, no pár rokov po dokončení ju zbúrali pri výstavbe Mosta SNP a ostala v zabudnutí.
Štefánia Krumlová sa zviditeľnila návrhom školy s telocvičňou zastrešenou exponovanou lanovou konštrukciou, podľa ktorého potom postavili v Bratislave hneď dve školy – na sídlisku Záhradnícka aj v Ružovej doline. Škôl a škôlok má však v rôznych častiach Bratislavy hneď niekoľko.

Lýdia Titlová zaujala ešte ako študentka architektúry, no najlepšie stavby urobila v 70. rokoch, keď sa jej podarilo navrhnúť rad predajní, obchodných domov a administratívnych budov pre Slovenské združenie spotrebných družstiev.

Lýdia Titlová pred budovou SZSD v Bratislave. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Lýdia Titlová pred budovou SZSD v Bratislave. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Slovenský zväz spotrebných družstiev, Bratislava, Lumír Lýsek, Lýdia Titlová, interiér Eduard Šutek, 1976. Foto: Olja Triaška Stefanovič
Slovenský zväz spotrebných družstiev, Bratislava, Lumír Lýsek, Lýdia Titlová, interiér Eduard Šutek, 1976. Foto: Olja Triaška Stefanovič

Zotavovňa Magura, Monkova dolina, Vysoké Tatry, Lumír Lýsek, Soňa Lýsková, Lýdia Titlová, 1964 Foto: Archív L. Titlovej
Zotavovňa Magura, Monkova dolina, Vysoké Tatry, Lumír Lýsek, Soňa Lýsková, Lýdia Titlová, 1964. Foto: Archív L. Titlovej

Papierovo rovnocenné

Na rozdiel od architektiek, ktoré vstupovali na scénu v 70. či 80. rokoch, mala prvá generácia ešte celkom dobrú pozíciu – napriek množstvu predsudkov sa dostávali aj k väčším projektom a zaujímavým úlohám. „Architektky, ktoré prichádzali neskôr, už zväčša končili na druhoradých pozíciách, lebo projekčné ústavy boli plné a najlepšie miesta na roky dopredu obsadené,“ hovorí Henrieta Moravčíková.

Priznáva však, že len čo začala s architektkami hovoriť na tému rodovej rovnosti, väčšina odmietala názor, že by mali iné východiskové pozície ako muži. „Nikdy vraj nepociťovali, že by sa medzi nimi robil nejaký rozdiel. Až keď sme sa rozprávali dlhšie, často vysvitlo, že rozdiely predsa len existovali, no ony sa nad tým ani nezamýšľali, lebo s tou otázkou neboli nikdy priamo konfrontované,“ hovorí Moravčíková.

V čase, keď začínali aktívne tvoriť, boli síce na plagátoch silné ženy žeriavničky aj murárky, ale dnes vieme, že s ideou rovnoprávnosti, aká sa pestovala na Západe, to nemalo nič spoločné. Ani jedna z nich nepôsobila ako riaditeľka projekčného ústavu a väčšinu ich úspechov časom prekryli ohlasy na diela ich kolegov. Ťažko však povedať, či sa do vedúcich pozícií v projektových ústavoch nedostali preto, lebo nechceli, alebo preto, že taká možnosť ani neexistovala. „Dištancujú sa od toho, vravia, že vo vedúcich pozíciách nechceli byť. V tom čase sa očakávalo aj isté spoločenské či politické angažovanie a v tom ani jedna z nich nemala žiadne ambície.“

Dôsledky tejto situácie podľa Henriety Moravčíkovej pociťujeme dodnes. Myslí si, že sa odvtedy v tomto smere veľa nezmenilo. Architektky síce vedú debaty o rovnakých témach svojej profesie ako ich mužskí kolegovia, majú svoje ateliéry, ale ani jedna z nich nepostavila žiadnu veľkú, významnú stavbu. „A možno je to práve preto, lebo sa nikdy touto otázkou nezaoberali.“

Možno ich inšpiruje práve výstava prvej generácie autoriek, ktorej súčasťou sú aj nádherné portréty prvých slovenských architektiek so svojimi najlepšími dielami od Olji Triašky Stefanovič. Vidieť ich môžete vo foyeri Fakulty architektúry STU v Bratislave do 17. januára. „To všetko je však len začiatok,“ hovorí Henrieta Moravčíková. O architektkách v strednej a východnej Európe onedlho vyjde v britskom vydavateľstve Routledge/Taylor and Francis kniha s kapitolou aj o Slovensku, no výskum sa tým zďaleka nekončí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie