Denník N

Spojil katolíka, moslima aj žida, zamilovali sa doňho všetky družičky

Anton Srholec v Resotách na Popolcovú stredu. Foto – Boris Németh/.týždeň
Anton Srholec v Resotách na Popolcovú stredu. Foto – Boris Németh/.týždeň

Novinárka Soňa Gyarfášová, ktorá šesť rokov mapovala kroky a cesty Konfederácie politických väzňov, spomína na Antona Srholca. Bol pre ňu takmer ako rodina. „A teraz si všetci dáme Stalinove slzy,“ žartoval, keď núkal skalické červené muž, ktorého komunisti poslali do uránových baní.

„Toto je jedna moja rodina, Sonička. Tá druhá, to sú naši politickí väzni, dobrí ľudia. Budeme mať peknú slávnosť, príď medzi nás,“ povedal mi Anton Srholec na našom prvom stretnutí v ubytovni Resoty, kde pomáhal ľuďom bez domova.

Do ubytovne Resoty, ktorú žartovne nazýval aj António a 40 lúpežníkov, som prišla v roku 2009 ako mladá elévka, novinárka vyzbrojená jeho starými čiernobielymi fotografiami z nášho rodinného archívu, kde bol ešte ako mladý kňaz.

Počas totality, keď mohol chvíľku pôsobiť v Blumentáli, sobášil maminu sestru a doma sa hovorilo o tom veselom farárovi s uhrančivými očami, do ktorého sa na svadbe zaľúbili všetky družičky.

Foto – archív Konfederácie politických väzňov
Foto – archív Konfederácie politických väzňov

Koho všetko dokážete spojiť

Už naše prvé stretnutie, na ktorom som mala robiť reportáž o ľuďoch bez domova, bolo netradičné. Bolo to vtedy len krátko pred Silvestrom, v Resotách vrcholili prípravy na rozlúčku so starým rokom. Ten mali tráviť všetci spolu, za jedným stolom aj s ich pánom farárkom.

Medzi obyvateľmi však vznikol nejaký drobný svár. „A teraz sa všetci pomodlíme,“ povedal im Anton Srholec. Neverila som vlastným očiam. Už o chvíľku sa spoločne vedľa seba modlili každý svoju modlitbu bigotný katolík, ktorý dovtedy predčítaval nahlas slová z Biblie, mladý žid Ivan a na koberci kľačal moslim Ahmed. Vtedy som si uvedomila to, čo bolo vždy Tonkovým darom – spájať ľudí. Aj napriek ich rôznym názorom hľadať to spoločné.

Na ich malú slávnosť som krátko nato naozaj prišla, Konfederácia politických väzňov oslavovala vtedy dvadsiate narodeniny. Bol tam spisovateľ Rudolf Dobiáš, hokejista Augustín Bubník, Karol Noskovič, Dorota Kravjanska, Imrich Mráz – všetko jeho priatelia, starí politickí väzni z päťdesiatych rokov. Všetko silné osudy. Mnohé neznáme, zabudnuté. S rozhlasovým kolegom sme odchádzali po stretnutí plní dojmov. O príbehoch, ktoré som počula, som niekoľko hodín premýšľala.

Odvtedy som pri tejto téme zostala. V novinárskej práci. Aj s Konfederáciou politických väzňov a ďalšími ich „peknými slávnosťami“.

„Popolcový štvrtok“ s Antonom Srholcom
autor: Jakub Kratochvíl, jablko.sk – viac videí na Dni s Antonom Srholcom

„António bol kompasom, ľudí dokázal vždy správne nasmerovať,“ povedal mi dnes náš spoločný priateľ Ferko z Konfederácie politických väzňov.

„Šťastie nie je to, čo vlastníme, ale to, po čom túžime. Mať svoju víziu, poslanie a sen,“ hovorieval mi Anton Srholec, keď sme sa spolu rozprávali o živote.

Každý, kto ho poznal, vedel, že byť na čele ľudí, ktorí boli pred rokom 1989 prenasledovaní a po ňom takmer zabudnutí, považuje za svoje poslanie.  

Nezabúdajte na utrpenie

Jeho dobrý priateľ, spisovateľ a politický väzeň z Jáchymova Rudolf Dobiáš o ňom hovorieval, že vždy bol na strane utláčaných a zaznávaných. Celý život bol na okraji, a tak si vzorku ľudí žijúcich na okraji vybral nakoniec aj dobrovoľne. Ľudí bez domova aj politických väzňov.

Nesmú byť sami, opustení vo svojom smútku, ale vydávať svedectvo o tom, čo prežili. Memoriam passionis, hovorieval. Utrpenie nesmie byť zabudnuté.

A tak starí ľudia na prahu deväťdesiatky i po nej nasadli ako za mladých čias do zájazdových autobusov a vrátili sa spoločne niekoľkokrát do jáchymovských uránových baní, za múry leopoldovského, ilavského či želiezovského väzenia. Dušou všetkých stretnutí bol práve ich predseda Anton Srholec, ktorý opäť aj tu ľudí spájal. Odpustili sme, ale nezabúdame – bolo jeho krédo, ktoré nosili podľa jeho návrhu dcéry politických väzňov na rôznych podujatiach na svojich nápadných žltých tričkách.

Bol to vždy starý známy scenár. Zájazdový autobus mal netradičnú zastávku na Nezábudkovej, kde býval a nastupoval António – predseda Konfederácie politických väzňov. Ostatní spolucestujúci mu vždy zatlieskali, s každým prehodil niekoľko viet, každému podal ruku. Ku každému človeku sa správal ako k najlepšiemu priateľovi.

Nebolo to o ťažobe a spomínaní, ale veľakrát o humore. „A teraz si všetci dáme Stalinove slzy,“ usmieval sa, keď začal núkať ľudí dobrým skalickým červeným vínkom. Hovorieval, že to bolestné, pretrpené a ťažké premenili v slobodnej dobe, po ktorej vtedy tak túžili, na niečo pekné a vzácne – dlhoročné priateľstvá, ktoré medzi nimi vznikli.

To, čo sme premárnili

„Nepomôže lamentovať nad tým, čo človek stratil. To je už nenávratné. Nemáme ľutovať nad tým, čo sme pretrpeli, máme ľutovať nad tým, čo sme premárnili. Zaujímavé chvíle sa stávajú aj pre ženu – matku hodiny, keď rodila. Tie najťažšie, keď riskovala život, na tie nikdy nezabudne. Tie pretancované noci boli pekné, mám ich rád aj ja, no tie hodíme za seba, ale to ťažké a bolestivé nás formuje a robí z nás ľudí,“ hovorieval.

Posledný rok, keď už bojoval s ťažkou chorobou, sa pred verejnosťou i svojimi priateľmi odmlčal. Napriek nepriaznivým prognózam a pobytu v nemocnici však ešte veľmi túžil prísť na Devín na novembrovú spomienku. Tam, kde si kedysi splnili svoju túžbu a s priateľmi, politickými väzňami umiestnili pamätník Brána slobody. Hoci odporúčania lekárov boli jednoznačne proti, Anton Srholec zmobilizoval všetku svoju energiu a svoje prianie si splnil. Celkom ako za starých čias tam rozdával úsmevy a pozdravy ľuďom, ktorých mal tak rád.

Tonko, ďakujeme za všetko.

Anton Srholec na fotografiách Konfederácie politických väzňov

Anton Srholec na-primíciách spolubrata-Štefana Šilhára v roku-1968 v Pezinku-Cajle. Foto - archív Konfederácie politických väzňov
Anton Srholec na primíciách spolubrata Štefana Šilhára v roku 1968 v Pezinku-Cajle. Foto – archív Konfederácie politických väzňov
Anton Srholec v komárňanskej pevnosti. Foto – archív Konfederácie politických väzňov
Anton Srholec v komárňanskej pevnosti. Foto – archív Konfederácie politických väzňov/Peter Sandtner
DSC05756
Anton Srholec v Nimnici so svojimi bývalými spoluväzňami. Priehradu tam v roku 1950 staval aj Anton Srholec, v roku 2013 tam odhalili pamätník. Foto – archív Konfederácie politických väzňov/Peter Sandtner
DSC05687
Foto – archív Konfederácie politických väzňov/Peter Sandtner
DSC05742
Foto – archív Konfederácie politických väzňov/Peter Sandtner
DSCF3172
Pred väznicou v Leopoldove. Foto – archív Konfederácie politických väzňov/Peter Sandtner

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Anton Srholec

Slovensko

Teraz najčítanejšie