(Ne)prekvapivé ponaučenie z Matovičovho a Hegerovho vládnutia

Autor je ekonóm

„História nás učí, že sme z histórie nepoučiteľní,“ hovorí nemecký filozof Georg Friedrich Hegel. Slovensko má však novú a historicky prvú úradnícku vládu odborníkov, a to je ten správny moment nedať (aspoň raz) Hegelovi, nie Hegerovi, za pravdu.

Múdrosť prichádza aj z toho, že sa poučíme z chýb našich predchodcov. Skúsme sa preto pozrieť na uplynulé tri roky a veriť, že nová vláda a budúce vlády ich napriek Hegelovej skepse nebudú opakovať.

Vyvarujme sa bombastických vyhláseniam typu „najlepšia vláda v histórii“

Ekonómovia Richard Lipsey a Kelvin Lancaster v 50. rokoch minulého storočia poukázali na to, že prvá najlepšia politika uplatňovaná v druhom najlepšom svete povedie [až] k tretím najlepším výsledkom. Ak túto teóriu voľne aplikujeme na posledné dve vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera – a pripustíme, že niektorí ministri boli prinajlepšom „druhí najlepší odborníci“ a svet posledných troch rokov mal ďaleko od toho „druhého najlepšieho“ –, potom by bolo bývalo určite rozumnejšie nastaviť očakávania verejnosti tak, aby koniec ich vládnutia nevyvolal pocit úľavy a spomienku na prívlastok „najlepšej vlády v histórii“ len trápny úsmev.

S postupujúcim časom prichádza (prirodzený) chaos

Druhý zákon termodynamiky hovorí, že postupom času, sa čistá entropia (stupeň neusporiadanosti) akéhokoľvek izolovaného alebo uzavretého systému (napr. koalície) vždy zvýši (prípadne zostane rovnaká). Entropia je jednoducho miera neporiadku a ovplyvňuje všetky aspekty nášho každodenného života. Bez dostatočnej kontroly sa neporiadok zvyšuje. Energia sa rozptýli a systém sa rozplynie v chaose, tak ako naznačuje aj grécky pôvod slova entropia, ktorý sa prekladá ako „obrátenie sa k transformácii“. Tou transformáciou je práve chaos. Naša už bývalá koalícia ako uzavretý systém preto od svojho začiatku, prirodzene, smerovala k chaosu (ktorý prospieva iba „antifragilným“ systémom či osobám, ktoré máme aj v našej politike). Zabrániť mu mohla iba dostatočná a permanentná kontrola zo strany lídra najsilnejšej strany aj vlády (ideálne v jednej osobe). Nestalo sa tak a výsledkom je slávny dialóg z Hemingwayovej knihy Slnko aj vychádza:

„Ako si zbankrotoval?“ opýtal sa Bill.

„Dvoma spôsobmi,“ povedal Mike, „postupne a potom odrazu.“

Mhden agan

Naša krajina je dlhodobo zrelá na reformy. Zaostávanie nielen za vyspelejšou západnou časťou EÚ, ale už aj za okolitými krajinami sa prehlbuje a mnohé oblasti spoločnosti vyžadujú zásadné systémové zmeny. Stanoviť priority nie je jednoduché, ale ak ich počet presiahne počet prstov na jednej ruke, prioritou je všetko a zároveň nič. Taktiež je dôležité konať radikálne, ale súčasne aj postupne, pričom je nutné učiť sa aj za pochodu, obzvlášť ak mnohí členovia posledných dvoch vlád nemali žiadnu predchádzajúcu skúsenosť s exekutívou. Takéto uvážlivé a opatrné konanie je jediný spôsob, ako vykonať zmeny, ktoré budú fungovať a prežijú aj dĺžku mandátu ich autorov. Martin Wolf vo svojej novej knihe velebí Karla Poppera a jeho prístup „postupného sociálneho inžinierstva“, ktorý je v protiklade k revolučnej transformácii spoločnosti zhora nadol. „Uvážlivý inžinier alebo uvážlivý politik radšej [patrične] aplikuje metódu hľadania a boja proti najväčšiemu a najnaliehavejšiemu zlu spoločnosti než metódu hľadania a boja za jej najväčšie ultimátne dobro,“ hovorí Popper. Podobne pred rôznymi neuváženými „atómovkami“ varuje aj staroveký grécky nápis v Apolónovom chráme v Delfách „Mhden agan“ (Ničoho príliš).

Vojna sa nevyhráva kontinuálnymi bitkami na dvoch frontoch

Boj proti vnútornému (koaličnému) a vonkajšiemu (opozičnému) nepriateľovi sa dá viesť určitý čas, ale zákonite vedie k odčerpaniu energie potrebnej na plnenie vládnych priorít. Na urovnanie aspoň jednej (ideálne koaličnej bitky) je pre koaličného lídra nutné disponovať širokou škálou osobných vlastností, ktoré umožnia nadviazať priateľstvá s partnermi, ktorí mu predtým možno vzdorovali, napraviť zranené city s potenciálom metastázovania do trvalého nepriateľstva, prevziať zodpovednosť za zlyhania podriadených, schopnosť podeliť sa o úspech a poučiť sa z chýb. Samozrejmosťou je zručnosť riešiť prípadné silné egá jednotlivých členov kabinetu a schopnosť spájať, nie rozdeľovať. Humor (veľká výhoda nového premiéra) a odvaha urobiť nepopulárne rozhodnutia sa rátajú v každej líderskej pozícii.

Tento výpočet ideálnych vlastností koaličného lídra je dlhý, ale zďaleka nie konečný. Šokujúce preto je, ak sa aj pri ich výraznej absencii „líder“ dobrovoľne rozhodne pre kontinuálny boj s dvoma nepriateľskými stranami. Potupná prehra je potom istá.

Memento mori alebo vyber si svoj koniec

Naša pozemská púť je krátka, ale púť druhu homo politicus v našich končinách a v pozícii člena vlády je iba chvíľková. Nie je však nutné, aby posledné momenty na vrchole politickej kariéry pre väčšinu našich politických predstaviteľov museli byť (takmer) vždy poľutovaniahodné. Jednoduchý recept, ako sa vyhnúť trápnosti vynúteného odchodu, ponúka Maya Angelou: „Mojím životným poslaním nie je len prežiť, ale aj mať úspech, a to s dávkou vášne, súcitu, humoru a štýlu.“ A ešte dodáva: „Ľudia zabudnú, čo ste povedali, ľudia zabudnú, čo ste urobili, ale ľudia nikdy nezabudnú, ako sa pri vás cítili.“

Želajme si, aby vláda, ktorá vzíde zo septembrových volieb, sa mohla skôr v dobrom inšpirovať od tej aktuálnej, než počúvať výzvy, aby sa poučila z jej chýb.