Zabúdajú na stretnutia, strácajú kľúče, prokrastinujú. Dospelí s ADHD zlyhávajú v bežnej dennej činnosti, hovorí psychiatrička

Porucha pozornosti s hyperaktivitou bola ešte pred pár rokmi považovaná len za detskú diagnózu. A hoci dnes ju už bežne diagnostikujú aj dospelým, niektorí ju stále spochybňujú alebo označujú za módny trend.

Psychiatrička Vanda Valkučáková sa s ADHD stretáva u svojich dospelých pacientov. Mnohí z nich majú vysokú školu a pracujú vo veľmi náročných funkciách. „Často sú to ľudia, pri ktorých by ste povedali, že keď pracujú v takej sfére, určite nemôžu mať problém s pozornosťou. Napríklad aj lekári, právnici alebo aj IT odborníci môžu mať ADHD,“ hovorí.

V rozhovore sa rozprávame o tom:

• aké sú prejavy ADHD v dospelosti;
• ako môže táto porucha ovplyvňovať pracovný výkon;
• prečo majú ľudia s touto diagnózou problémy vo vzťahoch;
• ako súvisí ADHD so sklonom k závislostiam;
• prečo lieky niekedy nepomôžu a aká liečba sa osvedčila;
• v čom môže byť táto diagnóza aj výhodou.

Aj vy sa stretávate s názorom, že ADHD u dospelých je dnes módny trend a že niektorí si jej symptómy len namýšľajú?

Musím konštatovať, že, bohužiaľ, áno, veľa pacientov k nám príde s tým, že im iní odborníci neveria alebo im už rovno od dverí povedali: „ADHD? To už dnes má asi každý.“

Samozrejme, sú obdobia, keď aj v našich ambulanciách vidíme, že sa viac hovorí o niektorej psychickej poruche, ktorá sa akoby viac dostane do povedomia verejnosti. Lenže máme tu 21. storočie, takže keď ľudia majú nejaké ťažkosti, snažia sa o tom nájsť všetky dostupné informácie. Povedala by som, že je to priam typické, čo sa týka pacientov s ADHD, ktorí neboli diagnostikovaní v detstve, ale stále pritom narážajú na určité problémy v každodennom živote a hľadajú odpoveď, prečo sa im to stáva. Dôležité je však konfrontovať svoje „podozrenia“ s odborníkom – u časti pacientov ADHD naozaj potvrdíme, u časti zistíme, že ich symptómy sú prejavom inej psychickej poruchy a u niektorých sú samoidentifikované ťažkosti prejavom bežného správania alebo prežívania.

Porucha pozornosti s hyperaktivitou býva najčastejšie diagnostikovaná v detstve. Mnohí preto majú predstavu, že je to nejaká „detská choroba“, z ktorej dieťa postupne vyrastie. Ako to teda je?

ADHD dnes chápeme ako neurovývinovú poruchu, to znamená, že má svoj základ v ranom detstve. No tým, že je neurovývinová, je veľká šanca, že v nejakej miere bude pretrvávať aj v dospelosti. Ešte pred pár rokmi sa odhadovalo, že symptómy pretrvávajú približne u tretiny dospelých pacientov, dnes sa to už odhaduje na okolo 50 percent.

Niekedy je to naozaj veľmi náročné na posúdenie, pretože musíme zisťovať, čo je ešte variantom normy a čo už prejavom ADHD. Každý z nás môže byť niekedy nepozorný, môže reagovať impulzívne alebo pociťovať hyperaktivitu. Sú to príznaky, ktoré v určitej miere nájdeme aj u bežnej populácie. Ale na to, aby sme mohli povedať, že ide o poruchu, má byť stanovené, nakoľko vplýva na fungovanie človeka. Ak ho príznaky limitujú v jeho každodennom živote, tak z pohľadu duševného zdravia to nemôžeme brať len ako variant normy. Keď človeku spôsobujú ťažkosti a potrebuje intervenciu, aby si zlepšil svoje denné fungovanie, je už nutné hovoriť o poruche.

Ako sa môže ADHD prejavovať v dospelosti? Asi to bude iné ako u detí, však?

V dospelosti sa symptómy dosť menia. Všeobecne ide ADHD v triáde: hyperaktivita – impulzivita – nepozornosť. V detskom veku bývajú nápadnejšie hlavne hyperaktívne deti, pretože svojím správaním vzbudzujú pozornosť – sú neposedné, tie, čo „vystrájajú“.

V dospelosti sa však deficit spojený s ADHD väčšinou prejavuje symptómami spojenými dominantne s nepozornosťou. Ďalšia skupina symptómov u dospelých súvisí s impulzivitou, poruchou kontroly ovládať impulzy – môže sa to prejavovať aj ako časté skákanie do reči druhých ľudí alebo rozprávanie bez vyzvania. Pacienti väčšinou opisujú vnútorný nepokoj so sprievodnými pohybovými prejavmi, ako napríklad bubnovanie prstami po stole, rytmické kývanie nohou.

V prípade dospelých s ADHD používame aj pojem emočnej dysregulácie. Prejavuje sa v podobe neprimeraných emócií k príčinám, ktoré ich vyvolali, alebo ako neschopnosť ovládať svoju emočnú odpoveď či zahlcujúce pocity frustrácie. Súvisí to s neurobiológiou ADHD mozgu. Veľmi zjednodušene povedané, hyperreaktívna amygdala pracuje ako generátor silných emócií, pričom prefrontálna mozgová kôra má oslabenú schopnosť ich regulovať.

Ak človek nedokáže dostatočne regulovať emócie, ako sa to môže prejavovať v každodennom živote?

Môže to prispievať k vzťahovým problémom, napríklad k častým hádkam a nedorozumeniam v medziľudskej komunikácii, čo zasa nabaľuje pocity frustrácie a zlyhávania.

Ľudia s ADHD sa zvyknú rýchlo nadchnúť, zapáliť pre vec, no na druhej strane aj expresne rozčúliť. Ako vedia intenzívne precítiť radosť, tak aj smútok. Môžeme teda pozorovať väčšie výkyvy nálady, čo súvisí s poruchou inhibície kontroly emócií. Niekedy k nám prichádzajú dospelí pacienti s ADHD, u ktorých odborníci zvažujú, či nemajú bipolárnu afektívnu poruchu, laicky povedané, „maniodepresívnu poruchu“. Pri ADHD však zvyknú emócie „skákať“ v priebehu dňa a nie v priebehu dlhších časových období a nedosahujú také amplitúdy, ako vidíme pri mánii a depresii.

Príbeh každého človeka s touto diagnózou je určite odlišný. Všimli ste si však u svojich pacientov s ADHD aj niečo, čo ich spája?

Hoci každý má svoj individuálny príbeh, to, v čom sú si podobní, býva nápadné. Nepozornosť, neposednosť, problémy s emočnou zložkou bývajú u nich podobne zdieľané. Samozrejme, niekto môže mať väčší problém s impulzivitou, niekto s nepozornosťou, ale väčšinou sa v tej náloži ťažkostí prekrývajú.

Typický dospelý s ADHD zlyháva v bežnej plánovacej činnosti. Sú to ľudia, ktorí zabúdajú na stretnutia, strácajú kľúče, peňaženky, nevydržia pri povinnostiach v práci, neobsedia, majú problém s koncentráciou. Nevedia si naplánovať, že nejaká úloha u nich zaberie toľko a toľko času, v tejto súvislosti používame pojem takzvanej „časovej slepoty“. Môžu mať problém začať nejakú činnosť, ktorá si vyžaduje koncentráciu a cielené úsilie, preto je u nich častá prokrastinácia.

Vidia pritom, že ich rovesníci alebo ľudia s rovnakým vzdelaním sú na tom lepšie alebo tie isté veci im idú ľahšie. Predstavte si, že hoci sa veľmi snažíte, dlhé roky zlyhávate. Prichádzajú pocity frustrácie, ktoré môžu viesť k určitým vzorcom správania – k vyhýbaniu sa niektorým činnostiam alebo k hľadaniu kompenzačných mechanizmov. To znamená, že aj prejavy ADHD môžu byť potom prekryté.

S čím teda prichádzajú za vami?

Najčastejšie prídu s tým, že sa im nedarí v zamestnaní, nebaví ich to, nevedia sa tam udržať, nezvládajú termíny. Do toho pociťujú úzkosti, veľakrát prídu pod obrazom zmiešanej úzkostno-depresívnej poruchy. Vyskúšalo sa u nich viacero antidepresív v liečbe, pričom liečba nepriniesla očakávaný efekt. Vtedy je namieste otázka v rámci diferenciálnej diagnostiky: „Čo ak je to ADHD?“

Samotnú diagnostiku robí viac náročnou hyperkompenzácia prejavov ADHD v dospelosti – mnohí sa naučia svoje symptómy maskovať pred okolím, pričom ich to stojí nemalé množstvo energie, ktorá chýba pre iný duševný výkon.

Môžu mať v rámci samodiagnostiky zmysel aj testy, ktoré sa dajú bežne nájsť na internete?

Pri nich je otázkou, do akej miery môžu pomôcť a do akej uškodiť. Neviem, či by som sa na to naozaj spoliehala. Človeka môžu ich výsledky vystrašiť, ale to, že mi niečo vyjde v teste na internete, ešte neznamená, že skutočne mám ADHD.

No keď k nám príde pacient s tým, že si našiel tieto symptómy podľa internetového dotazníka, nemôžem to a priori odmietnuť. Pripisujem to tomu, že sú ľudia, ktorí majú ťažkosti, doteraz ich nevedeli vysvetliť a zrazu našli niečo, čo s tým môže súvisieť. Moja skúsenosť je taká, že sa mnohí pacienti, ktorí sami vyhľadajú psychiatrickú pomoc, nájdu v symptómoch pomerne správne. Vždy to však treba hodnotiť veľmi starostlivo a brať do úvahy aj ostatné príčiny ťažkostí, napríklad za prežívanými príznakmi ADHD odhalíme úzkostný či depresívny syndróm.

Prejavy ADHD sa často zamieňajú s inými poruchami. Komplikuje to diagnostiku?

Psychiater by už dnes mal zvažovať v rámci diferenciálnej diagnostiky, napríklad pri úzkostných poruchách alebo pri bipolárnej poruche, ktoré nereagujú na liečbu, či za tým nemôže byť práve porucha pozornosti s hyperaktivitou. Pri diagnostike ADHD platí, že symptómy by mali byť prítomné aj v detstve – podľa aktuálnej klasifikácie pred 12. rokom života. Potom je dôležité zamerať sa na to, nakoľko to narúša denné fungovanie človeka.

Za problémom s koncentráciou môže byť často neriešený depresívny syndróm alebo úzkostné poruchy. Na druhej strane, ADHD býva často spojené práve s úzkostnými poruchami. Treba takisto vylúčiť, či k tomu obrazu neprispievajú aj určité osobnostné rysy. To znamená, že k diagnostike treba pristupovať naozaj veľmi starostlivo a citlivo.

Ak sa ADHD nediagnostikuje a človek naozaj trpí touto poruchou, potom sa nedostane k adekvátnej liečbe. Na druhej strane, ak túto poruchu diagnostikujem falošne a nasadím liečbu, môže mať nežiaduce účinky a človek sa nemusí dostať k správnym terapeutickým intervenciám. Diagnostika je všeobecne náročná, niekedy je nutné urobiť viac sedení s pacientom, doplniť psychodiagnostické vyšetrenie u klinického psychológa, prípadne zvažovať aj neurologickú diferenciálnu diagnostiku.

Spomínali ste, že symptómy ADHD by sa mali prejaviť už v detstve. Môže sa však stať, že ak je dieťa povedzme nadpriemerne inteligentné, tak hoci sa nedokáže vždy dobre sústrediť, školu zvládne bez problémov a rodičia uňho žiadne ťažkosti ani nepostrehnú?

Áno, stáva sa to a nepovedala by som, že zriedka. Týka sa to predovšetkým detí, ktoré majú dominantnú poruchu pozornosti, a nie hyperaktivitu. V predchádzajúcich rokoch sa tomu nevenovala taká pozornosť ako pri hyperaktivite – hyperaktívne deti „vyrušovali“, ich správanie bolo nápadné a rušivé pre okolie, preto mali vyššie šance dostať sa k psychologickej a psychiatrickej starostlivosti. Problém so sústredením si však nemuseli všimnúť ani rodičia, ani učitelia. Skôr to bolo brané tak, že tieto deti sú možno v niečom pomalšie, „nechápavé“, a pritom vôbec nemajú intelektové narušenie. Diagnostika nemala šancu byť zrealizovaná, lebo to nikomu ani nenapadlo.

Keď ten mladý človek neskôr išiel na vysokú školu, tlak povinností, nutnosť plánovania a nároky na vykonávanie nejakej cielenej činnosti postupne narastali. Do toho sa pridáva viac tlaku bežného dospelého života aj v pracovnej a sociálnej rovine. Takže ťažkosti, ktoré dovtedy dokázal nejako vykrývať, zrazu mohli byť veľmi nápadné. Vtedy si už samotný ten človek alebo aj jeho okolie môžu uvedomiť, že tu niečo nesedí. Keď prichádza veľa úloh z rôznych strán, človek už nedokáže dodržiavať termíny, pod vplyvom informačného zaťaženia sa symptómy ADHD zhoršia.

Aj preto môže byť diagnostika tejto poruchy často oneskorená. Navyše stále bojujeme aj so stigmou v rámci duševných porúch. Koľko rodičov sa radšej vyhne návšteve psychológa či detského psychiatra, len aby okolie nepovedalo, že ako rodičia zlyhali? Koľko dospelých rovnako pre obavy z toho, „čo len o mne povedia druhí“, nevyhľadá pomoc odborníka? Negatívny spoločenský tlak, čo sa týka akceptácie duševného zdravia a chápania duševných porúch ako rovnocenných s telesnými chorobami, je stále aktuálnou prekážkou v starostlivosti o duševné zdravie vo všeobecnosti.

Môže byť potom v dospelosti spúšťačom výraznejších prejavov ADHD aj nástup do zamestnania, kde je oveľa väčšia miera stresu?

Symptómy ADHD sú prítomné stále, nie je to niečo, čo zrazu vznikne, keď je človek vystavený väčšej stresovej záťaži. Skôr sa môžu zhoršovať. Keď človek v dôsledku stresu ide do úzkostných reakcií, aj jeho pozornosť sa môže znižovať.

Pri diferenciálnej diagnostike je však dôležité určiť, či sú to symptómy, ktoré pretrvávajú aspoň šesť mesiacov, a ako som už spomínala, mali by sa vyskytovať aj pred 12. rokom života. Je preto veľmi cenné, keď nám aj rodičia alebo ľudia z blízkeho okolia pacienta opíšu, ako vnímali pacientovo správanie v detstve.

Keď majú ľudia s ADHD ťažkosti s reguláciou emócií, ako to potom ovplyvňuje ich vzťahy?

Predstavte si, že si dohodnete termín stretnutia, ale zabudnete na to. Prípadne sa vám stáva, že často skáčete do reči druhého alebo pôsobíte neprítomným dojmom, keď sa rozhovor stane monotónnym a nedokážete udržať pozornosť. Samozrejme, že si potom môžete vypočuť: „Nezáleží ti na mne. Nevieš dodržať slovo.“ V partnerskom spolužití môžu ďalej v dôsledku narušenej schopnosti regulovať svoje emócie vznikať hádky a konflikty.

V rodinnom fungovaní často čelia ľudia s ADHD výčitkám, že sa nedostatočne starajú o domácnosť, prípadne pre časovú slepotu nevedia plánovať činnosti, ktoré sú od nich očakávané, alebo bývajú označovaní za málo spoľahlivých – opäť ilustratívne si predstavte, aké reakcie okolia si vyslúžite, ak máte zájsť do obchodu so zoznamom potravín a chronicky sa vám podarí nekúpiť to, čo bolo niekoľkokrát prízvukované.

Dospelý muž s ADHD mi takisto opisoval, že aj ľudia, ktorých má rád, ho po čase nudia…

Môže to narúšať kamarátstva, keď počas rozhovoru začnete pozerať do mobilu alebo obzerať sa po okolí. Človek, s ktorým vtedy ste, má pocit, že mu absolútne nevenujete pozornosť a že nepripisujete vážnosť rozhovoru s ním – to býva veľmi častá výčitka. A pritom to nemusí súvisieť s nezáujmom, ale vyplýva to z primárnej psychickej poruchy.

Mozog ADHD dospelého je takpovediac náchylný k pocitom nudy. Na jednej strane to môže súvisieť práve s problematickým udržiavaním pozornosti. No podstatne dôležitejším faktorom je dysregulácia dopamínových dráh. Ľudia s ADHD majú problém s nedostatkom dopamínu, preto nezažívajú dostatočný pocit odmeny zo splnenia činnosti a musia stále hľadať externé zdroje dopamínu.

Prečo ľuďom s ADHD chýba dopamín?

Zjednodušene povedané, ide o poruchu na úrovni dopamínových receptorov a dopamínového prenášača. Dopamín nie je len o slastnom prežívaní, ale pomáha aj pri udržiavaní pozornosti, sústredenosti, aktivite.

Ľudia s ADHD si tak potrebujú dopamín rôznymi spôsobmi dopĺňať. Môže to niekedy viesť aj k závislosti?

Áno, ukazuje sa, že ADHD je spojené so zvýšeným rizikom závislosti od návykových látok. Súvisí to s tým, že človek hľadá dopamínové stimuly aj maladaptívnym (nevhodným, neadekvátnym – pozn. red.) spôsobom. No zároveň môže byť za tým aj spomínaná impulzivita, ktorá bude viesť k správaniu „Toto vyskúšam“ bez zváženia rizík a následkov. Zvyšuje to riziko skĺznutia k drogovej závislosti.

Existuje hypotéza, že značná časť pacientov závislých od psychostimulancií, ako je napríklad metamfetamín (pervitín), sú práve ľudia s nediagnostikovaným ADHD. Na druhej strane je nutné povedať, že závislosť metamfetamínového typu vedie k funkčnému a organickému poškodeniu mozgu, ktoré sa potom aj pri abstinencii môže prejavovať ADHD podobnými symptómami.

Tie dopamínové stimuly však môžu byť aj zdanlivo neškodné – ako ste spomenuli, niekto napríklad donekonečna skroluje v mobile.

Presne tak. Koľkokrát denne si každý z nás zoberie do rúk mobil a skroluje alebo pozerá „lajky“ na sociálnych sieťach – aj to sú drobné dopamínové stimuly. U ľudí s ADHD je však také správanie nápadnejšie, častejšie a sú na to viac náchylní.

A čo sladkosti? Môže byť aj maškrtenie istou formou dopĺňania dopamínu?

Teoreticky to môžu byť aj sladkosti – také to dopamínové zajedanie. Je zaujímavé, že veľké percento ľudí s poruchami príjmu potravy má ADHD. Ukazuje sa to aj pri záchvatom prejedaní sa, ale aj napríklad pri bulímii a ďalších poruchách.

Existuje aj zdravý spôsob, ako získavať dopamín?

Áno. Napríklad, keď si po nejakej činnosti dáte odmenu, ktorá vás bude motivovať – drobnú sladkosť alebo päť minút na sociálnej sieti, prípadne si pozriete správy –, za predpokladu, že si naozaj dokážete stopnúť čas strávený na mobile. Alebo sa odmeníte po splnení zadania napríklad knihou. Je to naozaj individuálne Pri tejto diagnóze je špeciálne dôležité, aby tá odmena nebola veľmi odložená, lebo to človeka skôr odradí. Mali by to byť skôr mikroodmeny už po kratšom čase.

Veľa ľudí s ADHD napríklad býva priaznivcami adrenalínových športov, aj to súvisí s predispozíciou k vyhľadávaniu zvýšenej dopamínovej odpovede.

Čo dnes vieme o tom, ako ADHD vzniká?

Štúdie na identických dvojčatách ukazujú, že ADHD má veľmi vysokú heritabilitu (dedičnosť – pozn. red.) – až vyše 70 percent. Takže v tom, či sa porucha prejaví, zohrávajú veľkú úlohu gény. Keď má váš rodič ADHD, tak máte troj- až päťnásobne vyššiu šancu, že aj vy budete mať poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Vieme, že je niekoľko možných génov, ktoré súvisia s dopamínovým systémom, čo následne súvisí aj so spôsobom liečby ADHD.

Významnú úlohu však zohráva aj to, ako prebiehal vnútromaternicový vývin, akú životosprávu dodržiavala matka, ako prebiehal pôrod, aký bol raný detský vývin, napríklad či dieťa neprekonalo závažné infekcie. To všetko sú dôležité faktory, ale do hry vstupuje aj vplyv okolia. Keď má človek dedičnú záťaž ADHD, ale má podporné a chápavé prostredie, ktoré v ňom posilňuje zvládacie vzorce správania, jeho vývin môže vyzerať úplne inak ako u človeka z dysfunkčnej rodiny, ktorá nepripisuje vážnosť jeho problémom a nedokáže adekvátne riešiť jeho ťažkosti.

Ak vznikne podozrenie na ADHD, na Slovensku takých pacientov bežne posielajú na neurologické vyšetrenie. Prečo?

Aby sa zistilo, či tam nie je nejaké organické mozgové poškodenie. Má to veľký zmysel v rámci diferenciálnej diagnostiky vtedy, keď problémy jedinca vznikli náhle alebo ak nastalo náhle zhoršenie ťažkostí. Vtedy je naozaj dôležité uistiť sa, či tam nie je nejaké ochorenie, ktoré môže mimikovať ADHD. Je na lekárovi, ako k tomu pristúpi.

Samotná diagnostika ADHD sa však zakladá na dôkladnom štruktúrovanom rozhovore s pacientom. Niekedy sú symptómy markantné a máme dostupnú aj dobrú heteroanamnézu (údaje získané od príbuzných alebo okolia pacienta – pozn. red.). V ostatných prípadoch alebo s cieľom bližšieho opísania kognitívneho výkonu je nevyhnutná spolupráca s klinickým psychológom, ktorý použije ďalšie testové metódy v rámci psychodiagnostického vyšetrenia. Potrebujeme takisto zistiť, ako do klinického obrazu zasahuje úzkosť, depresívna nálada alebo akú štruktúru osobnosti má pacient.

Stáva sa, že sa ľudia s ADHD roky liečia na úzkosť alebo depresiu bez toho, aby vedeli, že ich ťažkosti pramenia z ADHD?

Určite sa to stáva. Súvisí to aj s tým, že sa o tejto diagnóze dlhé roky nevedelo. Téma ADHD preniká do dospelej psychiatrie postupne a stále sa stretáva so skepsou. Dnes už značná časť psychiatrov pozná diagnózu ADHD v dospelosti. Stretla som sa však so sprostredkovanou individuálnou skúsenosťou svojich pacientov, ktorí mali zážitok odmietnutia a spochybnenia existencie prejavov ADHD v dospelom veku. Musíme v tejto téme edukovať aj vo svojich radoch. Osobne si myslím, že veľa sa zmení príchodom 11. verzie Medzinárodnej klasifikácie chorôb, kde bude ADHD zaradené medzi neurovývinové poruchy s presným zadefinovaním.

Pacienti s ADHD doplácajú aj na to, že sa nájdu ľudia, ktorí by mohli túto diagnózu zneužiť, aby sa dostali k psychostimulanciám. Je však veľmi nešťastné, ak sa na pacienta, ktorý nás vyhľadá, primárne pozeráme cez prizmu, či náhodou nechce oklamať psychiatra predstieraním ťažkostí zo zištných motívov. Reálne to môže byť len niekoľko jednotlivcov, gro ľudí naozaj hľadá pomoc.

Odborníkov na liečbu ADHD u dospelých máme na Slovensku veľmi málo. Aké je teda východisko? Má ísť človek s príznakmi ADHD radšej za akýmkoľvek psychológom či psychiatrom?

Pri dnešných čakacích lehotách na psychiatrické vyšetrenia by som sa priklonila k názoru, že je lepšie ísť za tým, kto bude dostupný – základný manažment diferenciálnej diagnostiky a liečby ADHD by mal byť zvládnuteľný všeobecným psychiatrom. Samozrejme, ak ako odborník viem, že je to diagnóza, ktorej sa profesionálne nevenujem, môžem pacienta nasmerovať k tým kolegom, ktorí s tým majú väčšiu skúsenosť.

Čo sa týka psychologickej diagnostiky ADHD a hlavne zodpovedajúcich terapeutických intervencií, psychológov, ktorí cielene pracujú s touto diagnózou, nie je veľa. Zosieťovanie odborníkov by určite veľmi pomohlo. No všímam si, že aj pacienti v rámci internetových fór či skupín na sociálnych sieťach zameraných na problematiku ADHD si aktívne odovzdávajú informácie a svoje skúsenosti o dostupnosti pomoci. V tomto kontexte to vnímam ako veľký benefit.

ADHD je chronická porucha. Človek sa teda musí zmieriť s tým, že táto diagnóza neodíde, treba sa s ňou naučiť žiť. Ako teda štandardne vyzerá liečba?

Základné lieky, ktoré sa používajú na liečbu ADHD, sú psychostimulanciá alebo antidepresíva so psychostimulačným účinkom. Psychostimulanciá pomôžu približne 70 percentám pacientov. Nedá sa však očakávať, že farmakologická liečba prinesie úplné vymiznutie symptómov. Takisto je dôležité upozorniť, že liečba nie je aj bez nežiaducich účinkov, pre niektorých pacientov s telesnými ochoreniami bude nevhodná alebo riziková.

Pri nasadení liečby niekedy prichádza wow efekt – „zrazu sa dokážem sústrediť, zvládam podstatne ľahšie úlohy, ktoré boli doteraz extrémne náročné“. ADHD však nie je len o pozornosti. Neexistuje žiadna zázračná tabletka, ktorá symptómy úplne odstráni. Ak máte ADHD, môže liečba veľmi efektívne zmierniť vaše symptómy, ale bez toho, aby ste zmenili svoj denný režim, zreorganizovali svoj spôsob práce a aktívne pracovali so svojimi emóciami a správaním, sa nikam neposuniete.

Táto diagnóza vyžaduje zmenu životného štýlu, rutín a návykov. Ako veľmi efektívne sa ukazujú aj prístupy kognitívno-behaviorálnej terapie. Existuje aj ADHD koučing. Jednoducho niečo kľúčové v živote budete musieť postupne zmeniť.

Čo si máme reálne predstaviť pod tou zmenou životného štýlu?

Po prvé sú dôležité úplne základné zásady zdravej životosprávy: žiaden alkohol, dostatok spánku, snažiť sa dodržiavať denný rytmus, mať oddelené obdobie dňa a noci. Keď máme problém s pozornosťou, je dobré si plánovať úlohy tak, aby sme pracovali v niekoľkominútových oknách, robili si viac prestávok. Je veľa aplikácií, ktoré vedia časovať jednotlivé úlohy, treba sa učiť realistickému odhadu. Ako som už hovorila, pre ADHD je typická časová slepota – ak si naplánujem na jeden deň aktivity, ktoré presahujú 72 hodín, je jasné, že to nestihnem. Treba si stanovovať realistické ciele. Je nevyhnutné naučiť sa akceptovať svoje limity a rozpoznať, čo už prekračuje kapacitu môjho kognitívneho výkonu v daný deň. Hoci z pohľadu bežnej populácie môže ísť o veci, ktoré sú jednoduché a ľahko zvládnuteľné, pre človeka s ADHD to môže byť náročné.

Je dôležité pracovať aj na zvládaní emócií, preto je dobré, keď sa človek dostane do rúk terapeuta, ktorý má skúsenosť s pacientmi s ADHD. Nejde to len tak, že dostanete liečbu a tá všetko vyrieši. Navyše dostať sa k farmakologickej liečbe môže byť u nás komplikované.

Prečo?

Na liečbu ADHD v dospelosti je u nás oficiálne schválený atomoxetín, je to vlastne atypické antidepresívum. Okrem toho je možnosť liečby metylfenidátom, ktorý je psychostimulačná látka a u nás je dostupný vo forme s predĺženým uvoľňovaním, ktorá má nižší potenciál k rozvoju závislosti. Táto liečba je však určená len pre ľudí, u ktorých boli dokázateľne prítomné symptómy ADHD aj v detstve. Bez toho sa tieto lieky môžu predpisovať len na základe výnimky od Ministerstva zdravotníctva SR. Veľa pacientov sa aj z tohto dôvodu – pre administratívne prekážky – chodí liečiť do Rakúska, prípadne Českej republiky, kde je tých možností viac, ale je to finančne náročnejšie.

Prečo je to u nás také komplikované?

Hlavne pre riziko zneužívania týchto látok. Hoci skúsenosť zo zahraničia neukazuje, že by to bol až taký markantný problém, ako napríklad pri opioidoch. My k našim pacientom pristupujeme s vierou, že nás vyhľadávajú preto, aby sme im pomohli. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí budú hľadať cestu k psychostimulanciám z dôvodu zneužívania psychoaktívnej látky, ale na základe jedného zlého príkladu nemôžeme kompromitovať liečbu ostatných.

Ako zvyknú dospelí ľudia prijať diagnózu ADHD? Je pre niektorých úľavou konečne zistiť, čo sa skrýva za ich problémami?

Mnohým naozaj pomôže zistenie, že nie za všetko môžu oni a že existujú objektívne dôvody, pre ktoré doteraz zlyhávali v určitých životných oblastiach. Konečne vedia, že majú tento problém a môžu začať pracovať na stratégiách zvládania. Diagnóza ADHD neznamená, že človek nemôže viesť plnohodnotný život. ADHD môže dokonca v niečom dávať aj výhodu oproti bežnej populácii.

Ako to myslíte?

Napríklad veľa kreatívcov čerpá z tejto diagnózy. Nedá sa teda povedať, že je to vyslovene len zlé. Je však dôležité prispôsobiť tomu svoj život a hľadať nejaký balans v dennom fungovaní. Priznať si, že mám tento limit, nemusí byť hneď niečo pesimistické. V niečom je to aj oslobodzujúce, lebo viem, pokiaľ môžem ísť a čo mi už škodí. A je dobré, že sa nad tým môžem zamyslieť.

Na stránkach organizácií združujúcich ľudí s ADHD sa možno dočítať, že túto diagnózu vraj mali aj Albert Einstein, Walt Disney alebo zo súčasníkov ju majú napríklad Bill Gates či Jamie Oliver. Stretávate aj vy medzi ľuďmi s ADHD veľa mimoriadne nadaných a tvorivých jedincov?

Určite. Väčšina mojich pacientov s touto diagnózou má vysokú školu, mnohí pracujú v dosť náročných funkciách. Často sú to ľudia, pri ktorých by ste povedali, že keď pracujú v takej sfére, určite nemôžu mať problém s pozornosťou. Napríklad aj lekári, právnici alebo aj IT odborníci môžu mať ADHD.

Nevnímam, že by táto diagnóza bola diskvalifikujúca. Viem si predstaviť, že pri niektorých typoch pozícií môže byť ADHD naozaj výhodou.

Napriek tomu majú mnohí problém povedať o tejto diagnóze v práci.

Neplatí to len o ADHD. Väčšina ľudí má obavu povedať v práci o tom, že má duševnú poruchu. Je oveľa ľahšie povedať, že ste prekonali zápal pľúc alebo že máte umelý bedrový kĺb. No ak má niekto povedať, že má za sebou epizódu depresie, ktorú úžasne zvládol, že sa vrátil plnohodnotne do života a ustál ťažké životné obdobie, stále sa za to hanbí a radšej to tají.

Považujem za dôležité robiť aj osvetu o tom, že ADHD nie je nejaký módny trend, ktorý jednoducho vymizne. Táto diagnóza môže naozaj narúšať každodenný život človeka. Je dobré, ak o tom jeho okolie vie a ak môže pracovať v prostredí, ktoré mu vychádza v ústrety.