Zabúdajú na stretnutia, strácajú kľúče, prokrastinujú. Dospelí s ADHD zlyhávajú v bežnej dennej činnosti, hovorí psychiatrička

Porucha pozornosti s hyperaktivitou bola ešte pred pár rokmi považovaná len za detskú diagnózu. A hoci dnes ju už bežne diagnostikujú aj dospelým, niektorí ju stále spochybňujú alebo označujú za módny trend.

Psychiatrička Vanda Valkučáková sa s ADHD stretáva u svojich dospelých pacientov. Mnohí z nich majú vysokú školu a pracujú vo veľmi náročných funkciách. „Často sú to ľudia, pri ktorých by ste povedali, že keď pracujú v takej sfére, určite nemôžu mať problém s pozornosťou. Napríklad aj lekári, právnici alebo aj IT odborníci môžu mať ADHD,“ hovorí.

V rozhovore sa rozprávame o tom:

• aké sú prejavy ADHD v dospelosti;
• ako môže táto porucha ovplyvňovať pracovný výkon;
• prečo majú ľudia s touto diagnózou problémy vo vzťahoch;
• ako súvisí ADHD so sklonom k závislostiam;
• prečo lieky niekedy nepomôžu a aká liečba sa osvedčila;
• v čom môže byť táto diagnóza aj výhodou.

Aj vy sa stretávate s názorom, že ADHD u dospelých je dnes módny trend a že niektorí si jej symptómy len namýšľajú?

Musím konštatovať, že, bohužiaľ, áno, veľa pacientov k nám príde s tým, že im iní odborníci neveria alebo im už rovno od dverí povedali: „ADHD? To už dnes má asi každý.“

Samozrejme, sú obdobia, keď aj v našich ambulanciách vidíme, že sa viac hovorí o niektorej psychickej poruche, ktorá sa akoby viac dostane do povedomia verejnosti. Lenže máme tu 21. storočie, takže keď ľudia majú nejaké ťažkosti, snažia sa o tom nájsť všetky dostupné informácie. Povedala by som, že je to priam typické, čo sa týka pacientov s ADHD, ktorí neboli diagnostikovaní v detstve, ale stále pritom narážajú na určité problémy v každodennom živote a hľadajú odpoveď, prečo sa im to stáva. Dôležité je však konfrontovať svoje „podozrenia“ s odborníkom – u časti pacientov ADHD naozaj potvrdíme, u časti zistíme, že ich symptómy sú prejavom inej psychickej poruchy a u niektorých sú samoidentifikované ťažkosti prejavom bežného správania alebo prežívania.

Porucha pozornosti s hyperaktivitou býva najčastejšie diagnostikovaná v detstve. Mnohí preto majú predstavu, že je to nejaká „detská choroba“, z ktorej dieťa postupne vyrastie. Ako to teda je?

ADHD dnes chápeme ako neurovývinovú poruchu, to znamená, že má svoj základ v ranom detstve. No tým, že je neurovývinová, je veľká šanca, že v nejakej miere bude pretrvávať aj v dospelosti. Ešte pred pár rokmi sa odhadovalo, že symptómy pretrvávajú približne u tretiny dospelých pacientov, dnes sa to už odhaduje na okolo 50 percent.

Niekedy je to naozaj veľmi náročné na posúdenie, pretože musíme zisťovať, čo je ešte variantom normy a čo už prejavom ADHD. Každý z nás môže byť niekedy nepozorný, môže reagovať impulzívne alebo pociťovať hyperaktivitu. Sú to príznaky, ktoré v určitej miere nájdeme aj u bežnej populácie. Ale na to, aby sme mohli povedať, že ide o poruchu, má byť stanovené, nakoľko vplýva na fungovanie človeka. Ak ho príznaky limitujú v jeho každodennom živote, tak z pohľadu duševného zdravia to nemôžeme brať len ako variant normy. Keď človeku spôsobujú ťažkosti a potrebuje intervenciu, aby si zlepšil svoje denné fungovanie, je už nutné hovoriť o poruche.

Ako sa môže ADHD prejavovať v dospelosti? Asi to bude iné ako u detí, však?

V dospelosti sa symptómy dosť menia. Všeobecne ide ADHD v triáde: hyperaktivita – impulzivita – nepozornosť. V detskom veku bývajú nápadnejšie hlavne hyperaktívne deti, pretože svojím správaním vzbudzujú pozornosť – sú neposedné, tie, čo „vystrájajú“.

V dospelosti sa však deficit spojený s ADHD väčšinou prejavuje symptómami spojenými dominantne s nepozornosťou. Ďalšia skupina symptómov u dospelých súvisí s impulzivitou, poruchou kontroly ovládať impulzy – môže sa to prejavovať aj ako časté skákanie do reči druhých ľudí alebo rozprávanie bez vyzvania. Pacienti väčšinou opisujú vnútorný nepokoj