Denník N

Oleg Pastier: V menšine bol pred rokom 1989 a zostal v nej aj potom

Oleg Pastier. Foto – TASR
Oleg Pastier. Foto – TASR

Prečítajte si profil Olega Pastiera písaný v januári 2016 v čase, keď dostal vyznamenanie od prezidenta Kisku.

„V citlivom veku dospievajúcich sme zažívali neuveriteľné veci. Ľudia, ktorí sa ešte 15. septembra 1968 búchali päsťou do pŕs a obhajovali socializmus s ľudskou tvárou, dvadsiateho už hovorili niečo iné a postupne sa prispôsobovali vnútenému stavu. V tejto konštelácii som ani nemal predstavu o nejakej vysnenej škole či celoživotnej profesii,“ povedal v jednom rozhovore básnik, vydavateľ a redaktor Oleg Pastier.

Začínajúca normalizácia zasiahla i do života jeho rodiny. Otca, ktorý bol dekanom nitrianskej pedagogickej fakulty, v roku 1970 vyhodili, pretože nesúhlasil s okupáciou. Jeho dospievajúci syn nevidel pred sebou žiadnu perspektívu. Ako povedal: „Pochopil som, že znormalizovaná spoločnosť nie je na to, aby sa v nej človek angažoval, tak som robil v rôznych robotníckych povolaniach.“

A tak robil napríklad kuriča. Nesťažoval sa na to. V sedemdesiatych rokoch sa zoznámil s viacerými intelektuálmi, výtvarníkmi, literátmi, ktorí síce neboli verejnosti veľmi známi, ale jeho zaujali tým, že tvorili slobodne. Bola to paralelná kultúra, utajené výstavy, samizdat.

Svoju vydavateľskú činnosť začal Pastier v kotolni. Ako povedal, prvé samizdaty boli „jednorazové veci, texty, ktoré boli nejakým spôsobom dôležité“. Potom však prišiel aj časopis Fragment, kde sa stretávala generácia rodičov s tou jeho, a tiež asi dve stovky kníh. Nešlo o protištátnu činnosť, tú z Fragmentu urobila až Štátna bezpečnosť.

Predovšetkým šlo o priestor, kde sa združovali ľudia, ktorí nemohli či nechceli publikovať v oficiálnych tlačovinách.

V menšine bol pred rokom 1989 a zostal v nej aj potom. Pokračuje síce oficiálne, ale na okraji záujmu veľkých kníhkupectiev. Stále vydáva časopis i knihy, ktorých autori v nepriamej úmere k nákladu svojich diel získali niekoľko významných ocenení, napríklad Cenu Dominika Tatarku či Anasoft Literu.

Nesťažoval sa na to, veď ako povedal, kultúra, a teda aj literatúra, nejako prežijú vždy a všade. „Ide len o to, pokúsiť sa vytvoriť pre nekomerčných anarchistov bez semtexu aspoň trochu znesiteľnejšie podmienky – nielen finančné. Každá spoločnosť bez kultúry je iba pohŕdania hodným zoskupením tupcov.“

Prezidentské vyznamenania

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie