piatok

Smutno vám je, pán Styron? Jedzte avokádo a vitamín bé

Slovo depresia sa používa tak pre pokles v ekonomike, ako aj pre zľahnutie pôdy v geológii, takže ako označenie pre takú závažnú chorobu to nie je nič poriadne.

Depresia je frekventovanou témou a obdobie okolo Vianoc či začiatku nového roka jej obzvlášť praje. Nečudo teda, že vydavateľstvo Portál sa rozhodlo po dvanástich rokoch opäť vydať knihu amerického klasika, prozaika Williama Styrona Viditelná temnota, paměti šílenství, ktorá je otvoreným autobiografickým dielom popisujúcim autorov zápas s klinickou depresiou.
Úmyselne používam prívlastok klinická, pretože práve zamieňanie si depresie v jej, ako to nazýva Styron – katastrofálnej forme, s bežným smútkom či skleslosťou je jednou z najväčších zákerností tejto choroby. A práve preto, že stavy melanchólie, depky či depry všetci v rôznom odstupňovaní poznáme, máme tendenciu podľa hĺbky vlastných čiernych dier posudzovať podobné či omnoho zložitejšie psychické stavy druhých.
Čierne diery sú však rôzne, do niektorých sa padá až po krk, do iných po členky, záleží však tiež na tom, či dolu hlavou alebo hore nohami, v niektorých je vzduch riedky, inde na prežitie chýba voda a o pravdepodobnosti výskytu druhých živých či navyše aj inteligentných bytostí ani nehovoriac.

Chodiaci ranení

A na to poukazuje spisovateľ viackrát. Depresia je taká „záhadne bolestivá“ a „nepostihnuteľná“, že sa blíži k hranici nemožnosti verbálneho opisu. A nespravodlivosťou je, že kým pacienti, trpiaci na porovnateľne vážne, avšak klasické a prevažne jasnými a telesnými príznakmi prejavujúce sa ochorenia, ležia v posteliach, napojení na infúzie, pacient v ťažkom depresívnom stave je takzvaným chodiacim raneným.
Na Viditeľnú temnotu som si spomenula, keď som nedávno čítala v Denníku N blog Renáty Holej Posteľ je na depresiu najhoršia. Zareagovalo naň mnoho vášnivých komentátorov. Ona odporúčala psychiatra a antidepresíva. A po potlačení symptómov vstať z postele a krok za krokom sa od nej – depresie – čoraz väčšmi vzďaľovať. „Neraz stačí začať prechádzkou. Pobrať sa trebárs do obchodu. Vstať, pomaly sa upraviť, obliecť a vykročiť. Čerstvý vzduch robí svoje.“
Reakciou na jej blog boli napríklad zasvätené rady o životospráve. „Vypustite z jedálnička fruktózu a cukor... jedzte jedlá bohaté na tryptofan – kakao, srvátková bielkovina, kešu, veľa vitamínov B, aspoň 1000 percent odporúčanej dennej dávky, 600 mg horčíka, veľa kvalitných tukov – biokokosový olej, omega-3-mastné kyseliny, bioolivový olej, avokádo, maslo, chia...“
Blogerka sa snažila vzápätí vysvetliť, že človeku v klinickej depresii chýba vôľa k životu, k akejkoľvek činnosti a aktivite, preto je predstava, že by sa zaoberal jedálničkom a vybral sa zháňať zrelé avokádo, jednoducho nepochopením jeho stavu.

Mozgová víchrica

Autor z nepochopenia stavu človeka v depresii obviňuje aj samotné pomenovanie choroby. Nemastné-neslané slovo depresia. „Používa sa bez rozdielu tak pre pokles v ekonomike, ako aj pre zľahnutie pôdy v geológii, takže ako označenie pre takú závažnú chorobu nie je nič moc.“ Podľa neho – výstižnejšie by bolo čosi ako mozgová víchrica. Na druhej strane v kontraste k mozgovej víchrici a depresii sa vytrácajú „národné“ smútky a výrazy pre tieto stavy. V Anglicku melanchólia (pomenovanie sa vyskytlo už v roku 1303), v Turecku hüzün či portugalské saudade. A kto už dnes na Slovensku povie, že je skleslý či smutný?
V knihe Crazy Like Us (Blázniví ako my) Ethan Watters popísal, ako sa globalizujú a amerikanizujú psychiatrické diagnózy, samozrejme, s nadväznou snahou rozširovať trh pre tamojší farmaceutický priemysel. Depresia a anorexia prenikajú do sveta podobne ako McDonald.

Púšťanie žilou

V skutočnosti je však klinická depresia dosiaľ veľkou neznámou. „Svoje tajomstvo odhaľuje vede oveľa zdržanlivejšie ako mnoho iných vážnych chorôb.“
Rozkol a boj medzi prívržencami farmakoterapie a psychoterapie pripomína Styronovi lekárske spory z 18. storočia – púšťať žilou či nepúšťať. V jeho prípade nepomohlo ani jedno, ani druhé. A nedal sa ani na béčko, horčík a avokáda. Bola to až hospitalizácia v nemocnici, kde začali odoznievať najvážnejšie symptómy choroby v podobe samovražedných myšlienok.
Spisovateľ vtedy spomína, ako nerozumel zjavným symptómom poukazujúcim na depresiu u Alberta Camusa, Romana Garyho či jeho manželky, herečky Jean Sebergovej. Choroba ju z chic blondínky – útlej zvodkyne chlapčenského typu – zmenila na čosi rozkysnuté a bez vôle.
„Pripomínam svoju relatívnu ľahostajnosť zámerne. Názorne totiž dokladuje, že nezasvätený človek nie je schopný pochopiť podstatu tejto choroby.“

Ošemetná samovražda

Gary aj Sebergová ukončili svoj život samovraždou, Camus zahynul pri autohavárii po tom, čo nasadol ako spolujazdec vedľa vodiča povestného riskantným spôsobom šoférovania.
Autor popisuje, ako ostýchavo a s pocitom hanby sa snažia pozostalí či fanúšikovia celebrít vyhnúť faktu samovraždy. Aké veľké bolo sklamanie na strane priaznivcov Prima Leviho, ktorý nepodľahol koncentračnému táboru, avšak stal sa preň neúnosný bežný život, ktorý ukončil skokom do výťahovej šachty.
Hovorí o snahách interpretovať samovraždy ako nešťastné náhody či neuvážené a nepremyslené zaobchádzanie s liekmi i v prípade, keď osoba skonzumovala stopäťdesiat tabletiek.
Do Timesov v tejto súvislosti napísal: „Bolesť a ťažkosti, ktoré ťažká depresia prináša, sú nepredstaviteľné pre ľudí, ktorí tým neprešli, a zabíjajú sa v mnohých prípadoch preto, že sa muky už nedajú zniesť. Pokiaľ nie je povaha depresívnej trýzne obecne známa, prevencia mnohých samovrážd bude naďalej ohrozená. Tomu tragickému zástupu ľudí dohnaných k sebazáhube by sa nemalo vyčítať nič, rovnako ako nič nevyčítame obetiam rakoviny.“

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 91468 z vás dostáva správy e-mailom