Nikdy nevieme, čo uzrieme. Alchymistické nožnice Jana Švankmajera
Švank-mayers Bilderlexikon je zbierkou čudných vecí a znepokojujúcich predmetov.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku a počúvať môžete aj bez pripojenia k internetu. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Vojna zásadne mení životy i významy slov. Spoznajte ich v novej knihe Slovník vojny.]
Ako prichádzajú na svet lexikóny? Všelijako. Príkladom za ostatné nech je nedávno vydaný Švank-mayers Bilderlexikon Jana Švankmajera (1934) v pražskom vydavateľstve Dybbuk. V tejto chvíli sa ešte môžem priznať, že nasledujúca recenzia bude veľmi priaznivá, ba až obdivná, pretože mieni privítať obdivuhodné dielo.
A to si ani neviem predstaviť trebárs grafický záznam pomyselných silokriviek energetického prúdenia medzi „prírodopisnými“ objektmi a spanilými kolážami a arcimboldovskými bustami a krutými fetišmi a prečudesnými zmontovancami zo slovníkovo zoradených fantazijných nástrojov a eroticko-groteskných prístrojov uložených vo fantazijnom svete zbierok Jana Švankmajera, ktoré si žijú svoj dôstojný život predovšetkým v „Príručnej kunstkamere“, príkladne opatrovanej a zveľaďovanej na zámku v Hornom Staňkove.
Na vrchole encyklopedickej literatúry
Pravda, dalo by sa začať aj takto: kedysi kdesi Jan Švankmajer presedel hodiny, dni, týždne, mesiace a roky rokúce nad prečudesne nesústavnými sústavami a vymýšľal stránku po stránke kresby, koláže alebo objekty do ďalších zväzkov imaginatívne „rozbabraného“ slovníka ozaj všetkého.
Lenže pozor, píšem o jednej z vrcholných pozoruhodností encyklopedickej literatúry a nepatrí sa nedbajsky obísť nielen Descartovu partiu encyklopedistov, ale ani nobelistku Olgu Tokarczukovú (1962), ktorá si v prekrásnej knižke Czuly narrator z roku 2020 (česky Vnímavý vypravěč) spomenula na „obrovskú zbierku náhodne otváraných zásuviek ako vo filme Kabinet Jana Švankmajera – raz tú, raz tamtú. Ich usporiadanie pôsobí rovnako chaoticky – nie je to žiadny poriadny katalóg, ale zbierka kuriozít. Nikdy nevieme, čo uzrieme, keď niektorú z nich vytiahneme.
Môžeme si však byť istí jedným – budú tam čudné veci, znepokojujúce predmety. Také, ktorých existencia je nielen nepredstaviteľná, ale i ohromujúca a dráždivá, pretože dokazuje, že najlepší spôsob, ako opísať pravidlá, je ukázať ich výnimky. (…) Funguje tu jednoduchý algoritmus: „Toto aj toto a ešte toto a toto…“
Nečudo, že sa mi prihovára spomienka na začiatok 70. rokov 20. storočia. S Albertom Marenčinom sme chodili dosť často za priateľmi do Prahy, kde v bizarných alchymistických dielňach niekde medzi Nerudovou a Zlatou uličkou furt
