Denník N

Čo ste o Štúrovi doteraz nevedeli, pretože sa na to nikto ani nepýtal?

Poradiť si so slovenčinou nie je ľahké. foto N - Tomáš Benedikovič
Poradiť si so slovenčinou nie je ľahké. foto N – Tomáš Benedikovič

Knihu Ľudovít Štúr napísal mladý maďarský historik József Demmel a podľa historyweb.sk ide o najlepšie dielo, ktoré počas vlaňajšieho Štúrovho roku k tejto téme vyšlo.

„Tým, aké kladie otázky. Ako je možné, že nám doteraz nenapadlo spýtať sa, z čoho Štúr žil,“ odpovedá známy slovenský historik Roman Holec v rozhovore pre postoj.sk na otázku, čím ho zaujala kniha s názvom Ľudovít Štúr. Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí (Kalligram 2015).

V jednom rozhovore ste maďarskému čitateľovi vysvetľovali Štúrov význam pre slovenské dejiny prirovnaním, že je to, ako keby sa spojilo viac významných postáv maďarských dejín od politika Kossutha po básnika Petőfiho.

Obvykle sa hľadajú paralely medzi Kossuthom a Štúrom, podľa mňa je však medzi nimi viac rozdielov ako podobností. Ak už chceme nájsť osobu podobnú svojou povahou, životnou dráhou i dodnes často mýtizovanou záhadnou smrťou, je to skôr Petőfi. Obaja si sami pre seba vytvorili úlohu, ktorá dovtedy v danom prostredí neexistovala, Štúr sa stal národným vodcom, Petőfi národným básnikom. Boli to ľudia veľkých ideí, ani jeden z nich však nebol úspešným praktickým politikom. Petőfi v roku 1848 prehral voľby do uhorského snemu, Štúr sa v roku 1847 síce stal poslancom, ale bez hlasovacieho práva. Mal jeden hlas dohromady s ďalšími 72 poslancami slobodných kráľovských miest.

Vaša kniha o Štúrovi nie je klasický životopis, Štúr je v nej skôr príkladom, na ktorom sa predstavujú dejiny slovenskej spoločnosti 19. storočia. Dokonca vysvetľujete, prečo už nie je zvykom klasické životopisy písať.

Nechcel som napísať životopis už len preto, lebo k nemu veľa vecí chýbalo. Mnohé aspekty Štúrovho života neboli dostatočne spracované, alebo boli spracované príliš v duchu rôznych prekoncepcií. Preto vznikli takéto zlomky, v ktorých sa snažím zodpovedať niektoré zatiaľ opomenuté otázky. Keby som však knihu písal teraz, asi by vyzerala inak. Za posledných pár rokov nastal v slovenskej historiografii výrazný posun. I v rámci Štúrovho roka sa konalo mnoho konferencií, na ktorých najmä mladší historici a stredná generácia predstavili veľa nových poznatkov a pohľadov.

Čo všetko zo Štúrovho života nebolo spracované?

Napríklad otázka, z čoho vlastne žil. K nej bolo treba analyzovať základné prvky kanonického Štúrovho obrazu, napríklad rôzne úlohy, ktoré plnil. Hovoríme často, že bol politik, spisovateľ, novinár, básnik atď., nikto však neriešil, či sa človek mohol týmito vecami v tom čase v Uhorsku uživiť. Nemohol. Bolo treba pozbierať zdroje, z ktorých sa dalo niečo pochopiť o Štúrovej finančnej situácii, a z toho ihneď vyvstal nový príbeh.

Z čoho teda Štúr žil?

V tých časoch bolo obvyklé, že mladí ľudia sa po absolvovaní škôl stali na rok-dva domácimi učiteľmi u bohatých rodín. V prípade Štúra toto obdobie trvalo výrazne dlhšie – ako domáci učiteľ v podstate pôsobil desaťročia. Práve táto práca mu zaistila nezávislosť, vďaka ktorej sa mohol venovať iným činnostiam.

József Demmel (1982) Maďarský historik zaoberajúci sa slovenskými dejinami 19. storočia a dejinám Slovákov na území dnešného Maďarska. Vyštudoval dejiny a slovakistiku na budapeštianskej univerzite Lóránda Eötvösa, dnes pôsobí vo Výskumnom ústave Slovákov v Maďarsku, ktorý sídli v Békešskej Čabe. V slovenčine mu okrem Štúrovho životopisu vyšiel rad štúdií a redigoval zväzok Horný vidiek – Felvidék. Polemika Bélu Grünwalda a Michala Mudroňa o slovenskej identite. Foto - Péter Kiss
József Demmel (1982) – maďarský historik zaoberajúci sa slovenskými dejinami 19. storočia a dejinám Slovákov na území dnešného Maďarska. Vyštudoval dejiny a slovakistiku na budapeštianskej univerzite Lóránda Eötvösa, dnes pôsobí vo Výskumnom ústave Slovákov v Maďarsku, ktorý sídli v Békešskej Čabe. V slovenčine mu okrem Štúrovho životopisu vyšiel rad štúdií a redigoval zväzok Horný vidiek – Felvidék. Polemika Bélu Grünwalda a Michala Mudroňa o slovenskej identite (Kalligram 2014). Foto – Péter Kiss

Zaujímavým aspektom tohto učiteľovania bol Štúrov vzťah k bohatým maďarským šľachtickým rodinám, ktorý bol oveľa lepší, než ako sa tradične predpokladá.

V dobových pomeroch bolo samozrejmé, že sa k najvýznamnejším evanjelickým rodinám – k Zayom, Osztroluckým alebo Prónayom – dostávali ako vychovávatelia študenti najlepšej evanjelickej školy, bratislavského lýcea. Medzi členmi vtedajšieho slovenského národného hnutia je sotva možné nájsť takého, čo by nebol vychovávateľom u rodiny nejakého známeho maďarského šľachtica. Občas sa dostávali aj k bohatším meštianskym rodinám, ako Ján Kalinčiak, to však bolo zriedkavejšie. Pri Štúrovi bolo pre mňa najväčším prekvapením, keď som zistil, že krajinský evanjelický inšpektor Zay, považovaný za Štúrovho najväčšieho protivníka, patril k jeho najvýznamnejším podporovateľom a mecenášom v čase štúdií. Štúr sa mu za to odvďačil tým, že keď Zay kandidoval na evanjelického generálneho inšpektora, v českom časopise Květy, ktorý v tom čase slovenskí evanjelici čítali najviac, zverejnil dlhý článok vychvaľujúci Zayovcov a v podstate Zayovi robil kampaň. Je otázka, prečo to urobil. Zrejme dopredu nemohol vedieť, že Zay bude po zvolení najhorlivejším predstaviteľom maďarizácie; na druhej strane ich vzťah nesmieme interpretovať len v kontexte národných sporov, ale oveľa viac v kontexte neformálnej evanjelickej komunity.

V knihe riešite aj to, ako Štúr zomrel.

Aj keď sa čas od času objavujú „alternatívne“ výklady, nikto seriózny nespochybňuje, že zomrel v dôsledku nehody pri poľovačke.

Prečo sa napriek tomu stále objavujú iné teórie?

To súvisí s tiež tradičným mýtom, že Štúr žil po roku 1849 v Modre osamotený, opustený, pod dohľadom tajnej polície, sklamaný z neúspechov, z čoho mohol hľadať východisko práve v samovražde. V skutočnosti Štúrov život v Modre nebol takým zlomom oproti minulosti a ani nebol až taký opustený a smutný.

Môže to byť aj tým, že sa národ nechce zmieriť, že jeho najväčší hrdina zomrel banálnou smrťou v dôsledku vlastnej nešikovnosti? To sa predsa nehodí.

To v tom tiež môže hrať svoju úlohu. Štúr sám na smrteľnej posteli vyjadruje ľútosť nad tým, že musí umrieť práve takto, keď má ešte toľko práce.

Najdiskutovanejším Štúrovým dielom je Slovanstvo a svet budúcnosti, označované často za jeho politický testament a tiež za dôkaz toho, že sa ku koncu života zásadne zmenil a poprel vlastné minulé názory.

Určite to nie je politický testament – napísal ho päť rokov pred smrťou a, samozrejme, netušil, že o pár rokov zomrie. Bola to reakcia na to, že mu nevyšli plány a predstavy o spolupráci s rakúskou vládou. Tá nesplnila svoje sľuby. Je to vlastne politická utópia skvelého politického mysliteľa, obsahuje napríklad niekoľko dôležitých a presných postrehov k marxizmu alebo k aktuálnemu dianiu vo Francúzsku.

A zlom v Štúrovom myslení, že sa bývalý liberál stal ultrakonzervatívnym obdivovateľom cárskeho režimu v Rusku? Je to pravda?

Slovenský filozof Tibor Pichler rozlišuje v slovenskom národnom hnutí politikov na dva druhy: na gradualistov veriacich v postupný vnútorne podmienený vývoj cestou drobných krokov a maximalistov, teda aktivistov očakávajúcich okamžité splnenie svojich cieľov pomocou nejakej vonkajšej sily, zahraničnej mocnosti. Zaujímavé je, že Štúra možno zaradiť k obom skupinám podľa toho, či ho skúmame pred rokom 1848 alebo po ňom. Maďarský historik László Matus, naopak, na nedávnej konferencii v Budapešti rozoberal, či tento zlom nastal u Štúra naozaj po roku 1848, alebo bol prívržencom panslavizmu aj v minulosti. Podľa neho u Štúra nastal zlom v rokoch 1842/43 a obdobie medzi týmito rokmi a rokom 1848 bolo len akýmsi vybočením smerom ku gradualistickým postojom. Je to zaujímavý problém, určite stojí za ďalšie skúmanie.

Prečo nastalo to vybočenie?

Ak sa vrátime k Pichlerovi, problém bol, že k cieľom a nárokom slovenského národného hnutia chýbalo personálne a mocenské zázemie. To bolo treba najprv vytvoriť, napríklad získať poslanecké kreslá, čo však nebolo príliš reálne. Druhá možnosť bola spoliehať sa na pomoc zvonka. Na začiatku 40. rokov Štúr pravdepodobne videl lepšie možnosti na vnútorné budovanie, k čomu prispelo i to, že sa k národnému hnutiu začali pridávať nové skupiny, ktoré dovtedy nedokázalo osloviť, ako boli šľachta či katolícki kňazi. Po revolúcii Štúr svoj názor zmenil.

foto - TASR
foto – TASR

V knihe a v ďalších štúdiách narážate na problém, akú spoločenskú podporu malo slovenské národné hnutie. A ak ho podporovali širšie a vplyvnejšie skupiny, napríklad turčianska šľachta, ktorú uvádzate ako príklad, prečo tak robili.

Spoločenskú podporu hnutia je veľmi ťažké merať na základe známych prameňov. Jediným zdrojom informácií, o ktorý sa môžeme oprieť, je to, kto čítal Štúrove diela a ním vydávané noviny. Podľa toho vieme, že o literárne diela a tlač slovenského národného hnutia mala záujem asi 500- až 600-členná komunita. To je zaujímavé i preto, lebo o maďarské literárne publikácie mal v tom čase záujem asi rovnaký počet ľudí. Čiže komunita oslovovaná napríklad Kossuthom bola asi rovnako veľká ako skupina, ktorú vedel osloviť Štúr. Iná vec je, že slovenská komunita predstavovala limitovanejšiu a menej vplyvnú sociálnu sieť. V tridsiatych rokoch Štúr okolo seba na bratislavskom lýceu zhromaždil krúžok študentov, a keď sa pozrieme, čo títo ľudia robili o päť rokov neskôr, vidíme, že to boli evanjelickí duchovní, učitelia, profesori, výrazné postavy evanjelických komunít v rôznych mestách. To bola základná sociálna sieť, o ktorú sa Štúr mohol opierať. Druhá taká sociálna sieť, pri ktorej hralo evanjelické vyznanie tiež dôležitú úlohu, bola slovenská šľachta.

V akom zmysle bola táto šľachta slovenská?

Nebola slovenská v modernom národnom zmysle. Mala slovenskú materčinu a uhorskú identitu, vedomie príslušnosti k uhorskému stavovskému národu. Chcela si však zachovať svoj tradičný svet, ktorý si vytvorila v turčianskej, trenčianskej, zvolenskej a ďalších stoliciach. Išlo väčšinou o veľmi konzervatívnu drobnú šľachtu, ktorá si chránila privilégiá, nechcela sa namiesto latiny učiť po maďarsky, nechcela platiť dane. To posledné bolo veľmi dôležité – táto šľachta podporovala štúrovské hnutie v nádeji, že im to pomôže vyhnúť sa všeobecnému zdaneniu presadzovanému Kossuthom a spol.

Z knihy vyplýva, že veľa vecí a vzťahov bolo zložitejších, než nám hovorí tradovaný čierno-biely obraz, a motívy jednotlivých aktérov nemuseli byť národné, ako im to spätne pripisujeme.

Snažíme sa pochopiť vtedajší svet, preto si ho zjednodušujeme a často pritom zabúdame na tak prostú vec, že to boli ľudia rovnako ako my. Neriadili sa len nejakou abstraktnou ideou, iba tým, čo si mysleli o vlastnej slovenskej alebo maďarskej identite, ale i mnohými ďalšími faktormi, ktoré musíme pri výskume zohľadniť. Uvediem z neskoršej doby príklad Bélu Grünwalda, ktorého obvykle považujú za zaslepeného maďarského šovinistu, čo z princípu nenávidel Slovákov a len preto útočil na Maticu slovenskú a slovenské gymnáziá. Stalo sa to však vtedy, keď sa slovenské Národnie noviny zaoberali jeho mimomanželským pomerom a smiala sa mu celá Banská Bystrica. Krátko nato sa rozhodlo o uzavretí troch gymnázií. Možno to spolu nesúviselo, ani túto možnosť však nemôžeme ignorovať.

Veľa priestoru venujete strýkovi Lajosa Kossutha Gyorgyovi Kossuthovi, ktorý patril medzi vplyvných Štúrových podporovateľov.

Gyorgy Kossuth je typickým predstaviteľom konzervatívnej, nie príliš vzdelanej ani bohatej, ale na svoj pôvod veľmi hrdej šľachty. Ich slovenskosť je veľmi zaujímavá vec: nepovažovali sa za členov slovenského, ale za príslušníkov uhorského národa so slovenskou materčinou. Ich postavenie bolo neisté i preto, lebo ešte neexistoval slovenský literárny jazyk a slovenčina, ktorú používali, bola dosť premenlivá. Keď sa však pozrieme na spisy turčianskej stolice ešte aj v 40. rokoch 19. storočia, keď už mali stoličné snemy nariadené používanie maďarčiny, v Turci to fungovalo len naoko. Všetky podania a žaloby prichádzali k úradom v slovenčine. V slovenčine sa viedli aj zápisy z rodinných zasadaní kossuthovskej famílie.

Národné povedomie týchto ľudí sa po čase pretransformovalo v to, čo možno považovať za moderné slovenské národné povedomie?

Ani nie, v skutočnosti tam došlo skôr ku generačnej obmene. Táto skupina existovala, pokiaľ existovala i tá slovenská šľachtická generácia, ktorá mohla na konci 18. a začiatku 19. storočia svoje školy absolvovať ešte bez toho, aby musela ovládnuť maďarský jazyk na úrovni upotrebiteľnej v každodennej praxi. Druhým faktorom bolo, že keď po čase rástol tlak, aby si šľachtici slovenského pôvodu vybrali, či sa považujú za Slovákov alebo Maďarov, vybrali si maďarskú identitu, ktorá im zaistila privilegované postavenie.

Táto slovenská šľachta po krátkom čase prestala Štúra podporovať, lebo zistila, že ich ciele v skutočnosti nie sú rovnaké.

Keď Štúr v roku 1845 začal vydávať Slovenskje národňje novini, už presne vedel, že od neho slovenská šľachta očakáva niečo iné než to, čo im týmito novinami dáva. Že to nebude nejaký protipól maďarského liberalizmu, ako dúfali, ale nositeľ národnej myšlienky, s ktorou sa nestotožňovali. Namiesto nich sa Štúr musel začať opierať o spomínanú, z veľkej časti práve ním vytvorenú spoločenskú sieť. Tá bola síce málopočetná, ale už dosť silná, aby sa stala základom národného hnutia. Bola to skupina, ktorá sa už chcela a dokázala vydeliť z uhorskej/maďarskej spoločnosti a definovala sa v modernom národnom zmysle ako slovenská. Táto separácia sa potom šírila, vytvárala si vlastné inštitúcie, fóra a vyvrcholila v roku 1848 vojenským konfliktom. Po potlačení revolúcie potom došlo zo slovenskej strany aj o snahu toto vyčlenenie sa zvrátiť. Vyvrcholilo to v roku 1861 martinským memorandom, ktoré sa pokúsilo slovenské hnutie reintegrovať do uhorskej spoločnosti.

Tento pokus neuspel. Pre Štúra bol rozchod s Maďarmi už v štyridsiatych rokoch definitívny a nezvratný. Bolo to skutočne tak?

Áno. Teoreticky možnosť zmieru či dohody existovala, v praxi nie. Národné hnutia sa vždy vymedzujú oproti niekomu a Štúr už ako veľmi mladý definoval Slovákov v opozícii voči Maďarom. V tridsiatych rokoch pôsobil ako vychovávateľ v maďarskej šľachtickej rodine a popisuje, ako spoznal Maďarov a ako sú v negatívnom zmysle úplne odlišní od Slovákov. Štúrovci chápali Slovákov ako samostatný politický národ, kým maďarská elita ich bola ochotná uznať maximálne ako kultúrny národ v rámci maďarského politického národa. Tieto dve koncepcie boli nezlučiteľné.

Prečo sa Štúrov postoj tak odlišoval aj od postoja väčšiny vtedajšej slovenskej elity, prečo bol omnoho radikálnejší?

Na to nedokážem odpovedať, nenašiel som v jeho živote nič, čo by to vysvetľovalo. Pravdepodobne to pramenilo z jeho mimoriadnych vodcovských schopností a prenikavého uvažovania.

Kniha Jozsefa Demmela Ľudovít Štúr. foto N - Tomáš Benedikovič
Kniha Józsefa Demmela Ľudovít Štúr. Foto N – Tomáš Benedikovič

Hovorili ste o pozitívnych zmenách v historiografii, že sa presadzujú nové prístupy a pohľady. Aké?

Skúma sa napríklad vplyvy veľkých politických udalostí, napríklad maďarizačných zákonov a opatrení na úrovni miest. Aké reakcie vyvolávali v rôznych miestnych komunitách, ako sa prejavovali v každodennom živote ľudí. A pri tom vysvitá, že ich často jednoducho ignorovali a neriadili sa nimi.

Historici teda neriešia otázku dobra a zla, napríklad aké zlé boli národnostný útlak a maďarizácia, nakoľko išlo aj o prirodzený asimilačný proces, a snažia sa tomu vyhnúť tým, že skúmajú takzvané malé dejiny? Pýtam sa i preto, lebo väčšina obecenstva stále premýšľa v tradičných kategóriách.

Nemyslím si, že je to vyhnutie sa tejto otázke – stále sa zaoberáme národnostnými konfliktmi. Len tieto otázky nezjednodušujeme a nesnažíme sa na ne nájsť jednoduché odpovede.

Otázka dobra a zla sa však neustále vynára i medzi historikmi. Sám ste sa v Maďarsku dočkali veľmi negatívnej reakcie od vášho známeho kolegu, keď ste sa snažili polemizovať s tradičným pohľadom, že slovenskí povstalci z rokov 1848-9 boli zradcami uhorskej vlasti a revolúcie.

Chcel som maďarskému čitateľovi pomôcť pochopiť pohnútky ľudí, čo sa aj s pomocou zahraničia snažili vytvoriť politickú komunitu, aby napokon túto komunitu odtrhli od štátu, v ktorom žili. Prirovnal som to k takzvanej Klapkovej légii, čo bola vojenská jednotka maďarských revolucionárov-emigrantov, ktorá vznikla s pruskou podporou a počas prusko-rakúskej vojny v roku 1866 vtrhla do Uhorska, kde sa neúspešne pokúsila vyvolať nové povstanie. Toto prirovnanie jeden známy maďarský historik rozhorčene odmietol, napriek tomu, že som sám zdôraznil, že medzi obidvomi prípadmi je i veľa rozdielov. Vidím tam však aj podobnosti, ktoré vyvolávajú rovnaké otázky: čo je lojalita, čo je vlastizrada, aký zmysel má v niektorých prípadoch operovať s týmito pojmami a vyžadovať plnenie týchto kritérií od druhých.

Pripomína to ďalší slovensko-maďarský spor o medzivojnového menšinového politika Jánosa Esterházyho, ktorého maďarská strana považuje za hrdinu, lebo bránil práva menšiny, a slovenská za vlastizradcu, lebo sa staval proti Československej republike.

Na takýchto sporoch najlepšie vidieť, ako obe strany namiesto dialógu často vedú len monológy, každý hovorí iba to svoje a ani sa nezaujíma o argumenty druhej strany. Väčšinou ani nechápe, ako vôbec môže niekto odmietať takú skrz-naskrz pozitívnu osobnosť, akou je náš hrdina, alebo z druhej strany ako možno za hrdinu považovať nacistického kolaboranta. V tejto otázke bezpodmienečne potrebujeme vecnú diskusiu.

Nakoľko spomínaná zmena prístupu súvisí s generačnými zmenami a s nástupom mladej generácie slovenských aj maďarských historikov?

Nezúžil by som to na generačnú otázku. Rozhodujúci význam má najmä metodológia používaná pri výskume. O generačných hraniciach môžeme hovoriť len v takom zmysle, nakoľko mladšia generácia už odchádza z univerzít s iným metodologickým vybavením. Ale to neznamená, že by napríklad medzi reprezentantmi strednej generácie nebolo veľa zástancov moderných prístupov – práve od nich sa ich predsa mladí učia.
Iná vec je, že medzi mladšou generáciou slovenských a maďarských historikov, používajúcou prevažne moderné prístupy, vzniká spoločný jazyk, ktorým však nebude slovenčina, maďarčina ani angličtina, ale práve spoločná metodológia. Sám som videl prvé príznaky tohto procesu vlani na viacerých štúrovských konferenciách a na spoločnej konferencii k národnostným otázkam obdobia dualizmu.

Jeden z dlhodobých sporov slovenskej historiografie sa točí okolo písania osobných mien z uhorského obdobia. Kossuthovho strýka uvádzate dôsledne s krstným menom Gyorgy, čo nie je po slovensky a ani správne po maďarsky – tam by malo byť „o“ prehlasované. Prečo používate tento tvar a čím ste sa riadili pri písaní mien?

V knihe rovnako ako vo svojich štúdiách som sa snažil mená všetkých aktérov písať tak, ako by ich používali oni sami – ak to teda bolo možné rekonštruovať. Strýko Lajosa Kossutha, ktorý mal slovenskú materčinu, žil celý život v čisto slovenskom prostredí. Preto mohol požívať najčastejšie namiesto maďarského tvaru svojho mena Györgya túto verziu, ktorá zohľadňuje pravidlá slovenskej fonetiky. Z rovnakého dôvodu som však zavrhol aj meno Adely Ostroluckej v tejto forme. Dotyčná a celá jej rodina totiž i vo svojej prevažne nemeckojazyčnej rodinnej korešpondencii používali výhradne formu Etelka Osztroluczky. Vedľajšie nie je ani to, že Etelka pravdepodobne dostala svoje meno podľa románu Etelka od Andrása Dugonicsa, ktoré je považované za jedno zo základných diel maďarského národného obrodenia. Meno Etelka bolo, mimochodom, Dugonicsom umelo vytvoreným ženským tvarom mužského mena Attila.

Vaša kniha nastoľuje veľa nových otázok o Štúrovi a jeho dobe, zriedkakedy však dospejete k jednoznačnej odpovedi.

Môžem vychádzať len z prameňov, ktoré sú dispozícii, a z nich sa často nedá dospieť k jednoznačným odpovediam. Dajú sa len vykresliť možné verzie toho, ako to mohlo byť.

Neočakáva však väčšina čitateľov práve to, že sa zo životopisu konečne dozvie, ako to bolo, čo je o dotyčnom pravda?

Mne sa zdalo, že zaujímavejší je práve takýto životopis zameraný na neuralgické alebo nejasné body, a to mi potvrdili aj reakcie čitateľov.

Reagovali slovenskí historici na túto knihu, ktorá v maďarčine vyšla už v roku 2011?

Slovenské odborné reakcie okrem jednej recenzie boli pozitívne, ale hlavne len neformálne. V poslednom čase ma však pozývajú na Slovensko na veľa štúrovských konferencií a po vyjdení slovenského prekladu i na stretnutia s čitateľmi, čo azda možno považovať za pozitívnu reakciu.

Slovenskí historici doposiaľ nenapísali moderný životopis Štúra, maďarskí sú na tom podobne s Kossuthom a ďalšími významnými postavami. Prečo sa historici vyhýbajú práve postavám, pri ktorých by to prirodzene malo byť naopak?

Pravdepodobne preto, lebo je to príliš zložitý problém. Takýto životopis sa ľahšie píše zvonka ako zvnútra. Zvnútra treba zohľadniť priveľa vecí, akceptovať tradičný obraz a zároveň ho obnoviť. Mne sa asi Štúrov životopis písal ľahšie, ako by sa písal slovenskému historikovi. Keď som však mal napísať Kossuthov životopis pre plánovaný slovenský zväzok o ňom, mal som oveľa väčší problém a dlho som ani nevedel, ako začať.

Žúrujte s národným buditeľom - jedna z akcií z minulého roka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Žúrujte s národným buditeľom – jedna z akcií z minulého roka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nejde tiež o to, že takýto životopis nemožno publikovať bez toho, aby sa človek vystavil mnohým útokom?

Samozrejme, že už pri písaní premýšľate, čo za to od koho schytáte. Až úzkostlivo sa snažíte byť čo najpresnejší, aby vás nepochopili chybne, čo veci tiež vždy neprospieva.

Dnes pôsobíte vo Výskumnom ústave Slovákov v Maďarsku, ktorý sídli v Békešskej Čabe. Nepochádzate však z tamojšej slovenskej menšiny. Ako ste sa dostali k slovenským dejinám?

Nemám slovenské korene, po slovensky som sa začal učiť na univerzite. Hlavne preto, lebo som sa chcel venovať oblasti histórie, v ktorej je ešte veľa otvorených a neprebádaných otázok. A keď som si hľadal zamestnanie, dostal som ponuku práve z tohto ústavu. Tam sa venujem najmä dejinám Slovákov na území dnešného Maďarska, napríklad dejinám viacnásobnej identity v Békešskej Čabe alebo dejinám slovenských politických organizácií v dnešnej Budapešti.

Teraz najčítanejšie