Denník N

Matka ignorovala všetko homofóbne násilie, ktoré som zažil. Aj preto dnes píšem, vraví Édouard Louis

Édouard Louis. Foto - Arnaud Delrue/Nakladateľstvo Paseka
Édouard Louis. Foto – Arnaud Delrue/Nakladateľstvo Paseka

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Pre moju rodinu literatúra nič neurobila, preto ju chcem robiť inak a som k nej kritický,“ hovorí francúzsky spisovateľ Édouard Louis, ktorý v Prahe pred pár dňami predstavil svoju novú knihu Ako sa stať iným.

Pri tejto príležitosti nám poskytol rozhovor napríklad aj o tom, ako v detstve skrýval násilie, ktorého bol obeťou. O urážkach a vyhrážkach, ktoré mu adresovali deti v škole, nikdy nehovoril, lebo sa hanbil. Vraví, že horšie ako samotné urážky je to, keď ostatní vedia, že ste ich terčom.

Vysvetľuje aj to, prečo musíme bojovať aj za ľudí, ktorí nie sú dobrí; čo v jeho detstve znamenalo byť chlapcom z najnižšej vrstvy; prečo sa nikdy necítil ako Francúz a ako je možné, že tí najmocnejší politici za nič nenesú zodpovednosť.

Môže byť literatúra nástrojom zmeny?

Áno, domnievam sa, že literatúra môže byť nástrojom transformácie sveta, ale podmienkou na to je najprv zmeniť literatúru. Ak chceme, aby literatúra zmenila svet, musíme zmeniť ju.

Väčšina spisovateľov pochádza sociologicky skôr z privilegovanej, vzdelanej buržoáznej triedy. Majú rodičov, ktorí študovali. Práve preto majú možnosť neskôr písať.

Veľmi často v kultúrnom prostredí existuje akási idealizácia literatúry. Hovorí sa, že literatúra otvára duše, že stavia mosty namiesto múrov. Hovorí sa, že nás literatúra spája. To sú frázy, ktoré často počúvame vo vnútri kultúrnej oblasti.

A vás sa tieto frázy netýkajú?

Ja z tohto sveta nepochádzam. Pochádzam zo sveta, v ktorom ľudí literatúra nezachránila. Môj otec pracoval celý život v továrni, literatúra pre neho nič neurobila. Moja matka bola upratovačka a žena v domácnosti, literatúra pre ňu nič neurobila. Môj brat zomrel ako 38-ročný a ani pre neho literatúra nič neurobila. Bola dokonca niečím, čo nás zastrašovalo, čo nám naháňalo strach.

Vyrastal som na mieste, kde literatúra nebola prítomná, nebola preto ani idealizovaná. A to je dôvod, prečo si kladiem otázku, ako by sme ju mohli robiť inak. Mám na ňu kritický pohľad, nie ten obdivný, ktorý je možné mať v privilegovaných vrstvách.

Ak tvrdíte, že je zmena literatúry po určitej sebareflexii možná, tak čo chcete svojimi knihami zmeniť vy?

Od chvíle, keď začnete písať knihy, cítite, ako sa na vás znášajú pravidlá. Pravidlá literatúry, ktoré vás ťažia na ramenách a ktoré sú veľmi ťažko identifikovateľné. Je to niečo ako pravidlá genderu, ktoré nám predpisujú, čo znamená byť mužom alebo ženou. Nie sú nikde vytesané do mramoru, nedostaneme pri narodení bibliu s tým, čo je byť mužom alebo ženou. Napriek tomu však dostaneme príkazy, rozkazy. A literatúra funguje rovnakým spôsobom.

Jedno z prvých pravidiel, ktoré som na sebe pocítil, bola predstava, že by literatúra nemala byť príliš

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

LGBTI+

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie