Denník N

Zolo Bučeň nevidí

Pozerať sa na juh z perspektívy Novohradu.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autorka je spisovateľka.

Toto nie je recenzia. Je to len pár nadšených viet, nekritické pripomenutie knihy, ktorá už vlastne ani nie je novinka. Reflexia kníh má v našej krajine tak trochu „lučenecké tempo“. Nevadí.

Jakub Juhász sa rád túla po cestách outsiderov. Stretnutie s literárnym bulvárom je nepravdepodobné. Svoje knihy pre istotu vydáva v pražskom vydavateľstve Rubato a tento typ odstupu si pochvaľuje. Píše po slovensky a v knihe PS trochu aj po maďarsky.

PS ako Sándor Petőfi. Petőfi Sándor. Ale len na okraj. Viac ako témou je objektom a ešte viac prostriedkom. Jeho charakter sa mení počas celého putovania na miesta, ktoré sa k nemu hlásia alebo aj nie. Všetky cesty vedú z Lučenca a do Lučenca. Ďalšia kniha o Lučenci a o slovenskom juhu, o rovine. Zaraďujem ju k tým najlepším.

Písanie básnikovi a revolucionárovi prináša veľa bizarností. Už len iniciačný dôvod je na pováženie, Petőfi strávil počas svojich ciest niekoľko dní v Lučenci, autor si vychutnáva komiku bezvýznamnosti tohto mesta v legende o básnikovi.

Ťažko povedať, či sa Juhász smeje viac Maďarom ako Slovákom. Lučence sú všade, v Maďarsku aj rumunskom Sedmohradsku, kde zmizli stopy po Petőfim. „Kostol, fontána, rieka, kebab, večierka, eurofondové zátišie, zdevastovaný parčík, detské preliezačky, ani raz som sa nepomýlil.“

Juhász si s maďarským básnikom robí, čo chce, no nerobili to pred ním už mnohí iní? Zároveň sa v stopovaní osobnej histórie necháva viesť Petőfiho fascináciou rovinou. Najlepšie časti knihy sú o priateľovi Zolovi, do ktorého si ho projektuje. Priatelia sú naším predĺžením a prekračovanie hraníc autora baví. Nížinný typ Zolo pozná koryto rieky Ipeľ, so Zolom sa dá plaviť a prechádzať, žiadne túry, má rád pustatinu ako Sándor. „Zolo Bučeň nevidí. Vidí, cíti a počuje stepi prevaľujúce sa ďaleko za ním.“

„Všade naokolo vládne diktatúra, len tú Tisu nie a nie udržať vo svojom koryte.“

Hranice Lučenca sa rozbiehajú na všetky južné smery, ďaleko za Hortobágy a Tisu, otvorene opisuje svoju stratégiu.

Pri putovaní medzi Bratislavou a Baia Mare, Krakovom a Rovinjom nachádzame oblasti, kde sa veľa stratilo. Lučenec už dávno nie je najkrajším predmestím Budapešti a autor nie náhodou spomína jeho vypálenie počas revolučných udalostí ruskou cárskou armádou. Deväť dní po údajnej smrti básnika a revolucionára.

Lučenec je jedným z miest, ktoré sme postupne strácali, naposledy ich zdevastovali komunisti. O veľa prišla Bratislava, Čadca, Myjava, Sereď, Senec, Púchov, Humenné, dalo by sa pokračovať, ísť za hranice alebo do súčasnosti. Kade neprešli komunistické bagre, vylievajú betón developeri, a ak nám nedovolia bagre, ako napríklad v Banskej Štiavnici, ktorej je v knihe venovaná šťavnatá kapitola, budeme hľadať spôsoby, ako po historickom dedičstve aspoň poskákať.

Táto prázdnota je súčasťou identity, ktorá v našej krajine formuje celé generácie. V knihe PS nachádzame originálne literárne spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Knihy

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie