Zolo Bučeň nevidí
Pozerať sa na juh z perspektívy Novohradu.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku a počúvať môžete aj bez pripojenia k internetu. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Vojna zásadne mení životy i významy slov. Spoznajte ich v novej knihe Slovník vojny.]
Autorka je spisovateľka.
Toto nie je recenzia. Je to len pár nadšených viet, nekritické pripomenutie knihy, ktorá už vlastne ani nie je novinka. Reflexia kníh má v našej krajine tak trochu „lučenecké tempo“. Nevadí.
Jakub Juhász sa rád túla po cestách outsiderov. Stretnutie s literárnym bulvárom je nepravdepodobné. Svoje knihy pre istotu vydáva v pražskom vydavateľstve Rubato a tento typ odstupu si pochvaľuje. Píše po slovensky a v knihe PS trochu aj po maďarsky.
PS ako Sándor Petőfi. Petőfi Sándor. Ale len na okraj. Viac ako témou je objektom a ešte viac prostriedkom. Jeho charakter sa mení počas celého putovania na miesta, ktoré sa k nemu hlásia alebo aj nie. Všetky cesty vedú z Lučenca a do Lučenca. Ďalšia kniha o Lučenci a o slovenskom juhu, o rovine. Zaraďujem ju k tým najlepším.
Písanie básnikovi a revolucionárovi prináša veľa bizarností. Už len iniciačný dôvod je na pováženie, Petőfi strávil počas svojich ciest niekoľko dní v Lučenci, autor si vychutnáva komiku bezvýznamnosti tohto mesta v legende o básnikovi.
Ťažko povedať, či sa Juhász smeje viac Maďarom ako Slovákom. Lučence sú všade, v Maďarsku aj rumunskom Sedmohradsku, kde zmizli stopy po Petőfim. „Kostol, fontána, rieka, kebab, večierka, eurofondové zátišie, zdevastovaný parčík, detské preliezačky, ani raz som sa nepomýlil.“
Juhász si s maďarským básnikom robí, čo chce, no nerobili to pred ním už mnohí iní? Zároveň sa v stopovaní osobnej histórie necháva viesť Petőfiho fascináciou rovinou. Najlepšie časti knihy sú o priateľovi Zolovi, do ktorého si ho projektuje. Priatelia sú naším predĺžením a prekračovanie hraníc autora baví. Nížinný typ Zolo pozná koryto rieky Ipeľ, so Zolom sa dá plaviť a prechádzať, žiadne túry, má rád pustatinu ako Sándor. „Zolo Bučeň nevidí. Vidí, cíti a počuje stepi prevaľujúce sa ďaleko za ním.“
„Všade naokolo vládne diktatúra, len tú Tisu nie a nie udržať vo svojom koryte.“
Hranice Lučenca sa rozbiehajú na všetky južné smery, ďaleko za Hortobágy a Tisu, otvorene opisuje svoju stratégiu.
Pri putovaní medzi Bratislavou a Baia Mare, Krakovom a Rovinjom nachádzame oblasti, kde sa veľa stratilo. Lučenec už dávno nie je najkrajším predmestím Budapešti a autor nie náhodou spomína jeho vypálenie počas revolučných udalostí ruskou cárskou armádou. Deväť dní po údajnej smrti básnika a revolucionára.
Lučenec je jedným z miest, ktoré sme postupne strácali, naposledy ich zdevastovali komunisti. O veľa prišla Bratislava, Čadca, Myjava, Sereď, Senec, Púchov, Humenné, dalo by sa pokračovať, ísť za hranice alebo do súčasnosti. Kade neprešli komunistické bagre, vylievajú betón developeri, a ak nám nedovolia bagre, ako napríklad v Banskej Štiavnici, ktorej je v knihe venovaná šťavnatá kapitola, budeme hľadať spôsoby, ako po historickom dedičstve aspoň poskákať.
Táto prázdnota je súčasťou identity, ktorá v našej krajine formuje celé generácie. V knihe PS nachádzame originálne literárne spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať.
🗳 Predplatitelia Denníka N, pomôžte prvovoličom zorientovať sa v politike. Do 30. septembra môžu mať prístup k Denníku N zadarmo – stačí s nimi zdieľať stránku Prvevolby.sk.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
