Riaditeľ divadla v ukrajinskom Chersone: Aj medzi kolegami sme mali kolaborantov, odpustiť by som im nedokázal

Dve hodiny pred termínom dohodnutého videohovoru mi poslal správu: „Už som pricestoval, som pripravený.“

Olexandr Knyha mal vtedy za sebou niekoľko dní na cestách, no bol plný energie. Za jeho chrbtom som videla steny protibombového krytu prerobeného na divadelnú sálu, kanceláriu aj komunitné centrum v jednom.

Hneď ako ukrajinská armáda v novembri oslobodila Cherson spod ruskej okupácie, riaditeľ chersonského divadla sa vrátil do práce – aj keď mesto stále ostreľovali. „Nemôžem ísť bojovať s automatom v rukách – môj chrbát by to už neuniesol, preto som sa rozhodol, že divadlo bude môj front,“ hovorí.

Začiatkom júla ho budete môcť vidieť na festivale Pohoda, kde chersonské divadlo uvedie predstavenie Mačička ako spomienka na temnotu.

Príbeh utečenky z Donbasu mal premiéru ešte v roku 2015. „Vtedy sme k nám prijali sedem ľudí z luhanského divadla, ktorí museli utiecť pred ruskou agresiou. Hoci sme s nimi už veľmi súcitili, ešte sme nedokázali pochopiť všetky nuansy ich prežívania. No dnes, keď sme sa my sami stali utečencami, toto predstavenie má pre nás celkom iný význam,“ opisuje Olexandr Knyha.

V rozhovore hovorí aj o tom:

• ako ho uniesli a vypočúvali okupanti;
• čo sa stalo so zamestnancami divadla, ktorí kolaborovali;
• v akom stave našli divadlo po okupácii;
• aký vzťah má dnes k ruskej kultúre;
• prečo je pre Ukrajincov taký dôležitý boršč;
• čo ponúkne návštevníkom festivalu Pohoda.

Cherson bol medzi prvými cieľmi ruskej agresie. Ako ste v divadle prežívali začiatok invázie?

Vojna nás zastihla nepripravených. Deň predtým sme mali významnú premiéru, experimentálne predstavenie Večnosť a deň, na ktorom sme pracovali takmer dva roky. Domov sme sa preto vrátili veľmi neskoro a ráno nás už zobudili výbuchy. Žijem neďaleko od vojenskej základe, práve tam dopadla prvá ruská raketa. Zavolal mi syn a povedal, že sa začala vojna.

Hneď som utekal do divadla, vypol plyn, otvoril protibombový kryt. Zvolal som šéfov divadelných súborov, no netušili sme, čo sa bude diať, tak sme sa len dohodli, že budeme v spojení.

Potom mi volala manželka, že by som sa mal vrátiť domov, aby sme sa spolu s rodinou rozhodli, čo budeme ďalej robiť. Žijeme v dedine Olešky neďaleko Chersonu. Keď som prešiel Antonivský most cez Dnipro, smerom na Olešky bola veľká zápcha a opačným smerom ani jedno auto. Odtiaľ už prichádzali ruské tanky.

Otočil som sa a išiel naspäť do Chersonu. Za nami už pristávali vrtuľníky, výsadkári obsadili most, streľba, rakety, výbuchy… Ozajstná vojna.

Čo sa dialo v meste?

Do ulíc sa nahrnuli ruskí vojaci, ozbrojení po zuby, začali kontrolovať autá, prehľadávať domy. Ľudia sa však postavili na odpor, chodili na zhromaždenia s ukrajinskými vlajkami. Vojaci neskôr prišli aj k nám domov, obrátili všetko hore nohami, hľadali peniaze, ktoré som údajne rozdával ľuďom na zhromaždeniach v Chersone.

Nebola to pravda?

Nie, na zhromaždenie som ani nemohol prísť. Musel som v tom čase premeniť divadelný protibombový kryt na našu kanceláriu a na dočasné ubytovanie pre zamestnancov a ich rodiny. Všade vybuchovali rakety, ľudia sa báli, preto sa zhromaždili v divadle, boli sme tu ako jedna rodina.

Keď 22. marca prišli vojaci prehľadávať divadlo, ľudia sa zľakli. Vedeli sme, že 16. marca zbombardovali divadlo v Mariupole. Všetci mali strach, že by sa to mohlo zopakovať aj u nás. Kto mohol, radšej odišiel z mesta.

Vy ste nielen riaditeľ divadla, ale aj miestny poslanec. Zrejme aj preto vás okupanti potom uniesli. Ako si na to spomínate?

Bolo to 23. marca, mesiac od začiatku invázie. Prišli po mňa domov, povyskakovali z niekoľkých obrnených áut, vytiahli ma z domu a do Chersonu ma viezli v takom sprievode, akoby som bol nejaký veľký zločinec alebo generál ozbrojených síl. Nevedel som, či mám plakať alebo sa smiať.

Autá pritom mali naše ukrajinské, len na ne napísali písmeno „Z“. Dokonca v nich hralo ukrajinské rádio. Bola to absurdná situácia: z rádia zneli ukrajinské hity a oni si do toho pohmkávali! „Toľko patriotických piesní ste už vy Ukrajinci stihli zložiť,“ vraveli mi. „My sme spevavý národ,“ odpovedal som. Ešte sa ma pýtali, prečo máme všetky pesničky s nadávkami. „Aké časy, také pesničky,“ povedal som.

V Chersone sme najprv čakali pred budovou miestnej vlády, ale potom ma odviezli do budovy kriminálnej polície. Odtiaľ vyskočili Buriati, natiahli mi na oči nejakú smradľavú čiapku, ruky zalomili za chrbát a potiahli ma hore schodmi. Tam ma hodili do cely predbežného zadržania.

Bolo to ako scéna z filmu alebo z divadelného predstavenia – šnúrky von z topánok, odovzdať opasok, potom so mnou komunikovali len cez malé okienko na dverách. Nejaký mladý Buriat mi cez to okienko hovoril, že keď budem poslúchať, tak mi dajú aj jedlo…

Keď ma mali prvýkrát vypočúvať, ešte mi aj zobrali otlačky prstov a odfotili ma zo všetkých strán – ako skutočného zločinca.

Chceli od vás spoluprácu, teda aby divadlo pracovalo, akoby sa nič nedialo?

Áno, hovorili, že som poslanec miestnej rady a všetci by sme mali ísť pracovať. Vraveli, že oni sú tu nadlho, vraj sú naši bratia a prišli nás oslobodiť od nacistov.

Po pár hodinách vypočúvania vás nakoniec pustili. Ako to prebiehalo?

Zase mi natiahli na oči čiapku, posadili do auta a mal som pocit, že len dlho krúžime po meste. Potom ma vysadili a povedali, že čiapku si môžem zložiť z očí, až keď narátam do desať. Keď som si ju dal dole, zistil som, že som tri kilometre od nášho divadla.

Keď som neskôr zisťoval, prečo ma vlastne pustili, povedali mi, že mám veľmi veľa kamarátov. Nevedel som, čo tým myslia, ale potom som sa dozvedel, že moje zadržanie vyvolalo veľký rozruch nielen na Ukrajine, ale aj v zahraničí – v Turecku, Maďarsku, Gruzínsku, Portugalsku… Som šéfom Eurázijskej divadelnej asociácie, ktorá sídli v Istanbule. Generálny sekretár asociácie o mojom únose hneď informoval tureckého ministra kultúry, ten vraj volal dokonca Erdoganovi.

Potom vám už dali pokoj?

Nie, na druhý deň mi zase volali, pozývali „na stretnutie“. Pochopil som, že musím preč. Vedel som, že ma budú stále nútiť pracovať pre nich.

6. mája sa nám spolu s manželkou a najmladšou dcérou podarilo ujsť z okupácie. Synom sa to podarilo až na tretí pokus, dva týždne po nás – nechceli ich pustiť cez blokposty.

Pamätám si, že keď sme v diaľke videli blokpost s ukrajinskými vojakmi, s úľavou sme si vydýchli.

Kam ste išli?

Do Ľviva. A hneď som začal pracovať. Prijali nás v Divadle Marie Zaňkoveckej a s pomocou miestneho kolektívu sa mi v júni podarilo zorganizovať náš divadelný festival Meľpomena Tavrije, ktorý sa každý rok koná v Chersone. Na sociálnych sieťach som avizoval, že „festival sa bude konať za akéhokoľvek počasia v ukrajinskom Chersone“. No keďže mesto bolo v júni ešte pod okupáciou, festival tam bol nakoniec prítomný len online. Pracovníci nášho divadla, ktorí zostali v okupovanom meste, nám poslali video, ktorým sme celý festival otvárali. Keď sme počúvali pieseň Červená kalina, spolu so mnou plakala celá sála.

Z Ľviva sme potom odišli do Kyjiva, kde sa nám podarilo zozbierať viac našich hercov. V Divadle Lesie Ukrajinky sme na jeseň otvorili sezónu predstavením Zostať nemožno, ktoré je zostavené z príbehov ľudí, čo museli opustiť Cherson. Uvedomujem si, že všetci to dnes máme veľmi ťažké. Tí, čo museli odísť s jedným kufrom, sa musia pretĺkať na novom mieste, prenajímať si bývanie, hľadať si prácu, starať sa o deti… No aj tí, ktorí zostávajú v okupovaných mestách, to nemajú vôbec ľahké. Vojna nám všetkým ničí život.

Keď ukrajinská armáda v novembri oslobodila Cherson, hneď ste sa rozhodli vrátiť?

Áno. Vrátili sme sa aj do divadla a chceli sme znova začať pracovať. Vedeli sme, že pre ľudí, ktorí zostávali v meste, to bolo veľmi dôležité. Obnovili sme niekoľko predstavení, začali robiť koncerty.

Len pár kilometrov od divadla je frontová línia. Takže to všetko robíte v kryte pod divadlom?

Áno, takmer denne tu máme nejaké akcie. Otvorili sme komunitné centrum pre deti, našli sme výtvarníčky, ktoré sa im venujú. Niektoré deti tu boli počas celej okupácie, hľadáme preto spôsoby, ako ich aspoň trochu rozptýliť.

A s našimi predstaveniami cestujeme aj do iných miest. Michal Kaščák, ktorý bol s nami počas nášho turné v Mykolajive, mohol vidieť, s akým vrelým prijatím sa všade stretávame. Pozývajú nás hlavne Chersončania, ktorí sú teraz rozptýlení v rôznych mestách Ukrajiny. Nestrácame nádej, že sa po vojne všetci vrátia domov. Na sociálnych sieťach občas narazím na komentáre: „Načo sa tam vracať? Veď Cherson skoro úplne zničia, nie je tam práca, nedá sa tam žiť…“ No my sa snažíme ukázať, že sa tu deje aj niečo pozitívne.

My Chersončania sme sa stali akoby značkou – byť Chersončanmi znamená podporovať sa navzájom, pomáhať jeden druhému, robiť niečo pre svoje mesto. Nikto z nás nesedí so založenými rukami. Niekto bojuje, niekto dobrovoľníči, všetci sa snažíme približovať Ukrajinu k víťazstvu.

Viete odhadnúť, koľko obyvateľov zostalo v meste?

Ťažko povedať. Ľudia sa vracajú postupne, hoci mesto stále ostreľujú. Odkedy som sa vrátil, stále niekde počuť výbuchy. Aj pred pár dňami padla bomba na trhovisko, mali sme zranených. No v meste je čoraz viac áut, znova jazdia trolejbusy, na námestiach kosia trávnik bez ohľadu na to, že je tu vojna. Miestna vláda sa snaží ukázať, že mesto žije – napriek všetkému.

V akom stave ste našli divadlo po okupácii?

My sme mali celkom šťastie. Máme v meste kultúrne centrum Juvilejnyj, kde bol nakrúcať aj štáb „ruského mira“, tak to dopadlo oveľa horšie. V chlieve to vyzerá lepšie ako po návšteve okupantov.

Naše divadlo našťastie nebolo v takom zlom stave. V meste však bola prerušená dodávka elektriny, takže keď sme prišli, všade bola tma, naše divadlo vyzeralo ako taká opustená sirôtka. Hneď sme zbadali, že všetky naše portréty dali zo stien dole, nechali len fotky niekoľkých kolaborantov, ktorí boli ochotní s nimi spolupracovať. Snažili sa tu vraj nacvičovať nejaké predstavenie, ale nakoniec z toho nič nebolo.

Hneď po návrate sme za pomoci vojenskej administrácie zriadili v divadle bod nezlomnosti, aby sem mohol prísť každý, kto hľadá útočisko. Ani nehovoríme, že je to divadlo – z obáv pred bombardovaním, radšej to voláme art hub v kryte. Chodia k nám vystupovať aj umelci z iných miest. Už sme tu mali rôzne koncerty aj vystúpenia stand-up komikov – všetci si vytýčili misiu navštíviť Cherson.

Aké boli v divadle škody po okupácii?

Rozkradli hlavne náradie z našich cechov – my si totiž všetko v divadle vyrábame sami, takže tu máme stolársky cech, zváračský cech… Keď sme sa vrátili, nenašli sme ani jedno kladivo.

Zničené boli aj takmer všetky počítače v budove. Povyberali z nich pevné disky a bez počítačov v divadle nefunguje žiadna technika. Sponzori a kamaráti nám však doniesli notebooky.

Snažíme sa postupne obnoviť prácu cechov. Všetko sme umyli, vyčistili, vrátili tam, kam patrí. A teraz čakáme, kedy už budeme môcť vyjsť z krytu a pracovať na všetkých našich scénach.

Koľko ich máte?

Len v budove divadla je ich päť vrátane jednej na nádvorí – tú sme otvorili počas pandémie, aby sme nemuseli úplne zatvoriť divadlo. Máme aj lesnú scénu, v lese na druhej strane Dnipra, ale tá je, bohužiaľ, stále pod okupáciou.

Spomenuli ste, že niektorí kolegovia z divadla spolupracovali s okupantmi. Kde sú dnes?

Väčšina z nich odišla na ľavý breh, na okupované územie. Vidíme na sociálnych sieťach, že sa snažia robiť nejaké koncerty. Naposledy robili niečo až v Krasnodarskom kraji.

Kolaborantov v divadle nebolo veľa, ale, žiaľ, pár sa ich našlo.

Dokázali by ste im po vojne odpustiť?

Nie. Kolektív by ich neprijal späť. Aj napriek ťažkým vojnovým časom sme sa snažili neprestať pracovať. Ak sa nedalo inak, tak aspoň online, aby sme mohli ľudí aspoň takou formou povzbudiť. Aj preto je teraz kolektív voči kolaborantom naladený veľmi negatívne, kolegovia sa pýtajú, ako to vôbec mohli urobiť.

V divadle nás bolo dohromady okolo 250. Sedemdesiat kolegov nemohlo počas okupácie odcestovať z mesta, a hoci to pre nich bolo mimoriadne ťažké, odmietli spoluprácu s okupantmi. No 14 bývalých kolegov súhlasilo – štyria herci, dvaja členovia baletu a jeden hudobník, zvyšok pracovníci cechov. A riaditeľom divadla sa počas okupácie stal ochrankár, ktorý sem potom vodil ruský televízny štáb a ukazoval mu divadlo.

Možno im to odpustiť? Určite nie. Teraz robíme všetko preto, aby dvom z nich odňali tituly národných umelcov. Ako vôbec mohli takto zradiť svoju krajinu?

Prečo to podľa vás urobili? Naozaj úprimne podporujú Rusko?

Na jednej strane chápem, že to vtedy mali všetci veľmi ťažké. Rusi hneď po okupácii vypli vysielanie ukrajinských televízií a začali vysielať len svoje stanice. Informácie tak boli veľmi obmedzené. Snažili sa každého presvedčiť, že sú tu už navždy – „musíte sa s tým zmieriť, žijete už v inej krajine, choďte a pracujte“.

Aj mňa sa pri výsluchu pýtali: „Načo sú vám tie protestné zhromaždenia? Veď my sme vaši bratia.“ No ja som im odpovedal: „Akí ste vy nám bratia? Bratia chodia na návštevu s fľaškou a s bonboniérou. A vy ste prišli s tankmi. Jasné, že ľudia budú protestovať.“ No oni mi stále opakovali, že to je len geopolitika a že ja tomu nerozumiem.

Čomu by som na tom nerozumel? Im bolo povedané, že Ukrajinci sú „nesprávni Rusi“, treba ich mlátiť a mlátiť, až kým nebudú správni. Poznáte to ruské porekadlo o násilných mužoch: „Bije? To znamená, že miluje.“ Lenže toto ruské pravidlo na Ukrajincov nezaberá. Naše ženy sú natoľko slobodné, že keď ich niekto chce biť, nikdy s takým človekom nebudú žiť. To isté platí o Ukrajine – keď ju bijú, nikdy sa nepodriadi.

Mnohí vo svete dnes obdivujú statočnosť a nezlomnosť Ukrajincov a Ukrajiniek. Kde sa to podľa vás v nich berie?

Za posledných 30 rokov sme sa výrazne zmenili. Máme miestne samosprávy, o veciach rozhodujú poslanci na regionálnej úrovni, nečakajú, čo im povie vrchnosť z Kyjiva. Samozrejme, ústredná vláda funguje a určuje smerovanie, ale ľudia sú u nás samostatní, sami rozhodujú o veciach, ktoré sa ich týkajú. Treba zriadiť novú trolejbusovú linku, postaviť novú školu, urobiť v meste novú ulicu? O tom všetkom rozhodujú samotní ľudia.

A v Rusku je to naopak: „Máme na ceste blato? Musíme počkať, nech nám Putin urobí asfalt.“ A nikomu neprekáža, že sa po ceste nedá chodiť.

Rusi však zvyknú hovoriť o svojej „veľkej ruskej kultúre“…

Aká môže byť veľká? Skutočne veľká kultúra vychováva veľký národ. Lenže ruská kultúra namiesto toho vychovala orkov, ktorí ničia a znásilňujú. Môže za týmto byť veľká kultúra?

Ukrajinská kultúra vychovala národ, ktorý sa dokázal zjednotiť a robí všetko preto, aby sme tu nemali zlo – to je skutočná úloha kultúry. Ruská kultúra už pre nás neexistuje.

Keď Rusi obsadili v Chersone kultúrne centrum, doviezli kopu kníh – Lermontova a iných klasikov. Mysleli si, že sme tu Lermontova nikdy nečítali. A pritom my poznáme jeho diela lepšie ako oni. Lermontov okrem iného napísal: „Zbohom, neumyté Rusko, krajina otrokov a krajina pánov.“

Ako sa vojna odrazila na ukrajinskom umení?

Aj umenie sa dokázalo mobilizovať rovnako ako celý národ. S výnimkou pár prípadov, keď niekto utiekol z Ukrajiny a začal niekde v zahraničí rozprávať, ako sa tu mal zle… Mnohí umelci dnes zbierajú peniaze pre armádu, na bajraktary, drony aj na podporu samotného ukrajinského umenia.

Umenie má terapeutický účinok. Ľudia sú dnes unavení, vystresovaní, mnohí zažili ťažké straty, prišli o domov. Vďaka umeniu sa môžeme navzájom spojiť. Niekedy si potrebujete poplakať, niekedy sa zase zasmiať. Bežne sa nám stáva, že za nami po predstavení príde diváčka a povie: „Keď sme mamu dostali z okupovaného mesta, tri mesiace sa s nami nerozprávala. No keď si pozrela vaše predstavenie, poplakala si a konečne dokáže s nami hovoriť.“

Ľudia na Ukrajine sa dnes masovo vracajú k umeniu, chodia do knižníc, ešte aj vojaci v zákopoch čítajú knihy, potrebujú to. A zároveň to hovorí aj o kultúre národa, o jeho sile.

Aj pre vás je divadlo terapiou?

Nepochybne. Mám 64 rokov, ale mnohí mi hovoria, že vyzerám oveľa mladšie. Určite je to tým, že som stále aktívny – nestihnem dokončiť jednu vec, už sa chytám ďalšej. Dnes som sa vrátil z Kyjiva, prenocujem, operiem si veci a zajtra cestujem na ďalšiu služobku. Potom letím na festival do Portugalska, ktorý organizujú na podporu nášho divadla.

Divadlo je pre mňa terapia a zároveň mi pomáha liečiť smútok za rodinou – moji blízki sú teraz roztrúsení po celej krajine, jedni sú v Kyjive, ďalší v Odese a ja som zatiaľ sám v Chersone.

Keď máte 64 rokov, už sa na vás nevzťahuje mobilizačná povinnosť, mohli by ste pokojne vycestovať do zahraničia. Prečo zostávate?

Možno to znie pateticky, ale je to naša misia. To, čo robíme v divadle, je naša osobná bojová línia. Nemôžem ísť bojovať s automatom v rukách – môj chrbát by to už neuniesol, preto som sa rozhodol, že divadlo bude môj front. Svojou prácou môžeme podporiť ľudí okolo nás, pomáhať ako dobrovoľníci a pomáhať si aj navzájom.

Ktoré predstavenie ukážete divákom na Pohode?

Na Slovensko pricestujeme s predstavením Mačička ako spomienka na temnotu. Je to príbeh utečenky z Donbasu, ktorý mal premiéru ešte v roku 2015. Vtedy sme k nám prijali sedem ľudí z luhanského divadla, ktorí museli utiecť pred ruskou agresiou. Hoci sme s nimi veľmi súcitili, ešte sme nedokázali pochopiť všetky nuansy ich prežívania. No dnes, keď sme sa my sami stali utečencami, toto predstavenie má pre nás celkom iný význam. Herečka, ktorá stvárňuje hlavnú rolu, je tiež utečenka, a keď na scéne plače, to neplače jej postava, plače ona sama.

Keď toto predstavenie videl Michal Kaščák, vravel, že síce nerozumie úplne všetkému, no aj on mal v očiach slzy. Verím, že sa týmto predstavením dokážeme dotknúť aj sŕdc ľudí, ktorí nerozumejú po ukrajinsky.

Na tomto predstavení je zaujímavé aj to, že hlavná predstaviteľka počas rozprávania svojho príbehu varí pravý ukrajinský boršč a na konci predstavenia ho ponúka divákom. Ako gazdiná, ktorá síce nemá domov, ale má boršč, ktorý nás Ukrajincov spája.

Prečo je boršč pre Ukrajincov taký dôležitý?

Varí sa na celej Ukrajine, je veľmi výživný a dá sa urobiť na veľa spôsobov. Môžete ho urobiť pôstny, bez mäsa, s rybou, vegetariánsky… Ja som už jedol dokonca aj boršč so sušenými hruškami a bol mimoriadne chutný.

Dá sa podľa vás už dnes povedať, ako vojna zmenila Ukrajincov?

Každý deň pochovávame svojich bratov, takže už ani neplačeme, slzy nám vyschli, ale máme v sebe silný hnev. Nechceme sa pomstiť a zabíjať nepriateľov, chceme znova od základov vybudovať svoju krajinu. Náš hnev sa pretvára na silu, vďaka ktorej urobíme svoju krajinu ešte lepšou, ako bola.

Kúsok od Chersonu je dedina Posad-Pokrovské. Bola to veľká obec s asi 10-tisíc obyvateľmi a dnes tam nezostal celý ani jeden dom. Keď som tadiaľ pred dvoma mesiacmi išiel autom, plakal som.

Viem, aké ťažké je postaviť dom, vybudovať si svoje rodinné hniezdo, potom niekto príde a len tak ho zničí. Prečo? Načo? Komu to prekážalo?

Asi pred mesiacom som tadiaľ išiel znova a videl som, že tie rozbité domy sú už potiahnuté modrou fóliou, záhrady sú pookopávané, skleníky opravené. Ľudia sa ako vtáci vrátili do svojich rozbitých hniezd, opravujú si ich, pracujú.

Vojna nás takisto všetkých zblížila. Keď som prišiel do Ľviva, ľudia, ktorých som vôbec nepoznal, ma zobrali za ruku, odviedli k sebe domov a nechali u seba štyri mesiace bývať. Mnohí moji kamaráti a známi dnes zažívajú to isté – na Slovensku, v Rumunsku, v Poľsku. Nešťastie nám pomohlo lepšie sa spoznať a mať k sebe bližšie. Hoci sa už vyše roka bránime pred ruskou agresiou, cítime, že v tom nie sme sami. Veľmi za to ďakujeme.

Chersonská oblasť je preslávená pestovaním melónov – aj počas minuloročnej okupácie vzniklo na túto tému množstvo mémov. Veríte, že Ukrajinci si v lete znova pochutia na chersonských melónoch?

Melóny sú zasiate, rastú, takže na 100 percent budú. Ale viete, čo je ešte zaujímavejšie? Aj keď z ľavého brehu Dnipra nás neustále ostreľujú Rusi, naši rybári si trúfajú každý deň loviť ryby. To je priam neuveriteľné.