Denník N

Riaditeľ divadla v ukrajinskom Chersone: Aj medzi kolegami sme mali kolaborantov, odpustiť by som im nedokázal

Olexandr Knyha. Foto - archív O. K.
Olexandr Knyha. Foto – archív O. K.

Rozhodol som sa, že divadlo bude môj front, hovorí Olexandr Knyha, ktorého uniesli a vypočúvali ruskí okupanti. V júli príde na Pohodu.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Dve hodiny pred termínom dohodnutého videohovoru mi poslal správu: „Už som pricestoval, som pripravený.“

Olexandr Knyha mal vtedy za sebou niekoľko dní na cestách, no bol plný energie. Za jeho chrbtom som videla steny protibombového krytu prerobeného na divadelnú sálu, kanceláriu aj komunitné centrum v jednom.

Hneď ako ukrajinská armáda v novembri oslobodila Cherson spod ruskej okupácie, riaditeľ chersonského divadla sa vrátil do práce – aj keď mesto stále ostreľovali. „Nemôžem ísť bojovať s automatom v rukách – môj chrbát by to už neuniesol, preto som sa rozhodol, že divadlo bude môj front,“ hovorí.

Začiatkom júla ho budete môcť vidieť na festivale Pohoda, kde chersonské divadlo uvedie predstavenie Mačička ako spomienka na temnotu.

Príbeh utečenky z Donbasu mal premiéru ešte v roku 2015. „Vtedy sme k nám prijali sedem ľudí z luhanského divadla, ktorí museli utiecť pred ruskou agresiou. Hoci sme s nimi už veľmi súcitili, ešte sme nedokázali pochopiť všetky nuansy ich prežívania. No dnes, keď sme sa my sami stali utečencami, toto predstavenie má pre nás celkom iný význam,“ opisuje Olexandr Knyha.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako ho uniesli a vypočúvali okupanti;
  • čo sa stalo so zamestnancami divadla, ktorí kolaborovali;
  • v akom stave našli divadlo po okupácii;
  • aký vzťah má dnes k ruskej kultúre;
  • prečo je pre Ukrajincov taký dôležitý boršč;
  • čo ponúkne návštevníkom festivalu Pohoda.

Cherson bol medzi prvými cieľmi ruskej agresie. Ako ste v divadle prežívali začiatok invázie?

Vojna nás zastihla nepripravených. Deň predtým sme mali významnú premiéru, experimentálne predstavenie Večnosť a deň, na ktorom sme pracovali takmer dva roky. Domov sme sa preto vrátili veľmi neskoro a ráno nás už zobudili výbuchy. Žijem neďaleko od vojenskej základe, práve tam dopadla prvá ruská raketa. Zavolal mi syn a povedal, že sa začala vojna.

Hneď som utekal do divadla, vypol plyn, otvoril protibombový kryt. Zvolal som šéfov divadelných súborov, no netušili sme, čo sa bude diať, tak sme sa len dohodli, že budeme v spojení.

Potom mi volala manželka, že by som sa mal vrátiť domov, aby sme sa spolu s rodinou rozhodli, čo budeme ďalej robiť. Žijeme v dedine Olešky neďaleko Chersonu. Keď som prešiel Antonivský most cez Dnipro, smerom na Olešky bola veľká zápcha a opačným smerom ani jedno auto. Odtiaľ už prichádzali ruské tanky.

Otočil som sa a išiel naspäť do Chersonu. Za nami už pristávali vrtuľníky, výsadkári obsadili most, streľba, rakety, výbuchy… Ozajstná vojna.

Čo sa dialo v meste?

Do ulíc sa nahrnuli ruskí vojaci, ozbrojení po zuby, začali kontrolovať autá, prehľadávať domy. Ľudia sa však postavili na odpor, chodili na zhromaždenia s ukrajinskými vlajkami. Vojaci neskôr prišli aj k nám domov, obrátili všetko hore nohami, hľadali peniaze, ktoré som údajne rozdával ľuďom na zhromaždeniach v Chersone.

Nebola to pravda?

Nie, na zhromaždenie som ani nemohol prísť. Musel som v tom čase premeniť divadelný protibombový kryt na našu kanceláriu a na dočasné ubytovanie pre zamestnancov a ich rodiny. Všade vybuchovali rakety, ľudia sa báli, preto sa zhromaždili v divadle, boli sme tu ako jedna rodina.

Keď 22. marca prišli vojaci prehľadávať divadlo, ľudia sa zľakli. Vedeli sme, že 16. marca zbombardovali divadlo v Mariupole. Všetci mali strach, že by sa to mohlo zopakovať aj u nás. Kto mohol, radšej odišiel z mesta.

Vy ste nielen riaditeľ divadla, ale aj miestny poslanec. Zrejme aj preto vás okupanti potom uniesli. Ako si na to spomínate?

Bolo to 23. marca, mesiac od začiatku invázie. Prišli po mňa domov, povyskakovali z niekoľkých obrnených áut, vytiahli ma z domu a do Chersonu ma viezli v takom sprievode, akoby som bol nejaký veľký zločinec alebo generál ozbrojených síl. Nevedel som, či mám plakať alebo sa smiať.

Autá pritom mali naše ukrajinské, len na ne napísali písmeno „Z“. Dokonca v nich hralo ukrajinské rádio. Bola to absurdná situácia: z rádia zneli ukrajinské hity a oni si do toho pohmkávali! „Toľko patriotických piesní ste už vy Ukrajinci stihli zložiť,“ vraveli mi. „My sme spevavý národ,“ odpovedal som. Ešte sa ma pýtali, prečo máme všetky pesničky s nadávkami. „Aké časy, také pesničky,“ povedal som.

V Chersone sme najprv čakali pred budovou miestnej vlády, ale potom ma odviezli do budovy kriminálnej polície. Odtiaľ vyskočili Buriati, natiahli mi na oči nejakú smradľavú čiapku, ruky zalomili za chrbát a potiahli ma hore schodmi.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Festival Pohoda

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie