Nedeľná nekázeň: Démon, ktorého sme vyhnali, sa vracia

Pár rokov po zamatovej revolúcii som navštívil chrám v Batumi. Mnísi nám na dvore ukazovali zvyšky potrubia, čo pred časom vypĺňalo celý chrámový interiér. Videl som to potrubie vo filme Tengiza Abuladzeho Pokánie, no myslel som si, že ide o fikciu. Onen pravoslávny chrám v Batumi však naozaj roky slúžil ako chemické laboratórium. Abuladzeho film Pokánie je temnou alegóriou na démonickosť totalitných režimov. Miestny diktátor Varlam Aravidze sa podobá na Mussoliniho, fúzy má ako Hitler, hovorí a koná ako Stalin. Ústredným symbolom odporu proti totalite je chrám. „Na čo je taká ulica, čo nevedie k chrámu?“ pýta sa starenka v závere filmu. Zvláštny pocit, vidieť ten film dnes. V Rusku sa deje pravý opak. Ideológovia Kremľa mýtotvorným štetcom znova prekresľujú históriu, stalinizmus považujú za vrchol svojich dejín. Pravoslávna cirkev im pri tom slúži ako nástroj obnovenia totality. Keď Pusy Riots v roku 2018 vtrhli do moskovského chrámu a zaspievali punkovú modlitbu Bohorodička vyžeň Putina, vyvolalo to vlnu pohoršenia. Dnes sa ich čin javí ako prorocký.

Matka s dcérou sa brodia rozbahneným vykladiskom. Na kmeňoch stromov dovezených z trestaneckého tábora hľadajú odkaz od odvlečeného manžela. Táto scéna je azda z celého filmu najsilnejšia. Hlbokú emóciu jej dodáva podivná pomalá hudba – smutná, pokojná, no plná zvláštnej nádeje. Čosi podobné som dovtedy nepočul. Silencio od Arvo Pärta. Hudbu toho estónskeho skladateľa som odvtedy  neprestal počúvať.  Pärtov jedinečný štýl sa zrodil v období osobnej krízy. Stretnutie s pravoslávnou spiritualitou mu vtedy otvorilo nepoznané perspektívy vnímania. Teoretici hudby jeho nový hudobný jazyk nazvali tintanabuli. Pärtova nová tvorba svojím náboženským zafarbením, pochopiteľne, vyvolala nevôľu strážcov sovietskej oficiálnej kultúry. Napokon bol nútený zo Sovietskeho zväzu emigrovať. V jednom z dokumentárnych filmov vidíme Pärta, ako kráča lesom. O svojej hudbe rozpráva jazykom mystickej poézie: Keď je kvalita vysoká, presahuje limity formy. Vždy je tu začiatok a vždy je tu koniec. Ja sám som začiatok i koniec. To je kvalita. Zastaví sa. Vidíme iba jeho siluetu zozadu obkreslenú svetlom. Odmlčí sa, akoby hľadal vhodné slová: Nie každý môže povedať – ja som začiatok i koniec, pokračuje. Ježiš hovorí: Ja som začiatok i koniec – Alfa i Omega. Keď budeme premýšľať iba o forme, nikdy nevstúpime do večného života. Je to ako strach zo smrti alebo ako brána. Ak neprejdeš bránou, nevojdeš. 

Sochár Martin Dzúrek inštaloval na trávnatom kopci zvláštny objekt z kovu. Zrkadlo a uprostred neho oko. Kameraman točil film podľa scenára Petra Pavlaca. S Táňou Pauhofovou sme sa v ňom rozprávali o zrkadle a oku. Reč prišla i na Arvo Pärta. Pärt totiž zložil sugestívnu skladbu pre klavír a violončelo. Nazval ju Zrkadlo v zrkadle. Zhudobnil v nej to, o čom rozprávajú texty starých teológov: Boh je trojjediný. Nie je sám, má v sebe druhého. Tam, kde sa deje láska, je v nás Boh prítomný. Tak ako sa Boh zrkadlí sám v sebe, zrkadlíme sa jeden v druhom. Ľudstvo je galériou zrkadiel, každé ukazuje jedinečnú tvár, no každé je zároveň zrkadlením iných tvárí, tvárí, ktoré nás predišli, i tvárí, ktoré prídu po nás.

Démon, ktorého sme vyhnali, sa vracia. S bohorovnou samozrejmosťou popiera právo na existenciu toho druhého. Ukrajina neexistuje – tvrdí. Počujeme strašné zvonenie rozbitých zrkadiel. Vládca Kremľa, posvätený hlavou pravoslávnej cirkvi, už viac než rok útočí, zanecháva po sebe ruiny zbombardovaných miest. Sám seba označuje za obeť, a tých, ktorí sa jeho agresii bránia, za páchateľa. Zbabelí mierotvorcovia mu prikyvujú: nech sa vraj Ukrajina vzdá, nech prijme podmienky agresora a bude mier.

Beda tým, čo zlé nazývajú dobrým a dobré zlým, svetlo pokladajú za tmu a tmu pokladajú za svetlo. Napísal prorok Izaiáš.

Myslím na rozbité zrkadlo dnešného Ruska, na modlitbu Pussy Riot, a v hlave mi znie violončelo a klavír. Zrkadlo v zrkadle od Arvo Pärta.