V parlamente vznikla široká smradľavá koalícia
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je bývalý poradca predsedu vlády
Vedľajším produktom priemyselnej výroby je poškodzovanie životného prostredia. V ekonómii sa tomu hovorí externalita a jej vlastnosťou je, že priamo nevstupuje do nákladov výroby. V 50. rokoch minulého storočia patril dymiaci komín továrne do preferovanej komunistickej estetiky, ale potom sa to, chvalabohu, vyvinulo tak, že náklady z poškodzovania životného prostredia znášajú podniky. A znášajú ich preto, lebo ich k tomu prinútila štátna moc. Ochrana životného prostredia sa totiž stala predmetom verejného záujmu a zvlášť vo vyspelom svete. Vyspelom priemyselne a najmä mentálne.
Spoločenský záujem na zdravom životnom prostredí je taký závažný, že sa premietol aj do niekoľkých deklarácií v slovenskej demokratickej ústave:
1. Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
2. Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.
3. Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.
4. Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.
Od momentu, čo externalita získala od štátu cenovku a vstúpila do nákladov výroby, však nastalo pnutie. Pnutie medzi záujmami priemyslu a ochranou životného prostredia. Je to prirodzený konflikt a kompromisy sa niekedy hľadajú veľmi ťažko. Nič na tom nemení ani poznanie, že pri skĺbení požiadaviek výroby a požiadaviek na ochranu životného prostredia je kľúčový technický pokrok. Ten totiž môžu štátne regulácie podporovať, ale aj brzdiť. Toľko na úvod.
Bojovníci za smog
V Národnej rade sa minulý týždeň vytvorila široká „smradľavá koalícia“. Všetky oficiálne poslanecké kluby hlasovali za návrh zamietavého stanoviska k zákazu spaľovacích motorov od roku 2035 a pridali sa aj mnohí nezaradení poslanci vrátane Hlasu a extrémistov. Zo „smradľavej koalície“ vytŕčajú len Demokrati.
Predseda SaS Richard Sulík – fanúšik spaľovacích motorov, ako sme to postrehli z jeho „spaľovacej“ kampane – v tejto súvislosti vysvetlil, že „ak sa v dohľadnej dobe bude tento zákaz na úrovni EÚ prehodnocovať, vláda bude musieť byť proti zákazu spaľovacích motorov“. To je teda cieľ schváleného stanoviska. Byť proti, hoci s drobnou únikovou klauzulou, keby sa predsa len ukázalo, že zákaz z hľadiska zdravého životného prostredia dáva zmysel. Richard Sulík k tomu dodal svoju tradičnú formulu: „Je to veľmi dôležitý moment v boji proti zákazom a príkazom prichádzajúcim z Bruselu. My bojujeme za zachovanie dostupnej individuálnej dopravy pre každého z vás.“
Niežeby zákaz spaľovacích motorov bol taký výborný nápad, o ktorom sa ani neoplatí debatovať, hoci v prípade Slovenska pomaly už po funuse. Je to, naopak, na veľkú debatu už len z toho dôvodu, lebo nie je
