Denník N

Historik sa ozval proti proruským motorkárom na cintoríne: Roky tu bagre jazdili po hroboch a nik si to nevšímal

Martin Drobňák s ocenením. Zdroj – Archív Martina Drobňáka
Martin Drobňák s ocenením. Zdroj – Archív Martina Drobňáka

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Kauzu cintorína v Ladomirovej pred pár dňami pripomenuli motorkári zo združenia Brat za Brata. S túrujúcimi motorkami si nakrútili video pár metrov od vojenského cintorína z prvej svetovej vojny a zavesili ho na Facebook s poznámkou: Pozdravujeme exstarostu z obce Ladomirová. My nezabúdame…

Združenie sa roky prezentuje proruským názormi. Tá poznámka môže znieť až ako varovanie bývalému starostovi Vladislavovi Cuperovi, ktorý dal vlani odstrániť poškodené betónové obruby z hrobov vojakov. Ruský veľvyslanec na Slovensku Igor Bratčikov to opisoval tak, že hroby boli „na príkaz starostu obce Ladomirová bagrom zrovnané so zemou“ a boli „takmer zničené“. Podobne na Facebooku reagoval generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý napísal, že na cintoríne je pochovaných 270 vojakov ruskej cárskej armády. Pritom historici jasne povedali, že ide o 270 neznámych vojakov z oboch armád – rakúsko-uhorskej aj ruskej.

Názor odborníkov je v súlade s pohľadom Klubu vojnových historikov Beskydy, ktorý má asi tridsať členov a zameriava sa na prvú svetovú vojnu. Jeho predseda Martin Drobňák na Facebooku reagoval na status združenia Brat za Brata. „Prešlo niekoľko mesiacov a otázka vojnových hrobov opäť nikoho nezaujíma. Z tohto som smutný možno ešte viac než z vyčíňania trápnych mužíčkov na motorkách, ktorí sa snažia verejnosť presvedčiť, ako si vážia pamiatku padlých vojakov. Rev ich motoriek pred bránou vojnového cintorína v Ladomirovej je dokonalou ukážkou ich úcty…,“ napísal.

Martin Drobňák vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite. V rozhovore okrem iného hovorí:

  • prečo vnímal ako problém exhumácie nemeckých vojakov;
  • v čom ho sklamal generálny prokurátor Maroš Žilinka;
  • aké pozostatky sú v hroboch po sto rokoch;
  • na čo sa ho pýtal vyšetrovateľ kauzy Ladomirová
  • a prečo nemal obavy ozvať sa proti združeniu Brat za Brata.

Kedy a ako vznikol váš klub?

Vznikli sme v roku 2004. Keď som bol študentom gymnázia v Humennom, chcel som robiť stredoškolskú odbornú činnosť. Bavila ma vojenská história, najmä druhá svetová vojna. Myslel som si, že sa zameriam na karpatsko-dukliansku operáciu alebo niečo podobné. Vtedy mi môj bývalý učiteľ na základnej škole poradil, aby som sa venoval prvej svetovej vojne. Náhodne sme sa stretli na ulici a ja som mu hovoril o svojich plánoch na strednej škole.

Napriek tomu, že ma vojenská história zaujímala, dovtedy som netušil, že sa počas prvej svetovej vojny bojovalo aj u nás na východe. Dal mi nejaké knihy a napokon som sa rozhodol pre tému vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku. Keď som potom v teréne hľadal cintoríny, ostal som zhrozený. Na jednom bolo pochovaných možno tisíc ľudí, ale nestál tam ani len kríž, iba plocha zarastená náletovými drevinami. Moja stredoškolská odborná činnosť mala úspech, vyhrala celoštátne kolo. To nás nakoplo – mňa a Radoslava Turika, ktorý bol začínajúci pedagóg na gymnáziu a školiteľom práce. A tak sme v apríli 2004 založili občianske združenie Klub vojenskej histórie Beskydy.

Primárne sa orientujete na vojnové cintoríny?

Naše aktivity sú smerované do troch hlavných oblastí súvisiacich s prvou svetovou vojnou. Prvá je archívny výskum a s tým spojená publikačná činnosť. Druhá je obnova cintorínov, s čím v poslednom čase súvisí aj budovanie náučných chodníkov na miestach, kde prebiehala bojová činnosť. A tretia je propagácia – prednášky či rôzne semináre a písanie popularizačných článkov. Snažíme sa to prepájať s rôznymi typmi iných akcií. Napríklad s turistickými pochodmi zameranými na vojnovú históriu. Nedávno sme zorganizovali aj spomienkový koncert.

Ako financujete svoju činnosť?

Peniaze potrebujete už len na to, aby ste mohli jazdiť po lokalitách a hľadať tie cintoríny. Kedysi veľká časť našich zdrojov boli dve percentá z dane, dnes to už veľmi neplatí. Sčasti sú to rôzne dary a sponzorské príspevky, sčasti výnosy z predaja kníh z našej publikačnej činnosti. Píšeme množstvo žiadostí o granty, na realizáciu našich nápadov a na niektorých projektoch spolupracujeme so samosprávami a tie na ne prispievajú tiež.

V klube máte predovšetkým historikov?  

Je to pestrá zmes ľudí. Sú tam aj historici, tí robia odborný výskum. Ďalší pracujú v knižnici a majú skúsenosti s bibliografickým výskumom a dohľadávaním zdrojov. Ale máme tam aj ľudí z úplne iných profesií. Napríklad z IT oblasti, zo školstva, bývalého vojaka či policajta. Do našich činností sa zapájajú študenti aj seniori.

Čo sú vaše najväčšie projekty?

Prvý veľký projekt, ktorým sme prerazili v odbornej verejnosti, bola séria publikácií Mementá prvej svetovej vojny. Prešli sme zhruba 200 lokalít s cintorínmi, spracovali sme, čo je v slovenských archívoch, zhodnotili sme aktuálny stav cintorínov a publikačne ho zaznamenali. Ďalší náš veľký projekt bola obnova najväčšieho cintorína v obci Veľkrop, tam pochovali takmer 9-tisíc vojakov. To bola aktivita náročná časovo, finančne aj brigádnicky.

Čo všetko sa považuje za vojnový cintorín?

Pojem vojnový cintorín, respektíve vojnový hrob u nás definuje

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

1. svetová vojna

História

Hoaxy a propaganda

Košice

Maroš Žilinka

Slovensko

Teraz najčítanejšie