Ako byť dobrý rodič: Nemusíte si vyberať medzi pevne stanovenou hranicou a láskou

Pozrime sa na bežný konflikt: Vaše dieťa si chce pozrieť nejaký film alebo seriál, ktorý považujete za nevhodný a neprimeraný jeho veku. Dieťa je rozčúlené, tvrdí, že všetci jeho kamaráti ho už videli, že ste ten najhorší rodič a už nikdy sa s vami nebude rozprávať.

Vaše rozhodnutie: Moje dieťa nemôže sledovať tento film/seriál.

Pocity vášho dieťaťa: Rozhorčenie, sklamanie, hnev, neviditeľnosť.

Ak by prevážila len jedna z týchto vecí, pocity vášho dieťaťa by asi prevalcovali vaše rozhodnutie. A ak si poviete, že starostlivosť o pocity dieťaťa súvisí s vaším rozhodnutím, zrejme zmeníte názor, aby ste si dokázali, že ste dobrý a milujúci rodič.

No čo ak existujú dve pravdy? Teraz ich uvidíte obe: Moje rozhodnutie, že dieťa nemôže sledovať film, platí, a zároveň uznávam, že dieťa sa týmto rozhodnutím môže cítiť rozhorčene, sklamane, nahnevane a neviditeľne.

Keď urobíte rozhodnutie, ktoré vaše dieťa pravdepodobne rozruší, môžete mu povedať: „Obaja máme pravdu. Ja som sa rozhodla, že nemôžeš sledovať ten film. A ty sa na mňa za to hneváš. Priam zúriš. Viem o tom, vidím to. Rozumiem tomu. Máš právo byť nahnevaný.“ Nemusíte si vyberať medzi pevne stanovenou hranicou a láskou vášho dieťaťa. Neexistuje žiadny kompromis medzi tým, čo musíte urobiť, a uznaním, že to vo vašom dieťati vyvolá sklamanie. Obaja máte pravdu.

Povedzme, že vyhlásite: „Máš právo byť nahnevaný“, no váš syn ďalej kričí: „Som nahnevaný! Neznášam ťa!“ Po prvé: nestrácajte hlavu a potichu si povedzte: „Viem, že robím dobré rozhodnutie. Dôverujem si.“ Potom sa zamerajte na uhol pohľadu svojho syna, na jeho perspektívu: „Viem. Viem, že si strašne nahnevaný. Rozumiem tomu.“ Držte sa hranice. Ak vycítite, že je na to priestor, môžete dodať: „Je veľa iných filmov, ktoré si môžeme pozrieť. Keď budeš mať chuť, môžeš si nejaký vybrať“ alebo „Premýšľam, čo by sme dnes večer mohli namiesto toho robiť“. Pamätajte si však, že ste urobili to, čo bolo pre vás oboch potrebné.

Poviem vám, čo si myslím o vás a vašich deťoch: všetci ste v jadre dobrí ľudia. Keď nazvete svojho potomka „rozmaznaným zasranom“, aj tak ste vnútri dobrý človek. Keď vaše dieťa klame o tom, že zničilo sestrinu vežičku z kociek (hoci ste to videli na vlastné oči), stále je dobrým človekom. Keď poviem, že ste „vnútri dobrý človek“, myslím tým, že všetci sme v jadre súcitní, milujúci a láskaví ľudia. Princíp vnútorného dobra je to, čo ma poháňa do ďalšej práce. Verím totiž tomu, že aj rodičia, aj deti sú dobrými ľuďmi, no kladiem si otázku, „prečo“ sa niekedy k sebe správajú zle. Táto zvedavosť mi umožňuje rozvíjať metódy a stratégie, ktoré sú efektívne, keď túžime po zmene.

Zradné je, keď dovolíme frustrácii a hnevu prevziať opraty. Hoci ani jeden rodič o sebe nechce premýšľať ako o cynickom a negatívnom človeku, ktorý si o svojom dieťati myslí to najhoršie, keď sa ocitneme v zložitej rodičovskej situácii, spravidla to vyzerá tak, že konáme (prakticky neuvedomelo) z tých najhorších popudov. Kladieme si otázku: „Naozaj si ten sopliak myslí, že mu to prejde?“, pretože máme dojem, že chyba je v dieťati. Skríkneme: „Pozri, čo si spravil!“, lebo predpokladáme, že naše dieťa nás zámerne rozčuľuje či provokuje. Potom začneme nadávať sami sebe: „Čo je to so mnou? Čo som to spravil?“ a ocitneme sa v špirále zúfalstva, sebanenávisti a hanby.

Mnoho rodičovských rád vychádza z predpokladu, že chyba je v dieťati, a sústredia sa skôr na kontrolu než na dôveru. Rodič radšej pošle dieťa do svojej izby s nálepkou manipulátora, než aby ho objal a uvedomil si, že ho dieťa potrebuje. Napriek tomu verím, že všetci sme v jadre dobrí. Aby som to spresnila: to, že aj vaše dieťa je v jadre dobré, nijako neospravedlňuje jeho správanie a nemá viesť k tomu, že mu dovolíte robiť, čo si zmyslí. Ide o mylnú predstavu, že rodičovstvo, ktoré vychádza z predpokladu, že dieťa je „v jadre dobré“, napokon vedie k prílišnej rodičovskej zhovievavosti, ktorej výsledkom sú nekontrolovateľné a nevychované deti. Nepoznám nikoho, kto by tvrdil: „Moje dieťa je vnútri dobré, takže je v pohode, ak opľuje kamaráta“ alebo „Moje dieťa je v jadre dobré, takže je v pohode, keď svoju sestru volá prezývkami“. Opak je pravdou. Uvedomenie, že všetci sme v jadre dobrými bytosťami, nám dovoľuje vnímať rozdiel medzi osobou (dieťa) a jej správaním (drzosť, kopance, slová „Nenávidím ťa“). Rozlišovanie medzi osobou a jej správaním je kľúčom k rodičovským metódam, ktoré jednak dokážu uchovať vzájomný vzťah, no zároveň vedú k významným zmenám.

Predpoklad, že vaše dieťa je v jadre dobré, vám umožní byť pevným vodcom rodiny, pretože ste presvedčení o dobrote svojho dieťaťa a dôverujete, že vie, ako sa správať. Keď veríte v schopnosti svojho dieťaťa dobre sa správať, môžete mu ukázať, ako na to. Po takomto type vedenia túži každé dieťa – po niekom, komu môže dôverovať, že ho zavedie správnym smerom. Vďaka tomu sa cíti bezpečne, môže zostať pokojné a učí sa regulovať emócie a byť odolné. Poskytnutie bezpečného priestoru na pokusy a omyly bez toho, že ho rodič bude vnímať ako „zlé dieťa“, je práve to, čo dovoľuje vášmu dieťaťu rásť a vyvíjať sa a v neposlednom rade posilňuje váš vzájomný vzťah.

Možno to znie ako samozrejmosť. Jasné, že deti sú v jadre dobré! Koniec koncov viem, že milujete svoje deti. No nazerať na deti z perspektívy „v jadre dobré“ je ťažšie, než sa zdá, a to najmä v náročných či vo vypätých situáciách. Keď sa nad tým zamyslíme, je jednoduchšie vybrať si ľahšiu cestu, a to z dvoch dôvodov. Prvým je, že z evolučného hľadiska sme nastavení na negatívne skreslenie, čo znamená, že venujeme väčšiu pozornosť tomu, čo je s naším dieťaťom v neporiadku (alebo s nami, s partnerom či so svetom), než tomu, čo funguje. Druhým dôvodom je, že skúsenosti z nášho vlastného detstva majú významný vplyv na to, ako vnímame a reagujeme na správanie našich detí. Veľa z nás vyrastalo v rodinách, v ktorých sme boli vystavení skôr odsúdeniu než zvedavosti, kritike namiesto porozumenia či trestu namiesto diskusie. (Predpokladám, že aj vaši rodičia mali rodičov, ktorí sa správali rovnako.) Ak vo výchove chýba úmyselná snaha o nápravu, história sa bude opakovať. Výsledkom tohto vzorca je, že rodičia posudzujú správanie svojich detí na základe osobnosti, nie na základe otázky, čo v danej chvíli deti potrebujú. Čo ak by sme sa na správanie začali pozerať ako na výraz potreby, nie identity? Namiesto toho, aby sme deti karhali za ich zlé správanie, čo v nich vyvoláva pocity osamelosti a beznádeje, pomôžeme im získať prístup k dobrote, a tým sa zároveň zlepší ich správanie. Zmeniť rodičovské hľadisko nie je ľahké, no stojí to za to.

Na rodičovstve záleží. A áno, deti si budú „pamätať“ rané zážitky vrátane tých, ktoré prežili pri narodení alebo keď mali jeden, dva či tri roky. Nebudú si ich, samozrejme, pamätať spôsobom, akým si myslíme, lebo tak pamäť dieťaťa nefunguje – deti nie sú schopné slovami opísať zážitok, ktorý sa vzťahuje na ich minulosť. No aj keď u detí ešte nefunguje verbálna autobiografická pamäť, vedia a dokážu si pamätať spôsobom, ktorý je ešte silnejší: prostredníctvom svojho tela. Než sa deti naučia rozprávať, učia sa na základe interakcií s rodičmi. Objavujú, aké správanie je prijateľné či neprijateľné, zvládnuteľné či ochromujúce. Naše „spomienky“ z raného detstva sú oveľa silnejšie než tie, ktoré si tvoríme v dospelom živote. To, ako sa rodičia správajú k deťom v ranom veku, v nich vytvára vnútorný model, ktorý odráža emočnú skúsenosť s blízkymi ľuďmi a ktorý sa v dospelosti aktivuje pri kľúčových vnemoch. Prostredníctvom interakcií s rodičmi deti zbierajú a ukladajú všetky informácie a vytvárajú si vlastné závery o svete.

Skúsenosti dieťaťa s rodičom v ranom veku ovplyvňujú, ako dieťa o sebe premýšľa, čo očakáva od druhých, čo je preňho dobré a bezpečné a čo je, naopak, zlé a ohrozujúce. Ak napríklad rodičia hovoria dcére, aby „nebola taká precitlivená“, naučí sa, že jej pocity sú „zlé“, a začne ľudí od seba odháňať. Ak otec opakovane hovorí synovi, aby prestal plakať, syn si zraniteľnosť asociuje s odmietnutím, dokonca aj v dospelosti, hoci nemá explicitnú pamäťovú stopu. Okrem toho sa v ranom veku buduje základ pre emočnú kontrolu, ktorá, ako vieme, sa rovná schopnosti zvládnuť a adekvátne reagovať na emócie a túžby, ktoré sa objavujú. Zážitky z raného detstva určujú, ktoré emócie sú zvládnuteľné a prípustné a ktoré sú „zlé“ či „nevhodné“. Pocity spokojnosti so sebou, tolerancia neúspechov, pevne stanovené hranice, schopnosť asertivity a vytvorenie väzby s druhými ľuďmi… všetky tieto schopnosti dospelého človeka vznikajú na základe vnútorného modelu, ktorý sme si vytvorili v ranom detstve. Prvé roky nám pripravujú pôdu na ďalších sto.

Ľudský mozog je pozoruhodne plastický a dokáže sa naučiť, preučiť, odučiť a meniť. Ak vo vás pri čítaní predchádzajúcich riadkov naplno vypukli pocity rodičovskej viny a máte pocit, že ste to niekedy pokašlali alebo vám ušiel vlak a vaše deti medzičasom vyrástli… zhlboka sa nadýchnite. Zamávajte pocitom viny na rozlúčku a potom si pripomeňte, že ste dobrý rodič, ktorý pracuje na sebe aj na svojich vzťahoch. Porozprávam vám však, prečo sú prvé roky kľúčové vo výchove, aby ste nabrali motiváciu pustiť sa do rodičovstva plnou parou vpred. Rodičovstvo je náročné. Urobili ste a stále robíte fantastickú prácu.

Aby sme dokázali naplno oceniť význam prvých rokov, pomáha, ak máme základné znalosti o dvoch psychologických teóriách týkajúcich sa vzťahu medzi rodičom a dieťaťom: o teórii vzťahovej väzby a modeli vnútorných rodinných systémov. Dohromady tvoria základný rámec, prostredníctvom ktorého dokážeme pochopiť význam zážitkov raného detstva a ich dôležitosť v dospelosti, hoci si ich vedome nevieme vybaviť.

Deti sa rodia s vnútorným programom „pripútať sa“ k svojmu opatrovateľovi. Psychológ John Bowlby, ktorý v sedemdesiatych rokoch sformuloval teóriu vzťahovej väzby, opísal pripútanosť ako typ správania založený na blízkosti: Deti, ktoré vyhľadávajú blízkosť väzbovej osoby, a to doslova fyzickú blízkosť, s väčšou pravdepodobnosťou od nej dostanú útechu a ochranu, čo im zabezpečuje prežitie. Na druhej strane, deti, ktoré boli od väzbovej osoby vzdialené, dostávajú útechu a ochranu v oveľa menšej miere, čo znižuje ich šancu prežiť. Ako tvrdil Bowlby, pripútanosť nie je len vec rozmaru, ale primárny evolučný mechanizmus. Koniec koncov, na základe vzťahovej väzby sa napĺňajú všetky základné potreby dieťaťa – jedlo, voda, emocionálne bezpečie. Teória vzťahovej väzby hovorí, že deti sú od narodenia naprogramované, aby vyhľadávali a pripútavali sa k osobám, ktoré im zabezpečujú pohodlie a bezpečie potrebné na prežitie.

Deti si vytvárajú rôzne typy vzťahovej väzby na základe raných skúseností s prvým opatrovateľom. Mechanizmus vzťahovej väzby, ktorá sa v detstve vytvorí, zohráva kľúčovú úlohu pri vytváraní tzv. vnútorného pracovného modelu dieťaťa, ktorého súčasťou sú myšlienky, presvedčenia, očakávania, emócie a stratégie správania. Tento vnútorný pracovný model má vplyv na to, aký vzťah majú deti samy k sebe a k ostatným a aké typy vzťahov vyhľadávajú v ďalších rokoch.

Zapamätajte si najmä toto: deti sa prispôsobujú prostrediu v ranom detstve a vytvárajú si očakávania o svete založené na informáciách, ktoré prijímajú. Sumár týchto informácií má významný vplyv na to, ako premýšľajú o sebe a o druhých aj v dospelosti. Na niekoľkých príkladoch si vysvetlíme, ako interakcie s dospelými v ranom detstve učia deti, ako majú vyzerať vzťahy s druhými. Samozrejme, že takéto závery nevznikajú na základe jednej reakcie, skôr za predpokladu, že sa daný model správania vytrvalo opakuje.

Už v prvých dňoch života sa deti učia, čo vedie k blízkosti a čo k vzdialeniu, a podľa toho prispôsobujú svoje správanie s cieľom vytvoriť si bezpečnú väzbu s rodičom. Na základe prvých reakcií rodiča (za predpokladu, že ide o opakované vzorce vzájomného kontaktu) sa dieťa učí, že niektoré emócie sú pre vytvorenie vzťahovej väzby ohrozujúce. Dieťa sa preto snaží tieto emócie v sebe potlačiť, najčastejšie prostredníctvom pocitov hanby alebo viny, pretože od toho závisí jeho prežitie. Na druhej strane, druhý typ reakcií rodiča (opäť za predpokladu, že ide o opakované vzorce správania) dieťa učí, že jeho emócie sú skutočné a oprávnené a že je bezpečné ich v blízkych vzťahoch vyjadriť. Krátkodobý prínos spočíva v tom, že dieťa sa učí budovať si schopnosť emočnej kontroly, čo ho v konečnom dôsledku čoskoro privedie k tomu, aby sa naučilo, ako zvládnuť pocit sklamania. Bezpochyby si všimnete aj dlhodobý prínos, pretože učíte dieťa, ako si vypestovať sebadôveru, prijatie a otvorenosť voči druhým namiesto hanby, sebanenávisti a obrany.

Teraz sa presuňme do budúcnosti. V dospelosti vnútorný pracovný model a vzťahová väzba človeka naďalej vychádzajú z toho, čo sa ako dieťa naučil v interakciách s rodičmi. No tentoraz aplikuje svoje závery vo vzťahoch k iným blízkym ľuďom. Myslí si: „V intímnych vzťahoch nie je moja zraniteľnosť vítaná, musím sa teda spoliehať len sám na seba.“ Alebo: „Nemám právo čokoľvek žiadať od druhého človeka, kým si nie som stopercentne istý, že mi to dá – je to dôležité pre to, aby som sa vo vzťahu cítil dobre a bezpečne.“ Ak chceme, aby naše deti vyhľadávali vzťahy, v ktorých dokážu vyvážiť závislosť a autonómiu, kde sa môžu cítiť bezpečne a zároveň „nestratiť“ samého seba, kde môžu prejaviť zraniteľnosť a dostať oporu, musíme sa pustiť do práce už teraz, v raných rokoch jeho života. Lebo čím bezpečnejšie a istejšie sa dieťa cíti vo vzťahu s rodičmi, tým širšiu paletu emócií môže vyjadriť v neskorších vzťahoch a tým bezpečnejšie a istejšie jeho vzťahy naozaj aj budú.

Ako teda vytvoriť bezpečnú vzťahovú väzbu, na základe ktorej si budú môcť budovať bezpečné vzťahy v budúcnosti? Vo všeobecnosti sa dá povedať, že vzťahy s rodičmi, ktoré sú založené na vrúcnosti, sú predvídateľné a schopné nápravy, vytvárajú pre dieťa bezpečnú základňu. Dieťa, ktoré vníma rodiča ako bezpečnú základňu, zároveň vníma, že svet je bezpečné miesto, a cíti, že „keď sa veci vymknú spod kontroly, niekto stojí pri mne“. Cíti sa teda bezpečne na to, aby objavovalo svet, skúšalo nové veci, riskovalo, zažívalo neúspechy a vyjadrovalo svoju zraniteľnosť. V tomto tkvie hlboký a kľúčový paradox: Čím viac sa spoliehame na rodiča, tým zvedavejší sme a tým viac túžime objavovať svet okolo seba. Čím viac dôverujeme bezpečnému vzťahu s rodičom, tým bezpečnejšie sa cítime vo vnútri. Inými slovami, závislosť a autonómia nie sú nevyhnutne opozitami, skôr ide o komplementárne sily, ktoré sa dopĺňajú. Čím viac deti cítia, že sa môžu spoľahnúť na rodiča, tým autonómnejšími sa stávajú. Dôvera, že nám niekto rozumie, nesúdi, no podporuje nás a poskytuje nám útechu vo chvíľach, keď veci nejdú podľa našich predstáv, je to, čo umožňuje deťom, aby sa vyvíjali a vyrástli z nich asertívni, sebavedomí a odvážni dospelí ľudia.