Urobil chybu, za ktorú ho napádali Blaha aj Harabin. Aj po štyroch rokoch chodím vypovedať na políciu, hovorí študent Emil
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Pred štyrmi rokmi Emil Hodál napísal status, ktorý mu zmenil život. Mal vtedy 17 rokov, bol druhák na bilingválnom gymnáziu a rád sledoval facebookové diskusie. Keď Zuzana Čaputová vyhrala prvé kolo prezidentských volieb, napísal: „Tak, Čaputová vyhrala a prvé, čo spraví, je, že zatočí s opicami a antisemitami ako ste vy“ a dodal, že budú medzi prvými, na „ktorých budeme strieľať“.
Status spustil búrku a nepomohlo, keď sa Emil snažil vysvetliť, že išlo o nepodarený vtip a snahu satirizovať vulgárny prejav radikálov. Nepomohlo, že sa ospravedlnil a chybu oľutoval. Emil napokon prestúpil na iné gymnázium, napádali ho ľudia ako Ľuboš Blaha, Štefan Harabin a Eduard Chmelár, viedli o ňom diskusie v alternatívnych médiách.
Aj po rokoch alternatívna scéna dokonca začala Emila prirovnávať k vrahovi, ktorý zabil dvoch LGBTI+ ľudí. Doteraz mu ľudia píšu nahnevané správy.
„Raz alebo dva razy do roka musím chodiť vypovedať, lebo niekto sa podpíše mojím menom pod výhražné maily alebo listy náhodným ľuďom. Nejakej panej napísali v mojom mene s vyhrážkami o znásilnení a nadávali jej do bataliónu Azov,“ hovorí študent.
Na Karlovej univerzite v Prahe študujete právo. Čím chcete byť? Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Mňa vždy strašne bavilo debatovať. Aj preto som sa pohyboval v rôznych hádavých facebookových skupinách. Bavilo ma argumentovať, preto som chodil aj do debatnej asociácie. Právo je jedna z tých humanitných vied, kde je priestor na argumentáciu, a zároveň z toho človek dokáže relatívne dobre vyžiť v porovnaní s inými humanitnými vedami. Ale mňa bavilo prakticky všetko, nie som ešte úplne zakotvený. Som ešte len druhák a nepoznám všetko, čo právo obsahuje. V budúcnosti ešte mám priestor na špecializáciu.
Čo to znamená, že ste sa vždy rád hádali?
Odkedy som začal vnímať, že sú okolo mňa ľudia, ktorí so mnou nesúhlasia, veľmi ma bavilo rozprávať sa s nimi. Jednak im porozumieť, ale aj ich presvedčiť. To niekedy vychádzalo, niekedy to bolo problematické. Ale väčšinou som išiel do konfrontácií so spolužiakmi či s rodičmi. Baví ma spoznávať iné názory a ako ľudia rozmýšľajú.
Čo vás na tom lákalo? Čo ste z toho ako mladý človek mali?
Človek sa vždy veľa dozvie. Keď sa rozprávame s ľuďmi, s ktorými súhlasíme a s ktorými sa na veľa veciach zhodneme, tak si akurát tak pohladkáme svojej bublinky. Ale nedozvieme sa toho viac, nespochybníme to, ako nad vecami rozmýšľame, ako vnímame svet. Bez toho sa podľa mňa človek veľmi ťažko posúva.
Debatovať s človekom s iným názorom je niečo iné než rovno sa s ním hádať. Vždy ste vnímali, že je medzi tým rozdiel?
Ja som mal vždy pocit, že je to konštruktívne. Ale časom som prišiel na to, že je problém, keď sa človek snaží iba holo argumentovať a nesnaží sa byť empatický, trpezlivý a citlivý. Nezáleží na tom, ako veľmi sa snaží byť pragmatický a precízne predkladať argumenty, bez empatie to druhý človek stále môže vnímať ako hádku. Celkom dlho mi trvalo, kým som na to prišiel.
Uvedomili ste si to po napísaní statusu, ktorý vzbudil toľko rozruchu?
Začal som si to uvedomovať. Pretože časom mi v debatách v tých skupinách došlo, že ľudia, ktorí majú iné názory, nie sú všetci hlúpi. Väčšinou majú dobré a rozumné dôvody. Treba sa ich pýtať, byť citlivý a snažiť sa hľadať porozumenie. Nielen ich zahltiť informáciami a snažiť sa ich argumentačne premôcť.
Od zverejnenia postu, ktorý zburcoval dezinformačnú scénu, sú to už štyri roky. Ako si na to spomínate?
Bol som vtedy na výmennom pobyte v Nemecku, preto som bol zvláštne mimo toho. Na Slovensku to bol veľký boom, kým ja som sa v Nemecku každé ráno zobudil, chvíľu na to pomyslel, ale potom prišla moja hosťovská rodina a spolužiaci, ktorí nemali potuchy, čo sa stalo. S nikým som to neriešil, pripadalo mi zdĺhavé všetko im to vysvetľovať. Akoby som mal dva životy. Po škole som telefonoval domov, so školou aj s rodičmi, médiami a riešil som, čo sa to, preboha, deje.
Stále vás to mrzí, keď si na to spomeniete?
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
