Húf rýb, nekupovanie Tolstého a cudzosť bez hľadania

„Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi.“

(Ján Johanides: Súkromie)

Spomínate. Teda… snažíte sa. Aj to sa predsa cení. Aspoň tak vám to vždy starší – múdrejší – tvrdili. Netušíte, či boli múdrejší preto, lebo ich snaha bola zakaždým ocenená, alebo preto, lebo ich roky naučili vážiť si aj ten najmenší pokus. Možno v novom úsilí videli ďalšiu métu, ktorú by mohli zopár ďalších rokov či dekád chytať. Pri behu (možno dokonca úteku) človek väčšinou zabúda. Uši otvoria svoje dvere a z mysle vyletí tisíc lietaviek snových. Uletí s nimi aj zopár vašich zanedbateľných činov a vy si uvedomíte, že hoci ste sa snažili všetko vystavať z cementu, bol to len piesok. A vy, tvor dobyvateľ, nie ste nič viac než húf ostro šupinatých rýb, čo sa beznádejne snaží vryť sa späť do už zmieneného piesku. Váš beh sa nakoniec zmení v blúdenie vo vlnách sveta a máte čo robiť, aby ste ustrážili všetky tie vodné stavovce. Ak sa ktorákoľvek stratí, už to nebudete vy.

Ste unavení, tak veľmi zmorení. Stráženie všetkých vašich plávajúcich existencií, odolávanie čoraz väčším nárazom desivých búrok. Medveď s hnisajúcou labou, prerezaným bruchom a 8 rokov starým brokom zarytým v uchu rozumie tej bolesti. Snažíte sa zastaviť, vyrovnať sa, zapustiť korene a ako storočný agát stáť pevne, vzpriamene. Kvety však padajú k zemi spoločne s prísľubom selankových dní. Vaše ryby už radšej skameneli a vy si to vážite. Viete, že len kameň rozbije tie veľké hodiny na oblohe.

Teraz máte pocit, že ste na cintoríne. Chlad a príbehy vás obklopujú zo všetkých strán ako tancujúce dievky počas fašiangových slávností. Formovalo vás to. Mramorové, dažďom pohladené pamätníky. Vytesané, bezvýznamné kríže. Kúpený kryštálový kameň chrániaci pred zlými duchmi. Časti vášho bytia, navždy prítomné, a predsa tak úpenlivo umlčané.

Prvý je oblý kameň. Jednoduchý, drevený a natretý nabielo, nesie deň začiatku. Narodili ste sa. Vy, vy, vy… Malé telíčko, hromový plač a vyhradené množstvo rokov, čakajúce na vás. Na všetky vaše postavy napísané pre mýtické báje, nie pre skutočný život.

Tam je hrob vášho ôsmeho roku. Jediná vaša osobnosť, ktorú ste nikdy nezabudli. Netušíte prečo, ale je to tak. Ten chlapec vám zanechal strach z krehkosti. S kamarátom, ktorého meno sa už dávno neodvážite vysloviť, ste sa snažili vyšplhať na tie najvyššie vetvy. Najskôr to nešlo. Šmýkala sa vám ľavá noha. Horko-ťažko ste sa vyhupli na prvý konár a zhodili ste pri tom vtáčie hniezdo. Videli ste tú kruhovú kôpku drevených triesok a pomysleli ste si, že tie okrídlené tvory musia byť naozaj hlúpe. Kto by predsa postavil taký krehký a zraniteľný domov? Váš dom bol z tvrdých stien a vydržal všetko. Tuhý vietor, ťažký sneh, dokonca aj (občas) zúrivý dedov krik. Zamysleli ste sa, či vtáčí spev vlastne nie je iba melodické rodinné hašterenie. Neliezli ste ďalej. Kamarát sa smial, hlásil celému svetu, že sa bojíte, a pokračoval sám. Možno spôsob, akým sa smial predtým, než niečo skúsil chápať, bol dôvod, prečo ste sa odcudzili. Hniezdo ste sa pokúsili vrátiť, ale bolo neskoro. Mama tých vrabčiatok sa už s nimi nikdy spevavo nepoškriepila.

Ste to vy? Nie ste to vy? Po toľkých rokoch už pochybujete o všetkom. Navyše je to hmlisté. Objaví sa pri vás váš starý otec a vy cítite, že dusíte páliacu zlosť. A on tam iba stojí a hľadí. Mali ste približne šestnásť, keď ste ho videli poslednýkrát. Doteraz neviete, čo vám chcel v ten večer povedať. Vtedy vám na tom nezáležalo. Jeho slová vás len neustále škriabali po rukách a krku. Utiekli ste od neho a nevrátili sa. Po tom, čo urobil vašej mame, si nezaslúžil nič. Vlastne si zaslúžil iba to nič. Báli ste sa ho. Pripomínal vám zložitú postavu z ruských románov, trápiacu všetkých naokolo vinou hniloby vlastnej duše. Strach z neho sa postupom času zmenil na hrôzu z bytia ako on. Mal rovnakú farbu vlasov a vyslovoval svoje meno takmer rovnako hlasno, ako ste to v neskoršom veku začali robiť aj vy. Hoci ste si radšej nikdy nekúpili nijaké dielo od Tolstého či Dostojevského, viete, že by ste tam našli nielen do detailov opísanú dejovú linku vášho deda, ale aj dlhý odsek o nutnosti odpustiť.

Je to ťažké. Radšej si už nekupujete zrkadlá. Pri každom pohľade vidíte niekoho iného. Lepšie povedané, vidíte jedného z vás. Ale nespoznávate sa. Chceli ste sa stať tým, čo ste milovali, a áno, v jednom zo zrkadiel by sa možno chvíľkami zjavila tvár toho, komu bolo to šťastie fúknuté do očí, ale nič to nemení na zvyšku cudzosti, ktorú v sebe aj bez hľadania stále nachádzate. V konečnom dôsledku si to asi aj zaslúžite. Ste síce plný slov a piesní až po temeno hlavy, ale nikdy si nebudete môcť sadnúť a v pokoji vypiť obľúbený čaj s medom. Sto vašich strán sa nepretržite vnútri háda. Niektoré bažia po niečom, čo sa vás nedotýka, ba ani nevidí. Ďalšie rezolútne odmietajú posun či aspoň drobný krôčik akýmkoľvek smerom, akoby ste boli iónsky stĺp držiaci celý boží chrám. Začínate premýšľať o tom, že vtáky, hoc aj s takými jemnými obydliami a neľahkými osudmi, sú šťastnejšie než vy. Sú to len ony a ich hašterenie.

Nevzdávate sa. Nesmiete. Spomínate a hľadáte možnosť, ako z cintorína spraviť záhradu, ryby premeniť na veľké motýle a uzmieriť všetky svoje postavy, strany a časti. Chcete si predsa vypiť ten čaj.