Denník N

Som onkologická pacientka, napriek tomu žijem šťastný život, hovorí Katarína Olíková

Katarína Olíková. Foto - Katarína Strýčková
Katarína Olíková. Foto – Katarína Strýčková

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

V roku 2015 si Katarína Olíková nahmatala pod kľúčnou kosťou hrčku. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o zhubný nádor. Po operácii a piatich rokoch liečby, keď už dúfala, že je všetko v poriadku, vyšetrenia odhalili metastázy v pečeni, pľúcach a kostiach.

Napriek veľmi zlej prognóze je Katarína aj po troch rokoch stále tu. Sústreďuje sa na svojho jedenásťročného syna, manžela a život, ktorý vníma inak ako kedysi. „Môj lekár hovorí, že to celé beriem ako výzvu, v skutočnosti som sa tomu len úplne odovzdala. Naozaj úprimne hovorím, že svoj život by som nemenila. Prijala som veci také, aké sú,“ hovorí v rozhovore.

Kedy a ako ste sa dozvedeli svoju diagnózu?

Koncom roka 2015 som si pod kľúčnou kosťou nahmatala hrčku. Bolo to však na takom nezvyčajnom mieste, že mi najprv absolútne nenapadlo, že by to mohlo súvisieť s rakovinou.

Bolo pred Vianocami, keď má človek na mysli celkom iné veci, ale intuícia ma nabádala, aby som to začala riešiť hneď. Zašla som teda za lekárom, aby ma poslal na sono.

Pamätám si, že potom zrazu všetko, čo sa dialo, do seba zapadalo jedno po druhom. Diagnostikovali ma rýchlo. Po biopsii mi oznámili, že ide o zhubný nádor – rakovinu prsníka –, a v januári som išla na operáciu.

Koľko ste mali rokov?

Mala som 37. Môj syn mal vtedy necelé tri.

Na čo ste mysleli?

Nikdy som neverila na náhodu. Práve preto, že už pred Vianocami, keď som chodila po prvých vyšetreniach, sa mi stávali zvláštne veci – lekár, ktorý nemal byť v práci, v práci bol a podobne. Vnútorne som sa pripravovala na to, že keď mi v januári oznámia, že nález je zhubný, budem to vedieť prijať.

A vedeli ste?

Nebudem si vymýšľať. Nedá sa na to pripraviť. Keď mi to oznámili, bol to šok. Pamätám si, že keď som počúvala diagnózu, cítila som sa, ako keby som sa od seba odpútala. Ako keby som začala žiť život niekoho, na koho sa zároveň pozerám.

Onkologickí a inak veľmi vážne chorí pacienti a pacientky mávajú zlú skúsenosť s tým, akým spôsobom im oznamujú život ohrozujúcu diagnózu. Ako to bolo vo vašom prípade?

Ja som mala naozaj šťastie na doktorov, vždy so mnou hovorili jasne a bez zábran. Asi to bolo aj tým, že aj ja sama som sa s nimi snažila komunikovať absolútne priamo. Potrebovala som počuť, ako sa veci majú a čo presne sa bude diať.

Svojmu lekárovi som ešte pred odobratím prvej vzorky na histologické vyšetrenie povedala, aby sa so mnou vždy zhováral otvorene a pravdivo. Možno iní ľudia to majú inak a prijali by inú, podľa nich citlivejšiu formu komunikácie, ale ja som chcela vedieť presne, na čom som.

Výsledky biopsie prišli až v deň, keď ma prijímali do nemocnice na operačný zákrok. Lekár prišiel za mnou a povedal

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie