Habemus trapas!
Demokracia na vrchných poschodiach slovenskej politickej scény má dnes len svojich otvorených nepriateľov a do seba zahľadených hrobárov.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Ste to počuli?“ kričí sused susedovi cez plot pri večernom polievaní. Žena vravela, že Hegera už nechcú ani vlastní! Koho? Hegera, toho Matovičovho poskoka. Ale veď tí dvaja si už ani na meno nevedia prísť a ešte včera ich podozrievali, že sa potichúčky dohodli a rozchod len predstierajú. Hej, ale teraz ho už nechce vôbec nikto! Tak nech si zoberie tú svoju demokraciu a zalezie s ňou niekam, hanby jej už narobil dosť.
Znamená to, že moji susedia si nevážia demokraciu? Že ju k životu vôbec nepotrebujú? Nelámme nad sebou palicu, nie tak rýchlo, prosím.
Máme plné ústa rečí o scitlivovaní, pluralite, autentickosti a ekológii medziľudských vzťahov, pritom len vyrábame hory nerecyklovateľného verbálneho balastu; je to trápna vojna pohlaví, generácií, vierovyznaní, stravovacích návykov. Vodík, jadro, plyn, solárna energia – všetko je nám dobré na to, aby sme predviedli svoj ostrovtip a usvedčili zvyšok sveta z beznádejnej zadubenosti. Jedni sa prilepia o asfalt, druhí by sa radi prilepili o Maticu slovenskú, keby sa to dalo. Ideme sa spájať, aby sme neprišli o hlasy demokraticky zmýšľajúcich voličov, ale vôbec nás nezaujíma, čo potrebujú oni, lebo mne predsa nikto, kto nemá vyššie preferencie ako ja, rozkazovať nebude!
Trucovať a vykrikovať, to nás baví. To je také vzrušujúce, bojovať vo vojnách, kde sa strieľa slepými nábojmi a štipľavými pľuvancami! Naše trápne pestré paintbalové ihrisko uprostred existenciálnych zápasov o prežitie sveta je nám sväté. Takéto hrajkanie sa na zelených, modrých, červených či dúhových bojovníkov za pravé demokratické hodnoty vyznieva odpudivo snobsky, a ak má z neho niekto osoh, demokracia to nie je.
V pondelok som si pozrel srdcervúcu tlačovku Demokratov, na ktorej odprezentovali svoju integračnú „ponuku“ Modrým a Mostu-Híd 2023. Ani pri najlepšej vôli sa to, čo predviedli na slajdoch, ktorých kľúčovým slovným spojením bola formulácia „najvyššie preferencie“, nedá nazvať inak ako trápny pokus o vydieranie. Trápny preto, lebo avizované preferencie majú asi takú relevanciu ako fantómové bolesti po amputovanej končatine. A vydieranie je to jednoducho preto, lebo ešte aj k tým úbohým percentám sa dostali len a len tým, že vládli tak zdatne, až ich musela prezidentka nechať vystriedať.
Igor Matovič, Richard Sulík, Veronika Remišová, Boris Kollár – koalícia, ktorá keby toľko zveľadila, koľko pokazila, mohla by zaživa vystúpiť na nebesia. Nech sa deje, čo sa deje, oni sa aj naďalej budú tváriť ako jediná záchrana demokracie. Samozrejme, medzitým vstali ďalší jej horliví záchrancovia, Eduard Heger medzi nimi naozaj vyniká. Úprimne sa priznám, že ešte pred rokom som pripúšťal, že vie, čo robí. Povedal som si, že človek, ktorý tak rozumne hovorí, predsa nemôže skrz-naskrz nerozumne konať. Nuž, mýlil som sa. Ďalší klinec do rakvy mojej viery v boží zámer. Lebo ktorý boh by sa chcel nechať reprezentovať takým vajatavým babrákom, ako je Eduard Heger? Jeho demokratické orákulum sa vznáša nad stredo-pravými vysychajúcimi rybníkmi ako roj na smrť unavených komárov a na tom, že sa menia na žabince, má dnes už aspoň taký vysoký podiel zodpovednosti ako globálne otepľovanie.
Richard Sulík a jeho egomaniacko-gamblerská kampaň?
