Denník N

Čo vidím, keď rozmýšľam o utečencoch: Iowa, skíni, jasle

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Bojím sa, aby malého Abdullaha na Slovensku nečakalo ťažké detstvo, ktoré bude mať málo spoločné s pohostinnosťou, ktorú som ako cudzinec zažil ja.

Zrejme platí, že postoje k veľkým témam si človek formuje na základe osobných skúseností. Keďže miera neporozumenia ohľadom utečencov sa zdanlivo stále zväčšuje, možno má zmysel hovoriť okrem všeobecných argumentov aj o nich a nájsť si k sebe cestu aspoň takto. Tu sú teda tri zážitky, ktoré na mňa dnes vplývajú pri úvahách o migrácii a ochrane národa.

Stres a láskavosť

Po prvé – keď som mal jedenásť rokov, presťahovali sme sa s rodinou do americkej Iowy, kde otec učil na univerzite. Dnešným slovníkom by sa hovorilo o „ekonomickej migrácii“. Všetci boli milí, základná škola mala špeciálny jazykový program pre deti, ktoré nevedeli ani ceknúť po anglicky, systém bol nastavený na čo najrýchlejšie začlenenie každého do kolektívu, čo sa do pár mesiacov aj podarilo. V dvadsaťčlennej triede bol aj Rommy Mohammed, aj Juan Rivera, aj Ja-Young Lee a nikdy z toho žiadny problém nebol. V päťdesiattisícovom meste sa byty nezamykali a autá parkovali s kľúčikom v štartéri. Po chvíli som sa cítil ako doma a túžil ostať tam žiť, hoci nakoniec sme ostali len dva roky a neskôr sa ešte na rok vrátili.

Ponaučenia z tejto osobnej skúsenosti? 1. Ocitnúť sa sám v neznámom prostredí s inou kultúrou, jazykom a zvykmi je dosť zložitá a stresujúca situácia a máločo je vtedy dôležitejšie ako láskavosť a ústretovosť okolia. 2. Ako cudzinec dokáže byť človek nielen prínosom pre svoje prostredie, ale aj nadšeným patriotom v novej domovine. 3. Stret všetkých možných kultúr sveta na jednom mieste nemusí viesť k akémukoľvek konfliktu alebo sociálnemu rozvratu.

Slovák Slovákovi

Druhá formatívna skúsenosť prišla na Slovensku – na konci prvej triedy gymnázia v deň vysvedčenia ma za bieleho dňa zbili v Medickej záhrade v centre Bratislavy štyria skíni bejzbalovými palicami a železnými tyčami. Výsledkom bol zlomený lakeť, dlaň, naštiepená kosť na nohe, podliatiny na celom tele. Zlomený prst na ruke sa zistil až po odstránení sadry z celej pravačky, keďže bol celý krivý. Zámienka bola banálna – spolužiačka na dvoch z nich kričala „skinheadi, k****“, a keď sa o chvíľu vrátili aj s kamarátmi, náhodne si vybrali domnelého vinníka.

Tak som si prvýkrát našiel aj cestu do denníka SME, ktorý uverejnil text „Skíni zbijú hocikoho, tvrdí študentka Zuzana“. Ten pripomína, ako sa od roku 1996 posunula nielen spoločnosť, ale aj žurnalistika:

„Som z toho mimo, preto vám telefonujem. Pred chvíľou som bola so svojím kamarátom v Medickej záhrade. Napadli nás dvaja skíni, ktorí sa sústredili na kamaráta. Onedlho sa vrátili štyria aj s baseballovými palicami. Môjho priateľa zbili,“ povedala nám v piatok podvečer do telefónu gymnazistka Zuzana z Bratislavy. Skúšali sme z nej dostať zaujímavý novinársky tip, ona nás však uzemnila: „Asi si myslíte, že vám telefonuje nejaká žabka. Zbavte sa toho. Volám vám, lebo jednoducho zmlátili môjho kamaráta. Oni zmlátia hocikoho, a všetci čušia.“ Taktne sme sa pokúsili zistiť, akú farbu pleti má Zuzanin priateľ. „Zbavte sa ilúzií, je to Slovák, ani trochu nie je čierny. V Bratislave zbijú skíni hocikoho, a nikto neprotestuje,“ konštatovala Zuzana, vzhľadom na svoj vek až príliš dešperátna. Čo s ňou? A čo s tými, ktorých sa bojí pomaly polovica Bratislavy?

Už vtedy polícia pomáhala aj chránila – v čase útoku robila hliadka v opačnej časti záhrady kontrolu občianskych, ale vraj nič nevidela a nijako nezasiahla. Neskôr zavádzali o nahlásení a vyšetrovaní útoku. Až sa nakoniec nič nevyšetrilo.

Ponaučenie? 1. Málokto dokáže Slovákovi tak ublížiť ako iný Slovák, žiadnych cudzincov na to nepotrebujeme. 2. Tak ako skíni a iní extrémisti nebojujú za skutočné slovenské tradície a ich obdiv k Jozefovi Tisovi nie je prejavom pravého kresťanstva, ani iní výtržníci schovávajúci sa za nejakú ideológiu, etnicitu alebo vierovyznanie nemusia nevyhnutne byť reálnymi predstaviteľmi tejto skupiny. 3. Hádzaním ľudí do jedného vreca je ľahké ublížiť nevinným ľuďom dvakrát – napríklad tým, že vás niekto zmláti, a potom vám ešte niekto zvonka povie, že vlastne ste úplne rovnakí a lepšie je nemať s nikým z vás nič spoločné.

Ako sa stať slniečkarom

Posledný zážitok je súčasný. Na nástenke v synových jasliach majú vystavené vianočné ozdoby a pri jednej je meno „Abdullah“, čiže syn boží. Sme tam noví, takže nepoznám chlapca ani rodičov a akékoľvek špekulácie môžu byť úplne scestné. Isté je, že určite ešte nerozumie tlačovkám a nevie ísť na Facebook. Ale aj tak sa už teraz pred ním vlastne hanbím za to, čo sa tu deje, a bojím sa, aby ho na Slovensku nečakalo ťažké detstvo, ktoré bude mať málo spoločné s pohostinnosťou, ktorú som ako cudzinec zažil ja, a skôr bude musieť v pár stovák metrov vzdialenej Medickej utekať pred nejakými hlupákmi.

Možno tieto príklady a ponaučenia sú chybné, nemajú univerzálnu platnosť alebo sa nedajú použiť na dnešnú utečeneckú krízu. Možno sú dobrí iba vzdelaní prisťahovalci, ktorí majú podobné náboženské korene. Hoci my sme odmietli aj tých. Možno je pohostinnosť výsadou len bohatších spoločností, možno utečencov musí byť menej, možno musia chodiť postupne a nezgrupovať sa, možno je naozaj niečo zakódované v islame, možno je z nejakého dôvodu správne pre istotu dať dokopy slušných aj neslušných utečencov, dokonca toto všetko naozaj možno je z nejakého dôvodu väčšia téma ako všetky tie neslušnosti, čo si tu robíme navzájom.

Preto ani nebolo cieľom tohto textu niekoho o niečom presvedčiť. Len ukázať ľuďom s opačným presvedčením, na základe akých skúseností sa človek môže stať „slniečkarom“, keďže všeobecné argumenty a spory o ľudských právach, geopolitike a ekonomike zväčša nikam nevedú.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie