Denník N

Historička Dvořáková: Ľudia v stredoveku verili rôznym hlúpostiam, ale deje sa to aj dnes

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális, sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov, jednotlivé kapitoly sa venujú rôznym sociálnym vrstvám od panovníkov po neviestky. Kniha Stopy stredoveku vychádza v knižnej edícii Denníka N.

Kde sa vôbec vzalo slovo stredovek?

Pomenovanie stredovek je konštrukt, vymyslený pojem. Zaviedli ho v časoch renesancie talianski humanisti, ktorí chceli oživiť antické ideály. Mali pocit, že to, čo prišlo po antike, bola temná doba, hlboký úpadok. Malo to teda byť označenie obdobia medzi skvelou antikou a novými časmi, v ktorých žili oni. V 17. a 18. storočí pojem prevzali francúzski a nemeckí učenci a začal sa používať čoraz viac. Ale v 19. storočí prišiel romantizmus, čo bol pre zmenu idealizovaný pohľad na stredovek. Súčasní historici upozorňujú, že pojem stredovek je dosť nepresný. Francúzsky historik Jacques Le Goff vniesol do histórie pojem dlhý stredovek – zhruba od 5. storočia, keď sa začala rodiť stredoveká kultúra a mentalita, až po 19. storočie. Ale väčšina historikov zostáva pri zavedenej periodizácii, podľa ktorej sa stredovek končí objavením Ameriky či vynálezom kníhtlače, u nás až bitkou pri Moháči.

Stotožňujete sa s tým? Nezmenili by ste túto periodizáciu?

Nie, nie je na to dôvod. Naozaj potom prišlo nové obdobie. Čo sa týka nás, Moháč bol zlomovým bodom, pretože po ňom sa rozpadol štát, polovicu územia ovládali Turci, bola vybitá celá spoločenská elita a na trón nastúpili Habsburgovci, ktorí na ňom zostali až do roku 1918. Jednoznačne sa začala nová éra.

Týka sa to teda celej Európy?

Tam je to, samozrejme, inak. Na západ od nás boli dôležitejšie zámorské objavy, ktoré zmenili dejiny celého sveta. Bol to obrovský prelom, a preto by som pri tejto periodizácii zostala. Napokon, je to akceptované na celom svete, a keby to aj niekto chcel zmeniť, bolo by to veľmi ťažké.

Už ste sa dotkli skutočnosti, že mnohé veci presiahli hranice stredoveku a trvali až do 19. storočia, u nás napríklad poddanstvo.

To je asi zložitejšie, ako si ľudia predstavujú. Ak myslíme poddaných ako stredovekú spoločenskú vrstvu, ktorej poslaním bola práca, je potrebné odlišovať ich od nevoľníkov, teda roľníkov násilne pripútaných k pôde, čo je záležitosť raného stredoveku a potom mladších období. V čase vrcholného stredoveku (14. – 15. storočie) boli poddaní pomerne slobodní, ich nesloboda spočívala v tom, že za poskytnutú pôdu platili dane a rôzne dávky, ktoré príležitostne, zvyčajne raz do roka, odvádzali aj v podobe bezodplatnej práce. Mohli sa však voľne sťahovať a odísť tam, kde mali výhodnejšie podmienky. To sa zmenilo v 16. storočí po potlačení sedliackeho povstania Juraja Dóžu. Z poddaných sa stali neslobodní ľudia. Zmenil to až Jozef II., ktorý nevoľníctvo zrušil.

Foto N – Monika Kompaníková

Čo pretrvalo zo stredoveku dodnes?

Povedala by som, že stredovek založil celú modernú spoločnosť. V stredoveku vznikol štát, mesto, národ, univerzity alebo aj banky so svojimi nástrojmi ako pôžičky či hypotéky. Ale aj množstvo ďalších, dnes samozrejmých vecí: mlynské koleso, stroj, hodina a hodinky pohybujúce sa prostredníctvom ozubeného prevodu, kniha, vidlička, bielizeň, gombíky, rukáv, jedinec, okuliare, narkóza, notár, záložne, požičovne, papier, karty, šach, karneval, chomút, fúrik, kompas a mnoho ďalšieho.

Hovoríte o akceptácii pojmu stredovek, no ten označuje len to, čo sa dialo v Európe, nie trebárs na Blízkom východe, však?

Iste. V iných oblastiach sveta je iná periodizácia. My sa bavíme o stredovekej kresťanskej Európe.

Ktorému obdobiu sa venujete a o čom sa teda budeme rozprávať?

Oblasťou môjho záujmu je úplný záver štrnásteho, ale najmä pätnáste storočie. Je to veľmi zaujímavé obdobie, pretože vtedy sa uhorská spoločnosť – Slovensko bolo v stredoveku súčasťou Uhorského kráľovstva – začala viac otvárať, začala sa viac europeizovať. Dovtedy bola skôr uzavretá, jej elity boli nedôverčivé voči všetkému cudziemu, hoci za vlády Anjouovcov už tu boli intenzívnejšie kontakty s Talianskom. Výraznú zmenu však priniesol až uhorský kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský, ktorý cestoval so svojím dvorom po celej západnej Európe, bol v Nemecku, vo Francúzsku, v Španielsku, Anglicku a ďalších krajinách. Ako prvý uhorský kráľ otvoril miestnej šľachte dvere do západnej Európy, čím Uhorsko kultúrne veľmi pozdvihol. Navyše, praktické je aj to, že k tomuto obdobiu už máme k dispozícii obrovské množstvo prameňov, takže obraz je oveľa plastickejší. Z predchádzajúcich storočí toľko materiálu niet, preto to pre mňa nebolo až také príťažlivé. I keď, samozrejme, sú kolegovia, ktorých to malé množstvo prameňov baví kombinovať, porovnávať, pracovať s analógiami. Mňa zaujímajú nielen politické dejiny, spoločenské elity a kráľovský dvor, ale aj každodennosť a všetko, čo súviselo so životom stredovekých ľudí, napríklad zvieratá, krajina, počasie a podobne. A to sa bez prameňov robiť nedá.

Prečo je práve od 15. storočia dostatok prameňov, respektíve prečo je nedostatok starších?

Stredovek bol dlho dobou hovoreného slova, vtedajší ľudia nemali veľkú potrebu písať, ale tým, ako pribúdalo obyvateľstva, bola agenda čoraz komplikovanejšia a potreba zaznamenávať informácie písomne rástla. Ruka v ruke s tým čoraz viac ľudí vedelo písať a čítať a komunikácia bola čulejšia, takže prameňov pribúdalo.

Prečo ten rozdiel oproti krajinám na západ od Uhorska?

Súvisí to s gramotnosťou. Kým tu ešte nevedeli čítať ani najurodzenejší, v Taliansku už vznikali romány, ktoré aj mal kto čítať. Je jasné, že keď neboli čitatelia, ani tu nevznikala literatúra. Skrátka, boli sme pozadu, čo sa sčasti vysvetľuje tlakom Turkov, keďže sme sa museli sústrediť na obranu proti nim. A chýbala nám univerzita, tri pokusy o jej založenie – v Pécsi za Ľudovíta Veľkého, v Budíne za Žigmunda Luxemburského a v Bratislave za Mateja Korvína – sa skončili neúspechom, respektíve mali veľmi krátke trvanie.

A čo úradné záznamy, rozkazy a podobne? Tie nemuseli mať písomnú formu?

Kráľovské donácie či mandáty určite mali písomnú formu. Na kráľovskom dvore existovala pomerne rozsiahla písomná agenda. Rovnako v mestách, kde sa viedli účty a rôzne iné záznamy v mestských knihách. Ale vo vzájomnej komunikácii ľudí prevládalo hovorené slovo, aj veľmi významní šľachtici radšej vyslali posla, ktorý mal obsah posolstva ústne vyrozprávať, ako by mu dali do ruky list. Súkromných listov máme ešte z 15. storočia ako šafranu. Verejné veci sa vyhlasovali na námestiach a trhoch. Naozaj sa všetko nezapisovalo, a keď sa aj zapísalo, mnohé z toho sa stratilo alebo zničilo.

Ako sa dá žiť bez písma?

Zjavne to šlo. Možno sa k tomu vrátime a budeme sa pozerať už len na obrázky.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Nie je to práve oblasť vášho záujmu, ale spýtam sa. Ako vyzeral život na prelome antiky a stredoveku? Prečo nastal po páde Západorímskej ríše úpadok? Prečo si ľudia neodovzdali napríklad informácie o kanalizácii?

Krásnu knihu Kultúra stredovekej Európy o tom napísal francúzsky historik Jacques Le Goff. Neviem, či som schopná na to odpovedať, v každom prípade je to opäť zložitejšie. Barbari neboli úplní barbari, ani antický svet nebol len úžasný. A nebolo to tak, že sa Európa zrazu v jednom momente prepadla do tmy a ničoty. Bol to proces, v prvých stáročiach rozhodne bolestivý, ktorý priniesol mnoho mŕtvych, zničené mestá a hospodárske zariadenia. Barbari, ktorí prišli do Európy, nevedeli tvoriť a vyrábať, „žili z hotového“, ako hovorí Le Goff. Museli sa narodiť noví vzdelanci, ktorí zachraňovali dedičstvo antickej kultúry a vzdelanosti. Takže aj na tú kanalizáciu napokon došlo. Napriek úpadku a následnému rozkvetu kontinuita nebola nikdy úplne prerušená.

Lenže na mnohé sa zabudlo už v samotnom meste Rím. Iste, klesol tam počet obyvateľov, ale aj tak to pôsobí zvláštne.

Áno, a niektoré veci sa komplikovaným spôsobom vracali späť, napríklad prostredníctvom Arabov. Ale späť k otázke. Pozrite sa na 20. storočie, keď si Európa – iste, malo to konkrétnych vinníkov – vyvraždila intelektuálne a kultúrne elity. Prečo by nás potom malo prekvapovať to, čo sa stalo pred poldruha tisícročím, keď bola búrlivá doba, národy sa dali do pohybu a obyvateľstvo Európy sa radikálne zmenilo? Trvalo to, ale v 15. storočí sa kanalizácia, kúpele či sauny znova vrátili. Zrejme si veľa ľudí predstavuje, že aj šľachtici boli zanedbaní a smradľaví, ale oni o seba v skutočnosti dbali, telesnej hygiene venovali toľko pozornosti, že proti tomu moralisti až brojili. Spomínaného kráľa Žigmunda napomínal lekár, že si pričasto umýva vlasy, a preto ho bolí hlava. Zrejme o tom ešte budeme hovoriť, ale návody na životosprávu, takzvané regimina sanitatis, tvoria svojský druh literatúry. A je to aj úžasný prameň, pretože boli písané na mieru konkrétnym ľuďom. Žigmundovi jeho lekár a menovec Žigmund Albík spísal, ako má vyzerať kráľova telocvičňa, aké má mať činky, ako používať laná na posilňovanie tela, ale aj kedy má mať sex a podobne.

S akými skreslenými predstavami o stredoveku sa najčastejšie stretávate?

Už sme spomínali, že mnohí si mýlia poddanstvo s nevoľníctvom. Veľa mylných predstáv máme o vtedajšej hygiene. Ale sú aj opačné mýty, keď si predstavujeme krásnu a čistú prírodu, idylu spätosti s prírodou a so zvieratami. Veľmi moderné je vracať sa k receptom Hildegardy z Bingenu, no keď si prečítate všetko, čo napísala napríklad o mačkách, budete ju brať s veľkou rezervou. Ľudia verili rôznym hlúpostiam. Ale zasa: deje sa to aj dnes.

Keď sme pri jedle, v čom boli najväčšie rozdiely?

To, čo najviac odlišovalo kuchyňu bohatých od kuchyne chudobných, bolo najmä používanie korenín, ktoré boli nesmierne drahé. Bol to symbol spoločenského statusu, a šľachta preto jedlo strašne prekoreňovala. K luxusu určenému na aristokratické stoly patrili aj importované potraviny: mandle, figy či olivový olej. Nedávno som spracovávala bratislavské účty a jeden aristokrat si objednal 400 kíl fíg, čo je teda slušné množstvo. Väčšina stredovekých ľudí figu nikdy nevidela, nieto aby ju okúsila. V rozpore s našimi predstavami konzumácia mäsa nebola prejavom bohatstva, veľa mäsa jedli poddaní i páni, rozdiel však bol v druhu mäsa. Divina a hovädzie sa podávali skôr na šľachtických dvoroch a v mestách, na dedine to bolo skôr bravčové. Keď odhliadneme od pôstov, ktorých mali neúrekom, stredovek bol veľmi mäsožravý. Mäso však bolo podstatne pestrejšie ako dnes, jedlo sa oveľa viac vtákov a vtáčikov, drobné hlodavce, ale trebárs aj žaby či slimáky. Veľmi obľúbené boli kaše, jedli sa na kráľovských dvoroch aj v najnižších spoločenských vrstvách. Rozdiel bol opäť v zložení, kašu s mandľami, cukrom a exotickým ovocím si mohli dovoliť iba tí najbohatší, poddaní jedli kaše z dostupných obilnín, mimochodom, z pestrejšieho výberu obilnín ako dnes. V súvislosti s jednou z predchádzajúcich otázok ohľadom zabúdania poznatkov mi napadá, že stredovekí ľudia pestovali oproti dnešku výrazne viac druhov zeleniny. To isté sa týka ovocia. Zabudli sme, ako chutia duly, mišpule, oskoruše, kvaka…

To, že sa ľudia v stredoveku dožívali oveľa kratšieho veku ako my, platí?

Áno, najmä keď vezmeme do úvahy obrovskú detskú úmrtnosť. V jednom z najzachovalejších a podrobne preskúmaných stredovekých pohrebísk na Slovensku, v Ducovom, sa našlo vyše 1 500 hrobov z obdobia od druhej polovice 10. storočia až po 15. storočie. Keď vedci analyzovali priemerný vek zomrelých, vyšlo im 24,6 roka. Takmer polovicu tvorili detské hroby. Ale keď už niekto prežil detstvo, keď žena prežila pôrod a šľachtica nezabili v boji, mohol sa dožiť aj vysokého veku. Máme záznamy aj o storočných ľuďoch. Už spomínaný Žigmund zomrel ako 69-ročný, ale jeho súčasník, poľský kráľ Vladislav Jagelovský, zomrel vyše 80-ročný na následky nachladnutia počas pobytu v lese, kam sa vybral azda na poľovačku alebo počúvať slávika, ako tvrdil jeden z kronikárov.

Foto N – Monika Kompaníková

A čo zdravotný stav vtedajšej populácie?

To vieme sledovať najmä u kráľov, ktorí mali vlastných lekárov a zachovali sa ich lekárske spisy. Alebo potom z antropologických výskumov ich telesných pozostatkov. O cisárovi Žigmundovi vieme, že mal obličkové kamene i dnu. Jeho nástupcovi cisárovi Fridrichovi III. v dosť vysokom veku amputovali nohu. Žil ešte niekoľko mesiacov, no napokon to jeho organizmus nevydržal a zomrel. Pochovali ho aj s odrezanou nohou. Pre dnešného človeka je asi prekvapujúce, že amputácia končatiny, podobne ako ošetrenie rán a zubov, neboli záležitosťou lekárov, pretože tí ako duchovné osoby nesmeli prísť do styku s krvou, vykonali len diagnostiku a stanovili liečbu. Praktické výkony robili chirurgovia a barbieri. Mimochodom, trhanie zubov na trhovisku, ktoré vykonával miestny holič, som pred pár rokmi ešte videla v Číne.

Prečo tá krv?

To by bolo porušenie kanonického práva. Duchovní nesmeli prísť do styku s krvou. Nemohli byť ani na mieste, kde niekoho zabili. Vo filmoch je to často inak, ale kňaz na popravisku v zásade nemal čo robiť. Veľmi zaujímavým prameňom k tomu sú registre suplík, teda žiadostí, v Archíve Apoštolskej penitenciárie. V stredoveku na tento úrad, teda na pápežskú penitenciáriu, predkladali veriaci, duchovní aj laici z celej Európy žiadosti „vo veci svedomia“, pod čím treba rozumieť žiadosti o odpustenie najťažších hriechov, ako aj dišpenzy od najrozličnejších prehreškov voči kanonickému právu, ktoré boli vyhradené pápežskej autorite, teda nemohli ich rozhrešiť či udeliť domáci kňazi ani miestne vyššie cirkevné autority. Z pápežskej penitenciárie poznáme dosť prípadov, keď kňazi žiadali rozhrešenie, pretože boli na mieste, kde bol niekto usmrtený. Jeden kňaz sa vyspovedal z toho, že sa bol ako dieťa pozrieť na mieste, kde predtým upálili zločinca. Bežné sú prípady kňazov, ktorí sa nachádzali na obliehanom hrade, kde sa pohľadu na násilnú smrť nemohli vyhnúť, niekedy sa dokonca na obrane hradu sami podieľali, a tak museli ísť do Ríma po rozhrešenie alebo po deklaráciu neviny, ak chceli pokračovať v duchovnej službe.

Čo je pre vás dôveryhodnejší zdroj – účty alebo kroniky?

Samozrejme, že účty. Kronikári pre niekoho pracovali, a preto je ich práca vždy ideologicky poznačená. V kronikách viete sledovať, prečo sú niektoré postavy vykreslené pozitívne a iné negatívne, účty sú jednoducho vecné. Napríklad kronikár ospevuje nejakú udalosť, ale účty ukazujú jej detaily. Obidva druhy prameňov majú svoje limity, preto musíme používať aj mnohé ďalšie, správy vyslancov, listiny, mandáty, listy a podobne.

Mimochodom, ako bola v stredoveku určená plná dospelosť?

Kanonické právo stanovovalo ako vek plnoletosti na uzavretie sobáša u dievčat dvanásť rokov, u chlapcov štrnásť, čo bol vek legitímnej dospelosti aj v uhorskom zvykovom práve, ktoré kodifikoval na začiatku 16. storočia Štefan Verbőczy. Ale boli rôzne plnoletosti, okrem legitímnej to bola ešte „úplná“ dospelosť, čo predstavovalo pre chlapcov 24 rokov. Až vtedy mohli voľne disponovať všetkými svojimi majetkami. Iné kritériá plnoletosti platili pre duchovných: kňazom sa človek mohol stať až ako 25-ročný, biskupom ako 30-ročný. Treba však povedať, že obyčajní ľudia často presne nevedeli, akí sú starí, svoj vek udávali iba odhadom.

Vekový strop asi neexistoval, však?

Nie, nebol žiadny dôchodok ani nutnosť opustiť v určitom veku prácu. Boli prípady, keď šľachtici pre starobu nemuseli chodiť do boja, ale inak všetci pracovali, bojovali a vládli do smrti. Trebárs obuvník odovzdal svoje remeslo synovi, až keď už nevládal.

Mohol byť vôbec niekto single?

V zásade nie. Vo svetskom prostredí mohli žiť single jedine vdovy a vdovci. Pre ženy bolo ovdovenie buď úplným oslobodením, najmä ak boli majetné a žili v meste, alebo úplnou katastrofou, ak nemali deti a príbuzných, ktorí by sa ich ujali. Bohaté šľachtičné a meštianky však často čelili brutálnemu nátlaku na nový sobáš. Stretla som sa s prípadom, keď príbuzní rozhodli, že vydajú vyše šesťdesiatročnú vdovu proti jej vôli. Ušla do lesov, tam ju našli, násilím ju prinútili k sobášu, ale jej sa podarilo sťažnosťou v pápežskej kancelárii dosiahnuť, že manželstvo bolo nakoniec vyhlásené za neplatné. Často sa to stávalo aj kráľovnám: na výber mali kláštor alebo nové manželstvo. To je podobné príbehu tridsaťročnej kráľovnej-vdovy Alžbety Luxemburskej, ktorú sa uhorskí magnáti pokúšali vydať proti jej vôli za 16-ročného chlapca. A bola z toho vojna. Osamelých ľudí spoločnosť netolerovala, boli podozriví, dá sa povedať, že sa proti tomu bojovalo. Pri ženách to platí dvojnásobne.

S akou mierou istoty dokážete povedať, že stredovekí ľudia žili takto a takto?

Čítala som nedávno peknú vetu, že ľudstvo je odsúdené poznať zo svojej minulosti iba to, čo bolo zapísané. A toho je pre stredovek žalostne málo. Každý historik musí využívať aj svoju fantáziu a predstavivosť, pretože inak sa príbeh ani vyskladať nedá. Dôležitá je však miera. Naše domnienky musia byť postavené na prameňoch, nie na fantázii. A zistenia z písomných prameňov treba konfrontovať s poznatkami archeológie, etnografie, umenovedy a ďalších vedeckých disciplín. Fantázia je len farba, ktorá dotvorí obraz vyskladaný z reálnych poznatkov. Ale úplná pravda je, žiaľ, s odstupom niekoľkých stáročí neuchopiteľná.

Nefrustruje vás to?

Nie, mňa to baví! Nakoniec, aj ten, kto si prečíta napríklad niektorú z mojich kníh, si vytvorí vlastný svet, vlastnú predstavu. Úlohou historika je pozbierať všetko, čo sa k téme pozbierať dá, a predostrieť to druhým.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie