Denník N

Vysnívaný hudobník: Jack Martin Händler (1947 – 2023)

Veril, že v prítomnosti hudby Beethovena, Brahmsa či Čajkovského sme si v Redute či v Musikverein rovní.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autor je rektor BISLA, vydavateľ časpisu Kritika & kontext

Niektoré dni nás zaplavia dobrými či zlými správami, v stredu 24. mája to bolo niekoľko úmrtí. Veľký svet opustila divoká Tina, slovenský zas sympatický Daniel a pre svet milovníkov klasickej hudby, pre kruh jeho priateľov a rodiny Jacky. Jack Martin Händler mal svojich obdivovateľov, ale v malom svete „Hochkultur“ na Slovensku aj neprajníkov. Neviem, ako s nepriazňou osudu zápasili Tina a Danko, ale „Žaky“ svojou prácou a energiou nedal kuvikom šancu.

S Egonom Gálom sme po jeho pohrebe konštatovali, že hoci bol náš blízky priateľ, vieme o ňom málo. Žil v mnohých hudobných svetoch v Luxemburgu, Nemecku, vo Viedni či Budapešti a o jeho svete tam sme nevedeli takmer nič. Ponúkol len malú časť svojho vnútra, hoci mi viackrát prízvukoval, že musíme spolu napísať knihu rozhovorov. Je však ťažké pýtať sa na minulosť človeka, ktorému prežila holokaust len časť rodiny. A pritom, keď Jacky hovoril o čomkoľvek – o politike, hudbe či o Slovensku –, vždy skončil rozprávaním o svojom detstve a svojom osude. A na naše prekvapenie to boli spomienky plné lásky k rodičom a šťastnej mladosti v povojnovej Bratislave.

Jeho osud mal rozmery gréckej drámy a akoby zázrakom so šťastným koncom. Jeho mama a otec si koncentráku v Osvienčime sľúbili, že ak prežijú a budú mať syna, bude huslista. Prežili a v auguste 1947 sa im narodil Jacky, ktorý nemohol a nechcel žiť ničím iným ako hudbou v prostredí starého Prešporku, v ktorom aj po februári 1948 prežívala úcta ku kultúre, k hudbe a trojjazyčnej stredoeurópskej vzdelanosti, a to napriek spúšti komunistického režimu.

A šťastným (asi) osud praje. Veď učiť sa hrať na husle ešte neznamená, že chlapec skončí ako žiak najväčšieho huslistu 20. storočia. David Igor Ojstrach pozval Jackyho do Moskvy po tom, ako ho počul hrať kdesi v útrobách našej krásnej Reduty. Jacky nám zdôrazňoval, že si tú audienciu u majstra vybojoval sám. Ale veď, aby sa gréckemu osudu dodal olympský rozmer, treba sa oň pričiniť a nečakať na fortúnu. A to Jacky musel, pretože napĺňal osud, ktorý si priali jeho rodičia. Čo všetko z toho bola jeho fabulácia, neviem a nie je to až také podstatné. Nášmu modernému uchu takýto príbeh znie ako z iného sveta. V súčasnosti takéto grécke drámy zanikli v hluku zbraní, ideológií či newspeaku.

Jacky však išiel študovať do Moskvy k Davidovi Ojstrachovi, stal sa sólistom a huslistom v popredných orchestroch. A on, židovský chlapec, vymodlený v Osvienčime, hral aj v orchestri v smutne slávnom Bayreuthe. Jednoducho Jackymu Wagnerov antisemitizmus a Hitlerov obdiv k jeho operám nemohli prekaziť a odoprieť to bohaté kultúrne dedičstvo Nemecka a strednej Európy, do ktorého židovskí umelci a intelektuáli tak významne prispeli.

V Nemecku aj v Rakúsku ho ocenili štátnymi cenami za rozvoj kultúry. Veľmi si to vážil, pretože to vnímal ako ocenenie od ľudí, ktorí rovnako ako on odmietajú, aby minulosť strašila a určovala našu budúcnosť. Rovnako si ctil vyznamenanie od prezidentky Zuzany Čaputovej za umelecké zásluhy a prepájanie hudobníkov v rámci strednej Európy.

Na našich pravidelných piatkových stretnutiach bol Jacky vždy optimista. Zatiaľ čo my štyria-piati sme komentovali slovenské a európske prešľapy, ako aj ruské zverstvá, on sa snažil vidieť fľašu poloplnú, zasadiť tieto súčasne trampoty do veľkého kontextu dejín, teda do osudu Európy po roku 1945. Napríklad v prípade Ruska zdôrazňoval rozdiel medzi Putinovým režimom a ruskou spoločnosťou, ktorú tak dobre poznal zo svojich štúdií. Občas nás to iritovalo, občas sa to zdalo ako naivné videnie umelca, ktorý odmieta prijať hĺbku dnešnej krízy. Po prízraku druhej svetovej vojny považoval nový povojnový svet za zázrak, ktorý napriek štyridsiatim rokom komunistického režimu priniesol Európe mier, prosperitu a demokraciu. Teda svet a doba napokon prijali Slovensko do Európskej únie, čo znamenalo vrchol pre našu spoločnosť, a tento fakt si jednoducho nenechal zatieniť aktuálnymi Jóbovými zvesťami. Nemohol ani teoreticky pripustiť, že to, čo sa udialo v 20. storočí, by sa mohlo zopakovať v nejakej forme v 21. storočí.

Jacky bol v prvom rade hudobník, žil hudbou a vnímal svet cez jej krásu a hĺbku. Hudba je abstraktná, a preto univerzálna, dokáže osloviť a opantať aj ľudí, ktorí stoja na opačnej strane politiky či barikády. Na svoje koncerty pozýval ľudí, ktorí boli často politickí rivali či nepriatelia. Veril, že v prítomnosti hudby Beethovena, Brahmsa či Čajkovského sme si v Redute či v Musikverein rovní. Pred nami je orchester, dirigent a z jednotlivých zvukov nástrojov vzniká syntéza, ktorá tvorí už familiárny svet symfónie. Metafyzický svet, ktorý nás spája s tvorcami hudby, so slávnymi interpretmi z minulosti a s hudobníkmi, ktorí pred nami hrajú pod taktovkou dirigenta. Jacky veril, že ak budú rôzni ľudia počúvať hudbu a deliť sa o spoločný priestor, musia sa stať lepšími. Je to naivná nádej? Asi áno v našom ubehanom, cynickom a často vulgárnom svete. Jacky však bol v dobrej spoločnosti. Nespočetnekrát dirigoval Beethovenovu deviatu, v ktorej znejú slová zo Schillerovej Ódy na radosť: „Alle Menschen werden Brüder.“ Nie z rozmaru si Európska únia zvolila práve 4. časť tejto symfónie ako svoju hymnu a nie napríklad Kostrove „Nevädze, kúkoľ, vlčie maky… Život je taký“. Totiž bez tej zdanlivej nádeje je boj o náš osud, o našu budúcnosť a demokraciu vopred prehratý.

Tak ako viacerí sólisti túžia stať sa dirigentom orchestra, aj Jacky chcel tvoriť hudbu od pultu, stáť pred orchestrom ako mnohí pred ním a hlavne ako jeho milovaný Bruno Walter. V Luxemburgu založil komorný orchester, ktorý existuje dodnes. Neskôr, keď sa vrátil na Slovensko, založil Orchester Bruna Waltera, ktoré malo ad hoc obsadenie. Tvorili ho hudobníci z celej strednej Európy. Za posledné roky niekoľkokrát úspešne koncertoval v slávnej Musikverein – v sále Viedenských filharmonikov. To bolo pre huslistu, hudobníka a dirigenta Jacka Martina Händlera vrcholom kariéry a obrovskou satisfakciou.

Jeho rodičia by boli na svojho syna, ktorého si priali uprostred hrôzy v Osvienčime a ktorého po vojne vychovali v Prešporku pri Dunaji, pyšní. A ich Jacky sa počas takmer polstoročia svojimi snahami a hudbou usiloval, aby sa nezopakovali zverstvá minulosti a aby kultúru neničila a nerozdeľovala politika. A aby si už žiadni rodičia nemuseli vysnívať svoje dieťa v podmienkach, ako tí jeho…

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie