Bývalý reprezentant Jasečko: Na mojom tréningu sa deti nestíhajú ani napiť

Fíni sa už druhýkrát za posledné tri roky stali juniorskými majstrami sveta. Hráči z rovnako ľudnatého Slovenska sa (po ročnej výnimke) opäť len zachránili. Počas vzájomného zápasu (8:3) bolo zrejmé, že najväčší rozdiel je v korčuľovaní. 

Práve na korčuľovanie zameriava svoje tréningy bývalý slovenský reprezentačný obranca (128 zápasov) a vicemajster sveta z roku 2000 Stanislav Jasečko. V malom českom klube Veselí nad Lužnicí trénuje žiakov od prípravky po 8. triedu, okrem toho sa zúčastňuje kempov pre hokejové nádeje. Nedávno si jeho prácu všimla (od 88 minúty, len z ČR) aj Česká televízia. „Na mojom tréningu sa žiaci nestíhajú ani napiť, stále musia jazdiť,“ hovorí.

Prečo slovenskí juniori nie sú takí rýchli korčuliari ako Fíni?

Vo Fínsku sa s mládežou pracuje inak. Treba si vziať od nich príklad. Keď sa pozrieme na Fínov na majstrovstvách, ako mali zvládnutú techniku korčuľovania, vidíme, že sú niekde inde. A to tam bolo aj pár 17-ročných chlapcov.

V čom to robia Fíni inak?

Rok som pôsobil ako hráč vo Fínsku a videl som (či už na tréningu mužov, alebo mládeže), ako mali zvládnuté korčuľovanie. Sústredia sa na spodok a stred tela. U nás bola filozofia posilňovať v lete hornú časť tela, tlačiť na lavičke kilá. To však nie je také podstatné – dôležité je, aké máš silné nohy. Na to sa zameriavajú Fíni. Keď sú nohy silné, zvládnu aj korčuľovanie; ak sú slabučké, tak ich hráč ani nepokrčí, neudrží sa na hrane.

Čo je dôležité pri výchove mladých hokejistov?

Stále každému vravím, že do ôsmej triedy treba deti učiť len hokejové zručnosti: zvládnuť perfektne korčuľovanie a techniku s hokejkou. Veľa trénerov trénuje už žiakov na veľkých klziskách, robia cvičenia, ktoré trénujú dorastenci a muži. Ak chlapci nevedia dobre korčuľovať, je to všetko priskoro.

Vy skôr presadzujete, aby sa mladšie ročníky zameriavali na korčuľovanie?

Jasné. Zakladanie útokov dostanú chlapci do seba za týždeň, keď sú šikovní. Ale pri korčuľovaní je zlatý vek motoriky do 12 rokov. Keď to hráča dovtedy nenaučíte, za tých osem rokov, čo hrá hokej, si zafixuje nejaký štýl korčuľovania a neskôr je už veľmi ťažké ho zmeniť. S malým chlapcom ročník 2008, 2009 sa dá pracovať lepšie ako so starším chlapcom, ktorý už má 13 či 14 rokov. V žiackej lige nepotrebujete vyhrávať zápasy, učiť deti kombinácie, kríženie, keď majú korčuliarske problémy, padajú na ľad, hlavu majú dolu. Najskôr treba naučiť deti správne korčuľovať a potom ich už tréneri v doraste môžu učiť riešiť herné situácie. Už s tým nemajú problém, korčuliarsky sú niekde inde aj techniku s hokejkou majú lepšiu, neuteká im puk.

Ako to učia tréneri v slovenských kluboch?

Nemôžem nikoho kritizovať, pretože na Slovensku nie som 16, 17 rokov. Bol som však na pár kempoch na Slovensku a všetci rodičia plakali, že ich deti to v kluboch takto nerobia, tréning je iný. Ale je to názor rodičov, neviem to posúdiť, ja som poriadne tréning na Slovensku nevidel.

V Česku je to ako? 

Rôzne, niekde to robia, niekde nerobia, záleží to na tréneroch. Každému hovorím: deň má 24 hodín a tréning trvá iba jednu, ľad je drahý. Tú hodinu treba maximálne využiť. Prestoje a kľačanie pri tabuli nepreferujem. U mňa sa na tréningoch jazdí skoro celú hodinu, chlapci sa nemajú čas ani napiť. Tá hodina musí byť odmakaná. Deti na to energiu majú, nie je to štvorhodinový tréning. Ale počas tej hodinky musia stále korčuľovať. Naučí ich to profesionálny prístup, dá sa to robiť aj zábavnou formou. Na zápase plno rodičov kričí na deti: korčuľuj, korčuľuj. Ak to hráč nemá zafixované z tréningov, nerobí to ani na zápase.

Dá sa korčuliarsky deficit dohnať aj neskôr?

Dá sa. Zoberme si hráčov z NHL. V lete si objednávajú trénerov na korčuľovanie. Mnoho hráčov hovorí, že od seba čakajú lepšie výkony, pretože sa v lete zamerali na techniku korčuľovania. A vraví to hráč, ktorý odohral v NHL päť, šesť sezón. Keď sa začínajú kempy, tímy NHL majú veľa korčuliarskych tréningov, kde robia rovnaké veci ako my s malými deťmi. Znova sa do toho musia dostať.

Je korčuľovanie dôležitejšia časť hokeja ako kedysi?

Samozrejme. Zoberme si videá z 90. rokov. Krošček sa poriadne nepískal, hákovanie symbolicky, sekera až vtedy, keď ste súperovi zlomili hokejku alebo ruku. Dnes sa píska každý dotyk. Čo tomu hráčovi iné zostáva? Len korčuľovať. Keď nevieš korčuľovať, tak si nula. Môžeš mať šikovné ruky, ale keď nekorčuľuješ, tak súpera nedobehneš. Budeš pomalší a nič nevymyslíš, lebo puku sa nedotkneš, súper tam príde skôr. Korčuľovanie sa dnes zmenilo o sto percent. Sú aj iné korčule, vývoj išiel dopredu. Rovnako aj hokejky: chlapci majú o 20 percent lepšiu strelu či manévrovanie s pukom s kompozitovými hokejkami ako kedysi s drevenými. Chcel by som vidieť svoje korčuľovanie, keď som mal 13, a porovnať to so synom – je to niečo úplne iné.

Kým vo Fínsku už význam korčuľovania pochopili, tak na Slovensku alebo v Česku si to všetky kluby ešte neuvedomili?

U nás sa takisto robí korčuľovanie, ale niektoré mančafty sa zameriavajú aj na iné. Je tu ešte jeden problém – musí to vedieť tréner. Keď to nevie tréner a povie chlapcovi: „Korčuľuj tak, ako korčuľuje Bure!“, chlapec povie: „Ukážte mi to, pán tréner.“ Ale tréner to nevie. Ukáže, čo vie, deti potom idú, ako idú, a keď to tréner nevie opraviť, je to celé zle.

Ako je to u vás?

Keď som mal 19 rokov, bol som v lete na vojenčine v Poprade a trénoval s nami Peter Bondra. Všímal som si, ako korčuľuje. Akoby mal na zadku nalepenú stoličku, stále mal pokrčené kolená. Ja som korčuľoval na rovných nohách; keď sú však pokrčené, je to lepšie. Hráč na rovných nohách sa skôr unaví, stabilita nie je taká ako na pokrčených kolenách. Všímal som si aj iných hráčov, začal som sa učiť z DVD, z videí, sám som to skúšal a pomaličky to išlo. Ako tréner sa takisto zdokonaľujem, študujem si videá na internete. Zistil som, že plno vecí v kariére by som teraz robil inak, vtedy však nebolo toľko informácií. Kedysi sme išli na ľad a len si prekladal. Ale ako správne prekladať, aby si si to uľahčil a nemusel si do toho dávať toľko energie, to nám nikto neukázal. Keď dnes sledujete NHL, vidíte tam prvky, ktoré sa robia na ľade od malých detí.

V čom vidíte rozdiel medzi súčasnými deťmi a časom, keď ste vy začínali?

Súčasné deti počítače a smartfóny nenútia športovať, ale iba premýšľať hlavou. To je rozdiel medzi mojou generáciou a generáciou môjho syna. Nikomu nenapadne len tak urobiť niečo navyše, ísť si von zastrieľať puk. Radšej sa hrajú hry na počítači.

Počítače a smartfóny sú aj vo Fínsku či Švédsku.

Áno, lenže oni sú vychovávaní v demokracii už veľmi dlho. My sme komunistickí rodičia, máme tie výhody, že prišli počítače, a necháme deti, nech sa na nich hrajú. Ja som kedysi prišiel zo školy a už som bol vonku, mama ma musela naháňať, aby som sa vrátil napísať si úlohy. Dnes je to ťažšie. Švédsko, Fínsko robia výber hráčov, majú akadémie. V Česku to začína fungovať, je tu asi päť akadémií. Sú financované klubmi, rodičia nemusia dávať peniaze. Verím, že by to mohlo pomôcť. U nás boli kedysi tréningové strediská mládeže v Košiciach, v Poprade, v Trenčíne a na Slovane. Bol problém sa tam dostať, ale z týchto stredísk sa viac hráčov dostalo do veľkého hokeja. Bola veľká konkurencia, jeden chcel byť lepší ako druhý. To teraz nie je, u nás v žiackych súťažiach máme troch dobrých hráčov, keď štyroch, tak je to veľa, zvyšok sú priemerní. Tí dožijú 8. ročník a skončia, na dorast už nebudú mať. V súčasnosti sú tu aj iné športy, ktoré sú lacnejšie. Veľa rodičov dáva deti na florbal, kde potrebujú len hokejku a tenisky. My sme dakedy výstroj dostávali, nie kvalitnú, ale bola. Dnes musíte klubu platiť. Vychádza to na 10 – 12-tisíc korún na rok, čo je dosť. Väčšinou hrajú hokej len deti rodičov, čo na to majú peniaze.

Ako ste sa dostali do Česka?

V roku 1999 sme vyhrali v Košiciach titul a odtiaľ som odišiel na dva roky do Českých Budějovíc, po roku som sa oženil. Manželka je odtiaľto, zostali sme tu, postavil som tu dom. Chcel som dostať ženu na Slovensko, ale v žiadnom prípade nechcela. Skončil som s hokejom a začal som sa venovať kempom ako tréner, začal som ako tréner detí vo Veselí, kde som už štvrtú sezónu. Dnes mám celkom veľkú klientelu v Česku, na Slovensku aj v klube. Teraz bola o nás reportáž v Českej televízii. Je to dobrá reklama, ale aj ďalšia výzva, aby to aj ostatní tréneri robili takto. Jeden tréner leto nerobí.

Trénovať toľko ročníkov naraz je celkom drina.

Veľa ľudí sa čuduje, ako dlho to vydržím. Normálne tréneri trávia na ľade dve, tri hodiny a majú toho dosť. Ja tu trávim sedem, osem hodín, v lete takisto, je toho dosť, ale mňa to baví. Vidím na chlapcoch, že napredujú, čo je ďalšia motivácia. Stále hovorím, že keď tréner dá energiu hráčom, oni mu ju vrátia. Ak je tréner mŕtvy, tak sú mŕtvi aj hráči, potom je to len zábavný krúžok.