Ak Brusel Syrize ustúpi, sever Európy sa vzbúri

„Syriza vyhrala voľby v Grécku sľubom, že im daňoví poplatníci z iných krajín eurozóny zaplatia ešte viac peňazí,“ analyzoval výsledky nedeľných volieb veľmi výstižne v jedinej vete bývalý švédsky premiér Karl Bildt.

Ako dôkaz, že výhra Syrizy neprinesie odchod Grécka z eurozóny, sa často uvádza, že si podľa prieskumov väčšina Grékov, a dokonca aj väčšina voličov Syrizy nič také nepraje. Bolo by však dobré ujasniť si, čo si kto pod eurozónou predstavuje.

Kto by nechcel byť členom kasína, v ktorom môžete narobiť dlhy až po strechu a všetko sa vyrieši tým, že vám ich odpustia a ešte vám dajú peniaze na ďalšiu útratu?

Žiaľ, zdá sa, že predstava väčšiny gréckych voličov o eurozóne je bližšia predstave takéhoto kasína ako predstave spolku, ktorý môže udržateľne fungovať len vtedy, ak sa v ňom dodržiavajú pravidlá, nepodvádza sa, platia sa dlhy, utráca sa len toľko, koľko si zarobíte, a kde solidarita nefunguje len jednosmerne.

Ďalšie týždne a mesiace budú o tom, ktorá z týchto dvoch veľmi odlišných predstáv o eurozóne sa v Grécku aj v Bruseli presadí.

Samozrejme, do úvahy prichádzajú aj určité kompromisy medzi nimi. Je naozaj možné, že bude treba časť dlhu Grécku opäť odpísať, celý je pravdepodobne skutočne nesplatiteľný (z debaty sa však občas vytráca, že Grécku od vypuknutia krízy časť dlhov už dvakrát odpisovali, teraz by to bolo do tretice).

Je možné, že dôjde k reštrukturalizácii dlhov a predĺženiu ich splácania do budúcnosti – to by však podľa niektorých ekonómov znamenalo len toľko, že dnešní politici taký nepríjemný a trápny krok, akým je odpustenie dlhu, presunú na svojich nasledovníkov.

K podobnému úteku od nepopulárnych riešení však majú politici sklony, napokon aj takzvané kvantitatívne uvoľňovanie je najmä odsunutím riešenia ekonomickej krízy. Je možné, že treba preskúmať úsporné opatrenia a niektoré z nich naozaj zmierniť.

Nič by sa však nemalo meniť na tom, že by Grécko malo splatiť aspoň väčšinu svojich dlhov, pokračovať v úsporách a najmä pokračovať v reformách, ktoré jeho ekonomiku urobia efektívnejšou a konkurencieschopnejšou.

Problém Syrizy totiž nie je len odmietanie úspor a zaplatenia dlhov. Syriza napríklad sľubuje aj opätovné naberanie ľudí do štátnej správy a verejného sektora a rušenie mnohých reforiem, ktoré aspoň čiastočne odstránili zbytočné obmedzenia gréckeho pracovného trhu.

Sľubuje návrat k šťastným rokom, počas ktorých vás v Grécku štát zamestnával bez ohľadu na to, či pre vás mal prácu a či mal na váš plat. Sľubuje návrat k neprepustiteľným zamestnancom, monopolom, mocným odborom, schopným pri obrane svojich privilégií kedykoľvek ochromiť štát, tuhej byrokracii a nezmyselným predpisom brániacim vzniku konkurencie, ale zaisťujúcim väčšine Grékov príjemný a pohodlný život. To však tiež znamená, že aj keby sa dnes Grécku dlh odpustil, v neefektívnom, ale drahom štáte s neefektívnou ekonomikou by začal veľmi rýchlo rásť znova.

Syriza síce v posledných týždňoch miernila svoju rétoriku, zo základných sľubov a plánov však neupustila. Navyše je sama koalíciou, v ktorej sú ešte radikálnejšie ľavicové sily než jej šéf a budúci premiér Alexis Tsipras. Koalícia s údajne konzervatívnou stranou Nezávislých Grékov na tom nič nemení, konzervatívny v tomto prípade neznamená zodpovednejšie hospodáriaci.

Ak Brusel ustúpi a povolí nesplatenie dlhov a hoci len čiastočný návrat Grécka k jeho starému spôsobu hospodárenia, hrozia mu problémy oveľa horšie, než je odchod jedného štátu, ktorý nedodržiava pravidlá eurozóny. Bude to víťazstvo a potvrdenie správnosti ich politiky aj pre ďalšie populistické hnutia v krajinách, ktorých obyvatelia si privykli na podobné fungovanie štátu a ekonomiky ako Gréci.

V reakcii na to sa zas na severe Európy posilnia hnutia, čo odmietnu byť v jednom spolku so štátmi, do ktorých by bez akéhokoľvek výsledku len mali liať peniaze. Ustúpiť Syrize v zásadných otázkach by eurozónu, a dokonca Európsku úniu neposilnilo ani nezachránilo, skôr naopak.