Pokojne choďte, ale budeme strieľať. Reportáž z obce, kde Rusi mesiac väznili v pivnici 360 ľudí

Miestnosť bez okien sa nachádza pár metrov pod zemou, má odhadom päťkrát šesť metrov. Je v nej vlhko, chlad a temno. Pološero zabezpečujú stropné žiarivky, vlani však po odpojení elektriny nesvietili.

Na zemi je karimatka, v časti miestnosti sú umiestnené nízke stolíky, školské lavice, stoličky a dva sedacie vaky. Na zemi sa v prachu povaľuje prútená metla, ktorá už dávno doslúžila.

Kto na tom bol najhoršie, mal právo si ľahnúť, ostatní sedeli. Kto sa nezmestil na jednu polovicu drevenej dosky pingpongového stola, mohol využiť zvyšky kartónových krabíc alebo dosky poskladané na podlahe. V miestnosti doteraz zostala deka, niekoľko párov ponožiek a zimné topánky.

Voda netiekla, elektrina nefungovala. Pivnica nemala ventiláciu ani čerstvý vzduch, jediným zdrojom svetla bola malá sviečka. Osobná hygiena tu neexistovala, toaletu predstavovalo vedro v rohu miestnosti. Zdanie súkromia mohla navodiť iba natiahnutá deka.

V podmienkach, ktoré boli horšie ako väzenské, takto počas takmer celého mesiaca v miestnosti žilo 39 ľudí, obyvateľov dediny Jahidne, do ktorej 3. marca 2022 prišli ruské tanky. Do štyroch podobných miestností v pivnici školy zhromaždili okupanti 360 ľudí. Desať z nich sa už nedožilo apríla.

Mesiac na tridsiatich metroch štvorcových

Skupina ľudí si na dverách miestnosti zaznamenávala kalendár, na stenách vedľa zárubní je menný zoznam obetí. Von vyjsť nemohli, ruskí vojaci im hrozili streľbou.

„Stále opakovali, že nás prišli zachrániť,“ povzdychne si šesťdesiatnička Valentina.

„Keby na nás aspoň nestrieľali! Keby neprišli, v našej dedine by nestrieľal nikto.“

Vychovávateľka v škôlke dodáva, že okupanti v tom čase šírili nepravdivé informácie o ukrajinskom prezidentovi Zelenskom, vojnu vraj rozpútal on.

„Sľúbili, že tu zostaneme len krátko, tri dni, a po oficiálnom vyjednávaní nás prepustia. Potom sa to posúvalo na 10. marca, na 15. marca a potom nám už nehovorili nič. Už ani to, že 9. mája budú oslavovať víťazstvo na Červenom námestí v Moskve aj na kyjivskom Chreščatyku,“ hovorí Valentina.

Celý vlaňajší marec sa namiesto o deti v škôlke starala o svoju mamu v podzemí. „Nevládni sa snažili čo najmenej jesť aj piť, aby nemuseli chodiť na záchod. Starší ľudia sa za týchto podmienok hanbili,“ podotýka.

Prvý týždeň vraj Rusi obyvateľom obce Jahidne niekoľkokrát povolili ísť von na záchod. Neskôr však zostalo vedro jedinou možnosťou, pred ktorou sa nebolo kam schovať. A ukryť sa nebolo kam ani pred zvyšnými ľuďmi v pivnici.

Takmer tridsať dní, zhruba tridsať metrov štvorcových, 39 ľudí. V takýchto podmienkach časom všetci zdieľali aj to, čo s nikým zdieľať nechceli.

Valentine okupanti raz povolili zájsť si domov po teplé oblečenie. „Keď som tam prišla, nič som nenašla!“ sťažuje sa.

„Oblečenie, knihy, všetko bolo preč. Odniesli všetko, najmä pánske topánky a ponožky. Skoro som to tam nespoznala,“ spomína na udalosti z vlaňajšieho marca.

Medzi nepozvanými mesačnými rezidentmi severoukrajinskej dediny podľa nej boli Rusi z juhosibírskych republík Tuva a Burjatsko a niektorí vojaci s bieloruskými nášivkami. Podľa prízvuku však nerozoznala, odkiaľ presne boli.

Vedľa plastových fliaš a ďalších nádob na vodu sa váľajú plastové tégliky, krabice od džúsu, hrdzavé konzervy a obal od horalky. Pri učebnici literatúry leží prázdny obal od ruského vojenského jedla.

„Dali nám niekoľko balení,“ rozpráva Valentina. „No boli už po záruke, od roku 2015. Až neskôr nám dali aj normálne. Jeden balíček sme si rozdelili aj štyria,“ približuje nedostatok stravy v pivnici.

Len niekoľkokrát údajne Rusi miestnym povolili, aby si niečo uvarili vonku. Voda bola na prídel.

„Zabijú ma, keď zistia, kto som“

Jahidne leží asi 15 kilometrov južne od Černihivu, centra rovnomennej severoukrajinskej oblasti. O mesto sa vlani na jar zvádzali ťažké boje, okupanti však nedokázali preraziť ukrajinskú obranu. Takmer celý Černihiv síce obkľúčili, no nakoniec sa vlani v apríli stiahli.

Obsadenie obce Jahidne bolo súčasťou stratégie obkľúčenia asi tristotisícového mesta.

„Ťažko sa mi o tom hovorí, ale rozumiem, že to treba,“ začína rozprávanie Olena Švydka, starostka Ivanivskej komunity, ktorá združuje sedemnásť menších obcí okolo Černihivu. Jahidne patrí medzi ne.

Hovorí, že vlaňajší teror sa začal 3. marca. „Najprv okolo obeda za niekoľko minút obsadili Zolotynku. A do hodiny boli tu. Prišli od lesa,“ ukazuje smerom k zeleni, ktorá sa rozprestiera za školou.

Vojaci boli vystrojení vo sviatočných uniformách, niektorí sedeli na tankoch. „O hodinu prišla ďalšia kolóna, 240 vozidiel.“

Keď v tom čase odvážala pečivo do neďalekej dedinky Krasne, ocitlo sa jej auto pod paľbou. „Došlo mi, že do Kyjiva už nemáme prístup, že dedina je naplno okupovaná. Bolo mi jasné, že keď zistia, kto som, zabijú ma,“ opisuje minuloročný začiatok okupácie.

Deti jej potom pomohli prezliecť sa, u otca si schovala všetky dokumenty, ktoré by ju mohli identifikovať.

Starostka si spomína, že v tom čase nebolo možné vyjsť na ulicu: „Rusi zabíjali dedinčanov. Ľudia utekali preč oknami aj zadnými vchodmi cez záhrady.“

Keď okupanti namierili zbraň na jej osemdesiatdvaročnú babku, ktorá nemohla ani zdvihnúť ruky, stará pani sa rozplakala. Svoju vnučku-starostku však zaprela.

Švydka mala šťastie aj druhýkrát, keď vo vedľajšom dome ruskí vojaci vypočúvali jej otca. „Prehľadali dom, pivnicu, záhradu.“ No nie až tak dôsledne, aby našli schovanú zbraň a jej doklady.

„Pýtali sa ma, kde je vedenie obce. Chytila ​​som sa za hlavu, oblial ma studený pot. Povedala som len, že neviem,“ hovorí starostka.

Ďalší obyvatelia následne vypovedali, že vedenie komunity utieklo do Černihivu. Ona potom prežila okupáciu vo vedľajšej dedine.

Jej otec bol zranený, ale nemohol vyhľadať pomoc. „Môžete pokojne ísť, ale budeme strieľať,“ povedali ruskí vojaci miestnym. Vyjsť sa už neodvážil nikto.

V obci počas okupácie zabili najmenej 18 ľudí, mnoho z mŕtvych tiel malo známky mučenia. Starostkina babka zomrela 8. marca. Jej dom potom okupanti zapálili.

Na začiatku marca v Jahidnom popravili aj ukrajinského novinára Romana Nežiborca. Rusi ho zastrelili za tajné použitie mobilného telefónu. Mobily predtým občanom zakázali a zabavili.

Záchrana v hrobe pre kamaráta

Kým vojaci natlačili takmer štyri stovky dedinčanov do pivnice miestnej školy, uplynuli tri dni.

„Nevedeli sme, čo s nami bude. Vyhrážali sa nám, že ak zostaneme vo vlastných domoch, hodia tam granát. Vôbec nebrali ohľady na vek,“ vyhŕkne starší muž Ivan Petrovič, jeden z preživších.

Starých ľudí vraj k škole miestni muži prevážali na fúrikoch. A rovnakým spôsobom potom zo školy odvážali tých, ktorí neľudské podmienky v pivnici neprežili.

„Ľudia tu umierali. Museli sme si pýtať povolenie od ruských vojakov, aby sme mŕtve telá mohli vyniesť,“ spomína muž. Povolenie dostali, až keď boli štyria mŕtvi.

„Telá sme odviezli, ale nemohli sme ich ani poriadne pochovať. Keď som pre jedného z kamarátov kopal hrob, všimli si nás ruskí vojaci z tanku a začali na nás strieľať. Museli sme skočiť do novovykopaných hrobov, aby sme sa schovali. Ďalší ľudia boli pri týchto improvizovaných pohreboch zranení,“ opisuje svoje zážitky a občas ťažko hľadá slová.

Zraneným a chorým obyvateľom obce okupanti povedali, že liekov nemajú dostatok ani pre seba.

Synovia starostky sa na začiatku okupácie dostali do sporu s ruskými vojakmi. Jeden mal štrnásť, druhý šestnásť rokov. „Obaja sú vysokí, ruskí vojaci boli, naopak, malí. Pýtali sa ma na ich vek, ale neverili tomu,“ hovorí Švydka potichu.

„Postavili nás k stene a schválne začali strieľať neďaleko našich nôh. Vtedy som už myslela, že je koniec,“ dodá takmer pošepky.

Zakrývala si oči, po jej ľavej ruke stál syn Andrij. Jeho vzrast a svaly mu skutočne mohli nejaký rok na výzore pridať, pretože sa dlhodobo venoval bojovým športom.

„Stále sa pozeral ruským vojakom do očí. Keď to prestalo, povedal mi, že si ich raz nájde a zabije ich,“ opisuje asi štyridsaťročná žena.

Počas jej rozprávania sa z diaľky potichu rozoznejú sirény varujúce pred hroziacimi leteckými útokmi. O pár sekúnd neskôr sa ozve oveľa hlasnejšie varovanie z niekoľkých mobilných telefónov: „Attention: Air raid alert. Proceed to the nearest shelter. Don’t be careless. Your overconfidence is your weakness (Pozor: letecký poplach. Presuňte sa do najbližšieho krytu. Prehnané sebavedomie je vaša slabosť),“ varuje z mobilnej aplikácie v angličtine hlas herca Marka Hamilla, ktorého preslávila rola Luka Skywalkera v sérii Hviezdnej vojny.

Starostku však jeho slová ani na chvíľu nerozrušia. Nemihne okom a hovorí ďalej. Poplachy sú v Černihivskej oblasti také časté, že veľká časť miestnych obyvateľov voči varovaniam otupela.

Na zozname zabitých

Po dvadsiatich siedmich dňoch pivničného väzenia, 30. marca, naraz Rusi dedinu pred príchodom ukrajinskej armády opustili. Miestni si najprv mysleli, že okupanti zámerne manévrujú a krúžia vozidlami okolo školy, ale postupne sa hluk vzďaľoval, až úplne stíchol.

Niekoľko mužov po chvíli vyčkávania prelomilo zamknuté dvere od pivnice. Ostatným ešte radili nevychádzať a vydali sa najskôr na opatrný prieskum.

„Uvideli niečo hrozné,“ hovorí Švydka. „Všetkých ľudí, ktorí chceli utiecť, deti aj dospelých, rozstrieľali. Len oficiálne štatistiky uvádzajú, že úmrtnosť medziročne stúpla štrnásťkrát,“ dopĺňa polohlasom. Čísla nezahŕňajú tých, ktorí v dedine nežili a iba ju práve navštívili.

Z obáv, že sa chytia do pasce, sa miestni rozhodli ďalšiu noc prečkať spolu v pivnici. „Naši muži pre istotu strážili vstup, pár odvážnejších sa vyšlo pozrieť na svoje domy,“ rozpráva Valentina.

„Už ani neviem, koľký deň to bolo, ale zrazu sa objavila naša armáda. Krik, plač, smiech, skákali sme od radosti,“ opisuje.

Nad školou vtedy preleteli tri bociany, čo považuje za „božie znamenie“ a symbol života.

Do kalendára na dverách v pivnici k poslednému dňu pripísala: „Naši sa vrátili.“

Posledný marcový deň zvolala starostka stretnutie občanov, aby zistila, kto prežil mesiac trvajúcu okupáciu. Prvého apríla vojaci zorganizovali evakuáciu ranených, chorých a podvyživených dedinčanov. Doma zostali len niektorí.

Rusi podľa starostky vstúpili do dediny ako organizovaná kolóna, ale utiekli ako divoká tlupa. „Nechali tu techniku ​​a utekali. Zostalo tu asi 600 rôznych vozidiel,“ uvažuje nahlas.

„Volala som potom ľuďom z ďalších dedín. Boli prekvapení, že ma počujú – vraj som bola na zozname zabitých. Keď som vstúpila do pivnice, bolo to strašné…“

Starostke chýbajú slová, ktorými by opísala svoje pocity.

Hoci od brutálneho teroru uplynul viac ako rok, symboly ruskej agresie a odkazy na udalosti spojené s inváziou vidno všade.

Počas rozprávania starostky od školy odchádza auto Červeného kríža, ktoré zabezpečuje humanitárnu a rozvojovú pomoc.

Keď dedinou prejde miestna žena na bicykli, vybaví sa mi obrázok muža, ktorého vlani na jar v Buči pripravila o život ruská guľka práve počas jazdy na bicykli. Traktor prechádzajúci okolo okamžite pripomína ikonické zábery traktora odťahujúceho ruský tank.

Postoje k návratu do obce Jahidne sa podľa Valentiny medzi miestnymi rôznili: „Bola som preč mesiac a obávala som sa toho. No v máji sa už zelenali stromy aj tráva, hrozné veci boli trochu zakryté a nebolo to také hrozné. Privítali nás dobrovoľníci opravujúci budovy, ktoré sa ešte dali opraviť.“

Celé dve ulice sú už vraj zrekonštruované, domy majú nové steny aj okná. Napriek tomu je v dedine stále veľa budov vyhorených. Dokončenie opráv, adaptácia a zmierenie miestnych s osudom budú ešte nejaký čas trvať, myslí si Valentina. „Zanechalo to v nás hlbokú stopu do konca života.“

Dni vlaňajšej marcovej okupácie im dodnes pripomínajú tma, vlhko a pochmúrne počasie. Napriek tomu sa vychovávateľka do pivnice občas vracia.

„Dáva mi to istú silu, ale iní ľudia sa sem nikdy nevrátili. Niektorí to aj skúsili, ale bola to príliš bolestivá spomienka a nedokázali to,“ hovorí.

Tak ako mnohí ďalší aj vychovávateľka už dnes cíti najmä úľavu. „Prisľúbili nám, že tu vznikne múzeum a pamätník. Dúfame, že sa to splní, dedina bude prosperovať a bude ešte krajšia ako predtým,“ opisuje vyhliadky do budúcnosti.

Tie sú však vzhľadom na vývoj vojny stále neisté.

Obec Jahidne je rovnako ako celá Černihivská oblasť od vlaňajšieho apríla oslobodená, ale región hraničiaci s Bieloruskom aj Ruskom naďalej zostáva „prvý na rane“. Takmer denne cez oblasť alebo priamo do nej lietajú ruské rakety a drony.

Hoci sa na Ukrajine aj v zahraničí stále hlasnejšie hovorí o chystanej protiofenzíve, Valentina pripúšťa, že situácia sa môže rýchlo meniť. „Niekto navrhuje, aby sme pivnicu upratali a boli pripravení na ďalšiu prípadnú evakuáciu. Ja by som však radšej odišla inam, ako prežívala toto celé znova,“ dodáva.

„Po všetkom, čo sme prežili, môžem jednoznačne povedať, že žiadne hmotné statky ani peniaze neprekonajú priateľstvo,“ uzatvára rozprávanie starostka.

Najdôležitejšie podľa nej je, keď sú si ľudia nablízku, na dotyk ruky a môžu si vzájomne pomôcť. „Nič nie je dôležitejšie,“ zdôrazňuje.

Počas jej rozprávania sa na skupinku usmieva asi dvojročná Polina v náručí babičky Ľudmyly. Aj ony strávili vlaňajší marec uväznené v pivnici. Polina mala v tom čase niečo vyše roka.

Najmladší z rukojemníkov mal mesiac a pol, najstarší vyše deväťdesiat rokov.

Niektoré deti v pivnici maľovali na steny, v miestnostiach dodnes zostávajú stavebnice, detské knižky a učebnice.

V podzemí vlani spolu držali takmer päťdesiat detí. Všetky dúfajú, že to najhoršie majú vo svojom doterajšom krátkom živote za sebou a nič podobné už nikdy nebudú musieť zažiť.