Autor je predseda Súdnej rady Slovenskej republiky

Mariana Kočnera senát Špecializovaného trestného súdu oslobodil spod obžaloby vo veci vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Po vyhlásení rozsudku sa dvihla vlna vyjadrení, názorov, postojov a komentárov. Trvalo mi trochu dlhšie, než som tento verdikt (doposiaľ neprávoplatný) spracoval. Viackrát som si vypočul ústne odôvodnenie, čítal kritické slová na adresu sudkyne a sudcov, občas vajatanie, vyhýbavé hodnotenia. Múdri ľudia (napríklad Eva Mišíková) zostali prekvapení a pridali niekoľko miernych, avšak profesionálne tvrdých pochybností o tomto oslobodení. A potom som začal morfordírovať.

Bol by som v menšine

Krátko a nevyhnutne o osobnom presvedčení. Priebeh dokazovania, zistenia súdu, prvý oslobodzujúci rozsudok, právne záväzný názor Najvyššieho súdu, ktorým bol tento rozsudok zrušený, a ústne odôvodnenie druhého rozhodnutia ma presvedčili. O vine Mariana Kočnera. Byť členom senátu, tak by som hlasoval v súlade s minoritným názorom.

Kritika by nemala prerastať do útokov na nestrannosť

Do obsahu slobody prejavu sa zmestí dosť jej podôb. Rázne kritiky, nevecné hodnotenia, výrazy napádajúce ľudí v talároch, spochybňovanie profesionálnych kvalít, obyčajné nadávky. To všetko sme počuli na adresu senátu, ktorý väčšinou hlasov oslobodil Mariana Kočnera. Zväčša trochu prehnané, nadsadené, podpásové, ale nech.

Odmietam však účelové, neobjektívne tvrdenia bez akéhokoľvek dôkazu o nedostatku nestrannosti konajúcich sudcov a sudkyne, o ich nezákonnom ovplyvňovaní, nedajbože korupcii. Viem, za posledné roky sme sa stali svedkami tvrdenej aj dokázanej a ešte stále dokazovanej korupcie v súdnictve. Považujem za chybu, ak sa z tejto nedobrej a tragickej skúsenosti slovenskej justície vyvodzujú závery pomaly v každej veci, v ktorej rozhodnutia súdov nekopírujú všeobecnú mienku či presvedčenie o spravodlivom procese a jeho výsledku.