Zelená transformácia je skutočne príležitosťou na čo?

Autor je kultúrny antropológ, University of London

Pre veľa ľudí sú environmentálne témy veľmi ťaživou záležitosťou. Apokalyptické scenáre budúcnosti, očakávaný pokles životnej úrovne, politická nestabilita… To všetko sa nám v hlavách spája s environmentálnou krízou. Preto nečudo, že politici, ktorí túto tému komunikujú, hľadajú spôsoby, ako ju predstaviť v pozitívnejšom svetle. A tak vznikol naratív o zelenej transformácii ako o príležitosti. Pre firmy, ktoré zbohatnú na vývoji a výrobe nových technológií. Pre ľudí, ktorí tak získajú prácu. Pre krajiny, ktoré predbehnú iné.

Dá sa tomu rozumieť. Ak by riešenie environmentálnej krízy malo byť o znižovaní spotreby, scvrkávaní odvetví ekonomiky, ktoré najviac prispievajú k devastácii životného prostredia, či o uhlíkových daniach, politici by asi len ťažko u svojich voličov hľadali podporu. Je to asi taká vďačná misia, ako presviedčať ľudí, aby nevolili tých, ktorí pokojne až po uši zadlžia budúce generácie. Veď prečo na ne myslieť, keď my tu a teraz máme svoje potreby a priania. A tak ako ľúbivo znie rozdávanie na úkor budúcnosti, aj zelená transformácia znie ako príležitosť – nie kríza – fajn.

Iste, krízy sú zároveň často aj príležitosťami, ale je potrebné zamyslieť sa nad tým, na čo. Kedysi na začiatku covidovej krízy si mnohí mysleli, že bola príležitosťou, aby boli ľudia k sebe ohľaduplnejší, viac sa starali jeden o druhého. Výsledkom je opak a úroveň spoločenskej polarizácie na Slovensku aj vo svete sa aj následkom manažmentu covidovej krízy vyšplhala do nebývalých výšin. Počas pandemického obdobia došlo k prudkému rastu spoločenskej nerovnosti. Bohatí ešte viac zbohatli, chudobní ešte viac schudobneli a rozvojové krajiny to schytali, ako zvyčajne, zo všetkých najviac.

A tak sa môže veľmi ľahko stať,