Denník N

Knihy z tejto knižnice si neprečítate. Návšteva vo Future Library, ktorá hľadá nádej v literatúre

Interiér Future Library v Osle. Foto - Atelier Oslo
Interiér Future Library v Osle. Foto – Atelier Oslo

Rituál, ceremónia a nová tradícia: projekt nedostupných rukopisov núti rozmýšľať o budúcnosti.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Čo majú spoločné Margaret Atwood, David Mitchell, Karl Ove Knausgård a Ocean Vuong? Každá z týchto literárnych hviezd napísala jedno dielo, ktoré si s najväčšou pravdepodobnosťou neprečítate. Nie preto, že by tieto texty niekto zakázal.

Ich rukopisy sú uložené v časových schránkach. Sprístupnené a v spoločnej antológii budú vydané až v roku 2114. Predstava a túžba je, že vtedy ešte budú existovať ľudia a čitatelia.

Projekt Future Library priviedla do života v roku 2014 škótska umelkyňa Katie Paterson. Storočný koncept spočíva v tom, že každý rok prispeje vybraný autor či autorka hotovým dielom a všetky si spoločne počkajú na budúce generácie. Texty majú byť vytlačené na papieri vyrobenom z dreva tisícky stromov. Tie boli zasadené v blízkosti nórskeho Osla na začiatku tejto dlhodobej akcie.

Čo z tohto môžete zažiť vy? Môžete sa zúčastniť na každoročnej ceremónii odovzdávania aktuálneho textu, stretnúť sa s jeho autorkou či autorom alebo pobudnúť v blízkosti všetkých doteraz odovzdaných diel, ktoré sú uložené v novej verejnej knižnici v Osle.

Pri tom všetkom si uvedomíte, že projekt „knižnice budúcnosti“ sa napriek názvu v skutočnosti týka dneška. A nás všetkých dnes žijúcich. Prednedávnom sa mi na to naskytla príležitosť.

Spoločné putovanie na miesto odovzdania manuskriptov. Foto – Kristin von Hirsch

Rituál a tradícia

Vyzerá to ako prechádzka, ale je to rituál. Niekoľko sto ľudí stúpa lesom za bránami Osla. Stretnutie a splynutie veľkej skupiny pútnikov signalizuje, že ide o spoločnú vec. Kráčanie na miesto určenia je prípravou na obrad.

Ešte pred pár dňami tu ležal sneh, dnes svieti slnko. Žiari na mladú smrečinu, ktorá sa o sto rokov má stať potlačeným papierom. Dovtedy sa jej nikto nesmie dotknúť. Je to stanovené tabu, zabezpečujúce takmer prirodzený životný kolobeh stromov.

Na mieste ceremónie sú ústrednými postavami nemecká spisovateľka Judith Schalansky so svojím čerstvým rukopisom a americký autor vietnamského pôvodu Ocean Vuong, ktorý prišiel dodatočne odovzdať svoj text zabrzdený pandémiou.

Seansu pôsobivo otvára nórska hudobníčka Sinikka Langeland. Do zvukov tradičného strunového nástroja kantele spieva verše poetky Edith Södergranovej. Ceremóniu po zhruba hodine ukončia mantrické hlasy budhistickej mníšskej trojice.

Medzitým prehovorí primátorka Osla a tiež zástupca správy mestských lesov. Schalansky a Vuong obradne odovzdajú škatule so svojimi rukopismi. Všetko prebieha s nádychom vznešena, z hlasov rečníkov cítiť pohnutie a dojatie.

Etnológ by tu isto rozoznal znaky rituálneho obradu. Máme tu akt obety – čiže

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie