Kedysi sa tovariši vracali domov, dnes Bardejov na zozname UNESCO zápasí s odlivom ľudí
Duch tohto miesta tu poletuje akoby nad rozľahlým skanzenom od nevidím do nevidím.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Legenda Šariša, samorast, nenahraditeľný folklorista, etnológ a jeden z hrdinov filmu režiséra Marka Škopa Iné svety (2006) Ján Lazorík zomrel v roku 2015 v Krivanoch nedocenený, ako sa to géniom stáva.
Nezabudnuteľná je scéna z filmu, ktorá ukazuje stret jeho sveta s tým globalizovaným. Pán Lazorík sa smutne pozerá v kuchyni cez okno na susedov dvor, kde pobehujú pštrosy.
„Ľudze nebudu chodzic kukac na mekdonalds do Bardejova,“ tak riekol prorocky pán Lazorík o meste, ktoré je od roku 2000 zapísané na zoznam svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO.
Bardejov, to bolo kedysi hrdé slobodné kráľovské mesto s radničným námestím, s gotickými meštianskymi domami, s fortieľne postavenými nemeckými osadníkmi, s Bazilikou svätého Egídia či s bývalou Mestskou radnicou z roku 1505, prvou stavbou renesancie na území Slovenska.
Ak sa k mestu blížite z juhu, nákupné centrá sú napravo a hradby s vežami na kopci naľavo. Kontrast 21. storočia so stredovekom.
Keď sem raz v sobotu zavítal primátor Trnavy Peter Bročka, na sociálnej sieti zverejnil dve snímky. Bolo na nich ľudoprázdne bardejovské námestie a pulzujúce trnavské. Miestnych sa to, pochopiteľne, dotklo.
Nemáme tu nič, iba bašty
„Na prácu pána Lazoríka už nikto nenadviazal,“ povie smutne etnológ a vedúci národopisného oddelenia Šarišského múzea Lukáš Jonov.
Mladý muž je jedným z tých, ktorí oživujú slávne dejiny pulzujúceho Bardejova. Spoluzakladal legendárnu Baštu, občianske združenie a priestor, kde sa už jedenásť rokov odohrávajú koncerty, diskusie a iné bohumilé akcie. Začínali skromne, občianskym združením Diferent. Robili akcie po krčmách a puboch. Nebolo to však ono.
„Prišlo nám ľúto, že nemáme vlastný priestor, zovšadiaľ nás už vyháňali. Organizovali sme v Bardejove festival dokumentárnych filmov Jeden svet, prišiel hosť z košickej Tabačky aj zástupcovia nášho mesta. Došla reč na stály priestor, keď ktosi povedal: my tu nič nemáme, iba bašty,“ hovorí Jonov.
A tak v Hrubej bašte, jednej z dvanástich zachovalých, vzniklo kultúrne centrum. Nebola tam na začiatku ani voda či elektrina, iba kopec špiny. Združenie s mestom uzavrelo zmluvu za symbolické euro na desať rokov s tým, že to, čo investujú do obnovy, sa berie ako nájom. Neskôr dostali zmluvu na dobu neurčitú.
„Prvé malé granty išli na
