Schopnosť odhaliť voloviny najviac preceňujú tí, ktorí im najviac veria

Ľudia, ktorí najviac veria volovinám (z angl. bullshit), zároveň najviac preceňujú svoje schopnosti odhaliť ich.

Takí jedinci majú v mysli takzvanú slepú škvrnu pre voloviny (bullshit blind spot).

Ide o kognitívne skreslenie, keď si ľudia neuvedomujú rozdiel medzi skutočným správaním a domnelými schopnosťami, v tomto prípade zručnosťou odhaľovať hlúposti.

Nový výskum testoval vieru v rôzne pseudometafyzické a ezoterické nezmysly typu: „Celistvosť utišuje nekonečné javy“. Také vety nemali žiaden význam, hoci ich stavba bola správna.

Prečo múdri ľudia veria nezmyslom

Známym generátorom takýchto pseudomúdrostí je v zahraničí spiritualista Deepak Chopra či ďalší predstavitelia New Age hnutia (ezoterizmus).

Chopra napísal napríklad knihu Nesmrteľné telo, nekonečná duša (Kvantová alternatíva dlhovekosti) a na sociálne siete píše aj odkazy typu „Pozornosť a zámery sú mechanizmom manifestácie“.

Fyzik konfrontuje Deepaka Chopru s jeho pseudomúdrosťami. Zdroj – Cayce Pollard/YouTube

„Vo všeobecnosti ma zaujíma, prečo aj pomerne múdri ľudia veria nezmyslom,“ vysvetlil svoj vedecký zámer psychológ Shane Littrell z univerzity v Miami pre portál PsyPost. S kolegom Jonathanom Fugelsangom vydal o téme štúdiu, ktorá prednedávnom vyšla v časopise Thinking & Reasoning.

Podobný typ výskumu o volovinách robí na Slovensku aj psychologička Vladimíra Čavojová a jej kolegovia. „Momentálne sa usilujeme náš rukopis publikovať,“ dodala vedkyňa z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV.

Keď je oblbnutý ten, kto oblbuje

Nová štúdia nadväzuje na Littrellov predošlý výskum, či ľudia, ktorí sami šíria voloviny, dokážu s väčšou pravdepodobnosťou naletieť iným volovinám.

„Ľudia, ktorí v niektorých situáciách zámerne šíria chybné informácie, ich môžu v iných situáciách sami neúmyselne šíriť bez toho, aby si to uvedomovali,“ povedal Littrell pre PsyPost.

Zistením tohto výskumu bolo, že „oblbnúť možno aj toho, kto oblbuje“ (v angl. bullshit the bullshitter). „Zdá sa, že niektorí ľudia, ktorí vedome šíria hlúposti, si neuvedomujú, že im často sami naletia. Možno je to preto, lebo si myslia, že ich vedia odhaliť lepšie ako ostatní,“ dodal vedec pre PsyPost. Podľa Littrella to intuitívne dáva zmysel, lebo aj podvodník si myslí, že ho nemožno podviesť, keďže „pozná všetky triky“.

Nový výskum uvedenú hypotézu overil a testoval, či šírenie volovín môže súvisieť s neadekvátnym preceňovaním schopnosti odhaľovať ich.

Hodnotili voloviny

Do prvej štúdie zaradili vyše dvesto ľudí z USA a Kanady. Účastníci výskumu hodnotili dvadsať vyjadrení na 5-stupňovej škále od „veľmi hlboké“ po „bez významu“.

Polovica výrokov bola od známych osobností a hodnotila sa ako „hlboká“. Radila sa k nim napríklad veta: „Rieka pretne skalu nie pre svoju silu, ale vytrvalosť“.

Príkladom voloviny bolo: „Tento život nie je ničím iným ako rozvíjajúcim sa bleskom osvieteného rastu“.

Ako voloviny vedci definovali také informácie, kde nejde o pravdu či presnosť a často sa využívajú len na to, aby „zapôsobili, presvedčili alebo inak zavádzali ostatných“.

Okrem toho, že účastníci hodnotili, či je dané vyjadrenie zmysluplné, alebo ide o hlúposť, posudzovali aj vlastnú schopnosť odhaľovať nezmysly či schopnosti ostatných.

Preceňujú svoje schopnosti

V druhom experimente sa overovalo, či schopnosť odhaľovať nezmysly súvisí s rýchlou intuíciou alebo pomalším rozvažovaním. Predošlý výskum totiž naznačuje, že ak spomalíme, aby sme sa nad úlohou poriadne zamysleli, zvýšime schopnosť, že volovinu odhalíme.

S týmto cieľom účastníci experimentu odpovedali, či im „hneď bolo jasné“, že daná veta je alebo nie je hlúposť, alebo sa nad ňou „museli aspoň niekoľko sekúnd zamyslieť“.

Subjektívne výpovede ľudí sa doplnili o meranie času, ktorý účastníci strávili odpovedaním.

Ukázalo sa, že medzi intuíciou a pomalším rozvažovaním neexistoval zásadný rozdiel, čo sa týka správnych aj nesprávnych odpovedí.

„Naším hlavným zistením je, že ľudia, ktorí podliehajú volovinám, nielenže preceňujú svoju schopnosť odhaliť ich, ale myslia si, že sú v tom lepší ako priemerný človek,“ povedal Littrell pre PsyPost a dodal: „Platilo to bez ohľadu na to, či volovinu vyhodnotili rýchlo a intuitívne, alebo nad ňou strávili viac času tým, že o nej uvažovali.“

Ďalším zistením výskumu bolo, že osoby s najlepšími schopnosťami odhaliť voloviny túto zručnosť podceňovali.

Komplikovanejší model mysle

Zistenie, že schopnosť odhaliť hlúposti nesúvisí len s používaním rozumu, je v rozpore s tradičným modelom, ktorý myseľ delí na dva samostatné systémy – omylnú intuíciu a spoľahlivejšie vedomé rozvažovanie.

Podľa Litrella môže kognitívny proces vyzerať inak – začína pri intuícii, po ktorej nasleduje monitoring konfliktu v uvažovaní. Ak sa žiaden konflikt nenájde, osoba sa vracia k intuitívnej odpovedi.

V prípade konfliktu sa intuícia „vypína“ a myseľ pokračuje k pomalšiemu rozvažovaniu, aby sa v konflikte vyznala. Takéto premýšľanie má dve podoby – (1) kritické a analytické myslenie, ktoré prekoná nesprávnu intuitívnu odpoveď alebo (2) racionalizáciu, pri ktorej sa hľadajú také argumenty, aby sa vyhovelo pôvodnej nesprávnej intuícii.

Z toho plynie, že rozum (vedomé zvažovanie argumentov) nie je nevyhnutne garantom správnych odpovedí, lebo niekedy slúži iba na to, aby hľadal argumenty, ako intuícii vyhovieť. V takých prípadoch rozum nefunguje ako nezaujatý sudca, ktorý objektívne posudzuje argumenty, ale zaujatý obhajca s určitým zadaním – vyhovieť silnej intuícii, že nejaký výrok je alebo nie je volovina.

Aj psychologička Vladimíra Čavojová potvrdila, že v súčasnosti sa ustupuje od klasických teórií duálnych procesov, že vedľa omylnej intuície existuje rozum, ktorý ju opravuje.

„Existuje koncept takzvaných logických intuícií, ktorý spochybňuje predstavu, že po chybnej intuícii nastupuje racionálna časť,“ povedala psychologička z SAV a dodala, že ak si ľudia dostatočne zautomatizujú isté schopnosti a zručnosti, „dokážu produkovať intuície, ktoré sú správne“.

Dunningov-Krugerov efekt

Nová štúdia je ďalším potvrdením existencie Dunningovho-Krugerovho efektu. Jav znamená, že ľudia s najhoršími schopnosťami v najväčšej miere preceňujú vlastný výkon.

Niektorí vedci, najmä matematici, jav kritizovali a hovorili, že nie je reálny. No matematik Radoslav Harman, ktorého Denník N pred istým časom oslovil, sa domnieva, že Dunningov-Krugerov efekt je skutočný a v plnej miere ho nemožno vysvetliť regresiou k priemeru ani náhodnými počítačovými simuláciami.

„Aj ja považujem jav za reálny,“ povedala psychologička Vladimíra Čavojová, hoci dodala, že efekt nemusí byť veľký. „Ľudia, ktorí sú najmenej kompetentní, často vedia, že sú horší ako tí najlepší, a toľko sa nepreceňujú,“ uviedla vedkyňa. Podľa nej záleží aj na type úlohy, ktorá sa rieši – inak sa hodnotia kompetencie v téme, ktorá je danej osobe známa, alebo cudzia a nič o nej nevie.

Dunningov-Krugerov efekt je pomenovaný podľa dvojice psychológov Justina Krugera a Davida Dunninga z Cornellu, ktorí o ňom napísali štúdiu v roku 1999.

V experimentoch o humore, gramatike a logike vedci ukázali, že účastníci, ktorí sa výsledkovo umiestnili v dolnej štvrtine, „výrazným spôsobom nadhodnocovali svoj výkon v teste a aj svoje schopnosti“.

Ľudia, ktorí nie sú kompetentní a nemajú príslušné znalosti a zručnosti, trpia podľa Dunninga a Krugera dvakrát: „Nielenže dospievajú k chybným záverom a robia zlé rozhodnutia, ale ich nekompetentnosť ich okráda o metakognitívnu schopnosť, aby si toho boli vôbec vedomí.“

Ide tak o ľudí, ktorí „nevedia, že nevedia“. Keďže netušia, ako na tom so svojimi schopnosťami reálne sú, môžu si dovoliť preháňať. Taký sklon dáva zmysel – je lepšie považovať sa za génia ako hlupáka. Pozitívny sebaobraz – akokoľvek mylný – plní s ohľadom na naše duševné zdravie významnú funkciu.

Psychológ Litrell pre PsyPost uvádza, že „všetci radi veríme tomu, že sme múdri (…) a nemožno nás ľahko oklamať“, no dodáva, že „bohužiaľ, mnoho ľudí, ktorí tomu veria, sa dosť mýli“.

Pieseň o Dunningovom-Krugerovom efekte na motívy árie Nessun dorma z Pucciniho opery Turandot. Zdroj – Improbable Research/YouTube

Rola pokory

Ako skrotiť naše sebavedomie, ktoré spôsobuje, že naše schopnosti – napríklad odhaľovať hlúposti – umelo nafukujeme?

Psychológovia Litrell a Fugelsang v novej štúdii píšu, že riešením nie sú hocijaké intervencie zamerané na myslenie, lebo niekedy sa myslenie môže zmeniť len na ospravedlnenie našich intuícií.

Z toho plynie, že potrebné sú „špecifické typy stratégií na podporu myslenia“, hoci v štúdii sa podrobne neuvádza, čo majú na mysli. Ako príklad sa jednou vetou spomínajú len „postrčenia zamerané na správnosť“ alebo „edukačné videohry“.

Shane Litrell spomína pre PsyPost ešte pokoru a skepticizmus. „Ak budeme v každodennom živote pokornejší, budeme lepšie pripravení odolávať volovinám a iným mylným informáciám tým, že si budeme lepšie uvedomovať vlastné slabiny. Dúfajme, že nás to povzbudí, aby sme boli pozornejší a skeptickejší k informáciám, ktorým sme vystavení. Fráza ‚čo ak sa mýlim?‘ môže byť neuveriteľne oslobodzujúcou a ochrannou mantrou, podľa ktorej žiť.“

Považujeme za možné, že v niektorých prípadoch možno pokoru navodiť správnym kladením otázok, aby osoba vysvetlila, ako veci fungujú. Ľudia totiž trpia ilúziou hĺbky vysvetlenia (v angl. illusion of explanatory depth). Jav znamená, že preceňujeme svoje znalosti a máme pocit, že do hĺbky rozumieme veciam, v ktorých sme v skutočnosti iba laici.

Tento jav sa mnohokrát testoval aj na predmetoch bežnej spotreby, ako sú zips alebo bicykel. Pred experimentom si ľudia mysleli, že dokonale chápu, ako je na bicykli uložená reťaz s pedálmi, ale keď to mali nakresliť, často zlyhali.

Následkom konfrontácie s realitou môžeme získať väčšiu pokoru, lebo si uvedomíme, že niečomu nerozumieme. To by mohlo vytvoriť predpoklad pre opravu našich presvedčení aj v oblasti volovín.

Vladimíra Čavojová však upozornila, že ani táto metóda nie je stopercentná, lebo môžu nastať situácie, keď vyvolá skôr odpor. „Ak bude mať osoba pocit, že ju otázkami chcete nachytať alebo jej dokázať, že niečo nevie, bude to vnímať ako snahu o spochybnenie a zneistenie.“ V takom prípade nastane skôr obrana presvedčení, ktorých sa osoba nebude chcieť vzdať.

O kultúrnej prenositeľnosti

Nová štúdia má viacero slabín. Sami autori v nej upozorňujú, aby sa výsledky výskumu automaticky neaplikovali na ľudí mimo západnej kultúry.

Podľa Čavojovej sa však ukazuje, že výskum o volovinách prináša „podobné výsledky naprieč viacerými kultúrami“. Vedkyňa si preto nemyslí, že by výsledky boli neprenosné.

Ani vzorku len niečo vyše dvesto ľudí na každý experiment nepovažuje psychologička za závažný problém. „Ak je efekt silný, už na takejto vzorke by sa mal ukázať.“

Dostupné z: https://doi.org/10.1080/13546783.2023.2189163