Na šťastí nie je nič zlé, ale dobrý život vám neprinesie, vraví filozof

Hlavná téza najnovšej knihy filozofa Kierana Setiyu znie nekompromisne: život bolí, utrpeniu v ňom sa nevyhneme a pred touto skutočnosťou už konečne musíme prestať zatvárať oči.

„Nepridávajme si k životným strastiam ešte aj predstieranie, že život nie je náročný,“ hovorí v rozhovore nielen o tom, ako sa s ťažkým životom vyrovnať.

K uvedomeniu si, že život je náročný, Setiyu priviedla osobná skúsenosť a k vypracovaniu vlastnej vízie, ako sa s týmto faktom vyrovnať, sa zase dostal cez štúdium mnohých prístupov morálnej filozofie.

Vo svojej najnovšej knihe pracuje s argumentmi Aristotela, Descarta aj Frankfurtskej školy a odpovedá hneď na niekoľko zásadných otázok: Ako sa presne vyrovnať s telesnou bolesťou, so stratou blízkeho, s vlastným zlyhaním či s absurditou sveta? A ako aj v nedokonalých podmienkach prežiť dobrý život?

„Šťastie nie je jediné, na čom záleží. Existuje mnoho iných vecí, na ktorých by nám malo záležať a ktoré nám niekedy prinesú šťastie – je to však kompromis, ktorý by sme mali urobiť,“ hovorí.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• Čo presne môžeme robiť v situáciách, keď čelíme najväčším životným prekážkam?
• Ako idú dokopy predstavy o „šťastnom“ a „dobrom“ živote?
• Ako súvisí dobrý život s tým, čo nám o ňom hovorí spoločnosť?
• Čo je zmyslom života?
• A prečo nie je predpoklad o ťažkom živote taký beznádejný, ako by sa na prvý pohľad mohol zdať?

Kedy ste si prvý raz uvedomili, že život je ťažký?

Pre mňa to bola do istej miery osobná záležitosť. V polovici mojich dvadsiatych rokov sa u mňa spustila chronická bolesť v oblasti panvy, nasledovalo dlhé obdobie, keď som sa snažil zistiť, či sa dá liečiť, a nakoniec prišlo uvedomenie si a prijatie, že sa liečiť nedá.

Práve vtedy som sa začal viac zaoberať myšlienkou, že existujú náročné situácie, v ktorých človek vyhodnocuje, ako žiť aj v podmienkach, keď je určitá miera bolesti a utrpenia nevyhnutná. Pravdou však je, že som asi o živote nikdy nemal príliš ružovú predstavu.

Moment, keď mi začalo dochádzať, že moja chronická bolesť nikam neodíde, bol zároveň kľúčový pre prepojenie mojej osobnej skúsenosti so širším premýšľaním nad tým, ako žiť. Pamätám si, ako som sedel vonku a pozoroval ľudí prechádzajúcich okolo mňa. Cítil som hnev, hovoril som si, že ani netušia, ako sa majú dobre, keď ich nič nebolí.

Ale potom som sa zastavil a uvedomil si: úplne rovnako ako nikto z nich netuší, čo prežívam ja, ani ja neviem, čo prežívajú oni. Napríklad ich netrápi chronická bolesť, ale možno trúchlia, stratili prácu alebo sa rozvádzajú.

Uvedomil som si, že akokoľvek je moja situácia špecifická, skutočnosť, že život je ťažký, ma s inými ľuďmi spája. A v tej chvíli mi došlo, že existuje priestor na to, aby sme zmenili spôsob, akým premýšľame nad self-helpom (svojpomoc alebo sebazdokonaľovanie – pozn. red.) a morálnou filozofiou.

Podľa vás morálna filozofia – teda filozofia, ktorá sa zaoberá tým, ako žiť – dlho prehliadala skutočnosť, že život je ťažký. Vy ste však presvedčený, že to je nesprávny prístup a ťažkosť bytia treba pomenovať a čeliť jej priamo. Prečo?

Morálna filozofia má často tendenciu začínať predstavu o tom, aký by mal život byť, a tvrdiť: správny spôsob, ako žiť, je usilovať sa presne o „toto“. Podobne to býva aj v politickej filozofii, keď zase poviete: „toto“ je môj plán utópie, poďme sa o ňu snažiť. V oboch prípadoch však podľa mňa vznikajú dva problémy.

Ten prvý spočíva v tom, že keď bude človek neustále premýšľať nad tým, ako docieliť niečo, čo je vo svojej podstate nedosiahnuteľné – a ja si naozaj myslím, že to v oboch prípadoch nedosiahnuteľné je –, môže sa jednoducho vyčerpať.

A po druhé, také predstavy v skutočnosti vôbec nemusia byť dobrým radcom. V prípadoch, keď okolnosti nie sú dokonalé, nemusí vždy platiť, že najlepšou stratégiou je