Ján Mičovský o kauze Vlčan: Nechcelo sa mi veriť, že v OĽaNO môžeme takto upadnúť

Exminister pôdohospodárstva Ján Mičovský hovorí o svojom nástupcovi Samuelovi Vlčanovi, medzičasom takisto exministrovi, ktorý pre spornú dotáciu spustil pád Hegerovej vlády. Mičovský opisuje príbeh svojej naivity, ale aj vytriezvenie z ilúzií o OĽaNO.

V rozhovore sa dočítate:

• ako sa vyvíjali jeho vzťahy so Samuelom Vlčanom;
• že OĽaNO nereagovalo na jeho upozornenia týkajúce sa Vlčana;
• ako dnes vidí Igora Matoviča a Eduarda Hegera;
• prečo to majú Demokrati aj demokrati pred voľbami nahnuté.

Ako minister pôdohospodárstva ste mali nezhody so štátnym tajomníkom Samuelom Vlčanom, s ktorým ste sa preto rýchlo rozlúčili. Dôvodom vraj bol váš nesúhlas s jeho štýlom práce. Čo konkrétne vám na ňom prekážalo?

Krátko po nástupe sa dostal do rozporov s mojimi najbližšími spolupracovníkmi. Keďže voči mne bol submisívny, možno až priveľmi, spočiatku som to mylne vyhodnocoval ako ich problém prispôsobiť sa jeho pracovnému tempu. Konflikty s okolím však pribúdali a upozornil som ho, že hoci si vážim jeho pracovnú výkonnosť, ak neprestane so znevažovaním spolupracovníkov, rozídeme sa.

Bolo mi jasné, že pokračovanie takej atmosféry by rozložilo nevyhnutnú tímovú spoluprácu. Keďže náprava nenastala, navyše k tomu pribudlo poznanie, že Vlčan niektoré moje rozhodnutia naoko schvaľuje, no za mojím chrbtom ich neguje, svoje upozornenie som naplnil a vláde som navrhol jeho odvolanie. (Vlčan odišiel z funkcie v júli 2020, štátnym tajomníkom bol od apríla, pozn. red.)

Následne si Vlčana vybral premiér Igor Matovič za svojho poradcu. Po vašej abdikácii pre podozrenia z korupcie u šéfky Slovenského pozemkového fondu ho nový predseda vlády Eduard Heger v júni 2021 vybral za vášho nástupcu. Keď sa prevalila kauza dotácie, ani jeden z nich si nevedel spomenúť, čí bol nominant. Neostane „čierny Peter“ v ruke vám?

Možno to tak niekto vidí, no fakty svedčia o inom. Predovšetkým treba povedať, že dotácia, ktorá Vlčana zdiskreditovala, bola len posledná a vôbec nie najväčšia kvapka v sérii jeho – nazvime to jemne – pochybení. Hovoril som o nich aj v novembri minulého roka na tlačovej konferencii, ktorú som pomenoval Korupcia sa vrátila na ministerstvo pôdohospodárstva hlavnou bránou.

Na Vlčanove spôsoby som kolegov v klube OĽaNO upozorňoval už dlho predtým. Najprv diskrétne Matoviča, potom internou žiadosťou, aby sme o tom na klube otvorene hovorili, a napokon aj otvoreným listom. Nič sa však nikdy neudialo.

Prečo sa podľa vás nič neudialo?

Klub Vlčana nechcel, nemohol či nedokázal vidieť tak ako ja. Asi aj preto, lebo vedel lepšie reagovať na osobné požiadavky poslancov. To nikdy nebol môj štýl.

Čo myslíte pod tými osobnými požiadavkami poslancov?

Uvediem jeden príklad. Kedysi za mnou ešte ako za ministrom prišiel poslanec György Gyimesi a pýtal sa, či by som mu mohol dať povolenku na jeleňa. Odpovedal som, že mohol, no nič také neurobím a nech sa nevenuje poľovačke, ale práci poslanca. Iní zase chceli, aby lukratívny štátny objekt zmenil majiteľa v prospech ich známeho.

Paradoxne ste Vlčana do politiky uviedli vy a dnes ho kritizujete.

Čo sa týka jeho vstupu do politiky, naozaj som ho na odporúčanie šéfa Matovičových poradcov Ľubomíra Ščasného navrhol za svojho štátneho tajomníka. No bol som to opäť ja, kto s ním po troch mesiacoch spoluprácu ukončil. Stalo sa to nielen pre spomínané pracovné nezhody, ale aj v dôsledku závažných informácií z externého prostredia.

O akých informáciách hovoríte? Ide o to, že Vlčan pôsobil aj ako riaditeľ ruskej Sberbank na Balkáne, ktorá skrachovala, že študoval v Moskve, kde má dobré kontakty?

Závažnosť tých informácií bola väčšia, presahovali nielen moje kompetencie, ale aj hranice bezpečnosti štátu. Premiér Matovič sa s nimi na moje požiadanie zoznámil priamo od vysokého predstaviteľa Národnej banky Slovenska (NBS), ktorá má bankárov podrobne zmapovaných. Keď som sa Igora neskôr spýtal, ako s tými informáciami naloží, jeho odpoveď ma zarazila – že si na to už nejako veľmi nepamätá.

Ako ste si vysvetľovali, že Matovič za Vlčanom stál aj napriek informáciám z NBS?

Právo premiéra vybrať si svojich poradcov som rešpektoval. Svoju povinnosť upozorniť na možné ohrozenie bezpečnosti štátu som považoval za splnenú a po odchode Vlčana nebolo v mojej kompetencii ďalej ho riešiť. Bol to však predčasný výdych, lebo Vlčan využil rolu premiérovho poradcu na znevažovanie práce ministerstva pôdohospodárstva a mojich kolegov. Bola to puncovaná úbohosť, pretože ľudia, ktorí mi pomáhali vyvetrať rezort, boli čestní odborníci zapálení pre vec.

Vlčan si zjavne získal podporu Hegera ešte v časoch, keď bol ministrom financií, a jeho zlomyseľné útoky sa stali neprehliadnuteľnými. Bolo to nielen nízke, ale najmä nespravodlivé, pretože pre očistu mena Slovenska sme na rezorte urobili veľa ťažkej práce. Nehrali sme vo veci Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA) pred Bruselom rolu mŕtveho chrobáka, otvorene sme poukázali na neuveriteľne podlé zlyhania aj na to, ako ideme úpadok vygenerovaný dlhoročným devastačným pôsobením vlád Roberta Fica zastaviť a zabrániť jeho recidíve. Z môjho rozhodnutia sme uvalili na PPA podmienečnú akreditáciu a stanovili sme tvrdé kritériá nápravy, ktoré sa v rozhodujúcej časti ešte počas môjho pôsobenia na ministerstve aj naplnili.

Nápravu však dotiahol do úspešného konca práve Vlčan…

Deväťdesiat percent práce sme urobili za môjho pôsobenia, koncovka však bola jeho, to nepopieram. Keď som mu odovzdával kreslo, úprimne som veril, že prichádza lepší minister. OĽaNO tak rozhodlo a ja som Vlčanovi agendu odovzdal do posledného hárku s úprimným prianím úspechu. Ak sa tak v klube rozhodli, museli vedieť prečo. Zjavne som už nebol ich človek a nepovažoval som za správne povyšovať svoje výhrady nad verejný záujem.

Nebolo to z vašej strany po skúsenostiach s Vlčanom naivné?

Opakujem, neosoboval som si právo byť múdrejší ako klub OĽaNO, ktorému som vtedy ešte veril. Abdikoval som dobrovoľne na základe vlastného pochybenia, keď zatkli generálnu riaditeľku Slovenského pozemkového fondu (SPF), ktorú som vláde navrhol vymenovať do funkcie ja. Neprináležalo mi, aby by som určoval, kto má a kto nemá byť mojím nástupcom. Napokon, mohol som ministrom ostať.

To mi nesedí, vašu snahu o stiahnutie demisie predsa premiér Heger odmietol.

To je pravda a svoj pokus o stiahnutie demisie hodnotím ako hlúpe rozhodnutie. Podľahol som tlaku lesníkov, ktorí za tri dni zhromaždili tisíc podpisov pod výzvu, aby som ostal vo funkcii. Zamrzelo ma však, ako ľahko moju demisiu Heger prijal, a ešte viac ma zamrzela jeho strohosť, keď som chcel demisiu stiahnuť: „Nie! Ak by si ju stiahol, tak ťa dám odvolať!“

O to viac ma prekvapil Matovič. Zavolal mi v rozhodujúcej chvíli, aby som ostal ministrom, no s podmienkou že sa do funkcie štátneho tajomníka vráti Vlčan. To som odmietol.

Matovič, ktorý vedel, že ste pre závažné informácie odmietli Vlčana ako svojho štátneho tajomníka, neskôr chcel, aby ste súhlasili s jeho návratom?

Áno, bolo to tak. Na jednej strane som to vyhodnotil ako Igorovu dôveru voči mne, no na druhej strane ako akúsi jeho závislosť od Vlčana, ktorej som dodnes neporozumel. Najmä nie po tom, ako sa začal správať po vymenovaní za ministra.

Ako?

Bol som šokovaný, keď Vlčan svojou činnosťou začal doslova od prvých dní po svojom nástupe popierať protikorupčnú podstatu nášho hnutia. Vystúpil som voči jeho spôsobom na klube aj za Vlčanovej prítomnosti, ako jediný kritik som prehovoril aj na sneme OĽaNO, no odpoveďou mi bolo zakaždým ticho. Akurát od Igora som sa cez televíziu dozvedel, že som debil.

Čo myslíte, prečo o vás Matovič tak škaredo hovoril?

To musí povedať on. Vždy som bol voči nemu úprimný nad bežný priemer klubu OĽaNO a on to vie. Možno sa to začalo jeho diplomovkou, keď som v parlamente ako jediný z jeho ministrov povedal, že za to sa v slušnej krajine odstupuje. Ale teraz ho asi nahnevalo, že „obetavo“ zamestnal na ministerstve financií zopár z tých, ktorých Vlčan vyhodil za odvahu hovoriť pravdu, a ja ho za to ešte kritizujem.

Nechcelo sa mi veriť, že môžeme v OĽaNO takto upadnúť. Protikorupčných aktivistov, akých sme kedysi v hnutí sami vyhľadávali, vyzdvihovali a ktorým sme vyjadrovali verejnú podporu, sme teraz potichu nechávali na rezorte pôdohospodárstva „krágľovať“. Igor Matovič, Edo Heger, Mišo Šípoš, ale aj ďalší mienkotvorní predstavitelia hnutia to nemohli nevidieť, a predsa toľká slepota.

Nebolo naivné z vašej strany aj to, že až do kauzy Vlčana ste mali o OĽaNO ilúzie?

Možno bolo. Začal som chápať, že mnohí poslanci hnutia nemajú s protikorupčným bojom osobné skúsenosti, a Vlčan ich zjavne nevyrušoval. Jednou z výnimiek bol Jozef Pročko, ale ani on napokon nedokázal zvrátiť podporu, ktorou Vlčan v klube disponoval.

O rozdielnom prístupe ku mne a k Vlčanovi som sa presvedčil, keď som ako minister bojoval o zvýšenie spolufinancovania poľnohospodárov zo štátneho rozpočtu z 26 na 45 percent. Matovič mi vtedy znevažujúco odkázal, že mi dá aj 50 percent, no najprv mu musím dokázať, že tie peniaze nebudú rozkradnuté. Vlčan dostal 36 percent hneď po nástupe, dokazovať nemusel nič. Musel som si priznať, že ma nechcú.

Rezignovali ste vnútorne?

Nie, bojoval som ďalej. A nie sám. Na ministerstve boli ľudia, ktorí uverili, že so mnou prišiel etický zvrat. Možno naivný, no autentický. Ukázali mi, kadiaľ roky unikali milióny, a zrejme za to sa stali za Vlčana nechcenými. Keď som neskôr Edovi Hegerovi ako premiérovi povedal, že Vlčan je veľmi zlý človek, no aby to nevnímal ako moju osobnú zášť, ale ako snahu zachovať princípy OĽaNO, odpovedal mi, že lepšieho nemá.

Po mojej kritickej tlačovke vlani v novembri prišiel za mnou Matovič, že je toho už naozaj priveľa a musia s Vlčanom niečo urobiť. Neurobili nič. Až prišla epizóda dotačnej pahltnosti, ktorá povalila nielen Vlčana, ale aj celú vládu.

Máte dnes pocit satisfakcie?

Nie, mám pocit smútku zo závozu, do ktorého sme to s protikorupčným bojom, ktorý bol vlajkovou loďou hnutia, dotiahli. Určite som nebol skvelým ministrom, no na základe vlastných životných skúseností som sa s protikorupčnou podstatou hnutia stotožnil a túto ideu som vniesol aj do rezortu. A neurobil som tam nič, čo by zaváňalo svinstvom.

Zdá sa, že ste so svojím ministerským pôsobením celkom spokojný…

To nemôžem byť. Naším hlavným cieľom bolo zvýšiť podporu malých farmárov, čo sa, samozrejme, nepáčilo tým veľkým, ktorí v pološere za predchádzajúcich vlád výrazne ovplyvňovali rozdeľovanie miliardových dotácií. Žiaľ, v tomto som nemal odporcov iba vo veľkopodnikateľoch, ale občas aj vo vlastnej vláde. Bolo to silno cítiť, keď som presadzoval redistributívnu platbu, ktorá zvýhodňuje malých farmárov a ktorej uplatnenie sme mali aj vo vládnom programe. Predseda parlamentu Boris Kolár, predseda výboru pre pôdohospodárstvo Jaroslav Karahuta (Sme rodina), ale aj poslankyňa Jarmila Halgašová (SaS), tí všetci boli tvrdo proti takejto platbe. Vraj by sa tým zvýšil záujem malých o pôdu, o ktorú by preto veľkí mohli prísť. Bola to ukážka nepochopenia kľúčovej zmeny, ktorou musí prejsť naše poľnohospodárstvo.

Prečo ste odišli z OĽaNO k Demokratom?

Ak sa na to pozriem z časového hľadiska a trocha úsmevne, tak Demokrati odišli skôr ku mne. Svojím odchodom z hnutia som ich predbehol o rok. Sú medzi nimi ľudia, ktorých si vážim a ktorých považujem za nádej slovenskej politiky, napríklad Janu Žitňanskú alebo Juraja Šeligu. Demokratov pri hlasovaní podporujem, no neprešiel som k nim.

Neľutujete to? Zdá sa, že OĽaNO sa do parlamentu dostane a Demokrati to majú nahnuté.

Ja osobne nemám čo ľutovať, lebo v nastávajúcich voľbách už kandidovať nebudem. Nahnuté to však nemajú len Demokrati, ale demokrati vôbec. Hrozba, že by na jeseň mohla zaviať nad Slovenskom červenohnedá zástava, je reálna. To velí spojiť sily.

Ak by sme mali skutočných štátnikov, tak sa nevyhnutne dopracujeme k mohutnej koalícii nádeje PS – Za ľudí – Demokrati – OĽaNO – SaS – KDH – Most-Híd – Jablko. Viem, znie to neuveriteľne, no ešte neuveriteľnejšie môže byť to, čo sa bude diať, ak si prepadnuté hlasy rozdelia tí úspešní. Ak sa demokrati nezbavia v zostávajúcich dňoch straníckeho sebectva, svet sa po septembri síce neskončí, no spätný chod uvrhne Slovensko desaťročia dozadu.

Akosi sme sa vzdialili od témy Vlčan. Čí to bol teda človek? Váš, Matovičov či Hegerov?

Naozaj ešte na to treba odpovedať?