Denník N

Morituri te salutant

Slzy za iných sú veľakrát len povrchným ospravedlnením samého seba za všetko, čo sme neurobili.

Listujúc v stovkách statusov, článkov a vyjadrení k smrti vesmírneho muža a muzikanta Davida Bowieho uvažujem po niekoľkýkrát za posledné mesiace nad tou hádam najťažšou témou – nad smrťou.

Uplynulý rok bol akosi plný nečakaných úmrtí a odochodov ľudí v mojom fyzickom i virtuálnom okolí a zdá sa, že začiatok tohto roka sa nesie v podobnom duchu. Alebo som sa jednoducho dostala do veku, keď odchody ľudí, ktorí tvoria môj svet, budú čoraz častejšie.

Zvláštne, smrť blízkeho či zdanlivo blízkeho nás vždy zaskočí, hoci jej nevyhnutnosť je nám známa. Je takmer nemožné zmieriť sa so skutočnosťou, ktorá tak zásadne popiera všetko, čo poznáme, ktorá je definitívna, nevratná a v sekunde dokáže položiť na lopatky našu ilúziu o tom, že veci kontrolujeme.

Iste, vlny emócií pri úmrtiach známych ľudí sú v dnešnej dobe živené špecifickými možnosťami digitálnych médií, ktoré nám nielenže umožňujú žiť ich životy (či ich mediálne konštrukty) tak, akoby boli súčasťou našich, ale dávajú aj možnosť kolektívneho zážitku smútku a zdieľania žiaľu, ktoré – akokoľvek povrchné či umelo vyvolané – tak zúfalo potrebujeme.

Moderná spoločnosť urobila všetko preto, aby smrť skryla preč z dohľadu, z každodenného života a uzamkla ju do ústavov, nemocníc a načačkaných pohrebníctiev. Smrť sa stala zlyhaním medicíny, nepriateľom, s ktorým možno bojovať technológiami. Spoločnosť, ktorá je posadnutá konzerváciou krásy a mladosti, akoby predstierala, že smrť neexistuje a život sa nemusí nikdy skončiť. Možno nielen Elvis a Jožo Ráž budú žiť naveky…

Smútok, spojený so smrťou blízkych, nám pomôže zvládnuť dobrý psychoterapeut a správne zvolené anxiolytiká, hlavne sa ho rýchlo zbaviť, „preniesť sa cez to“, žiť ďalej život, v ktorom smrť nemá miesto. Zámerná otupelosť voči vlastnej bolesti, spojenej so smrťou je možno jedným z dôvodov, prečo dokážeme byť takí otupelí voči smrti a bolesti iných, odohrávajúcej sa neďaleko nášho zápražia.

Množstvo nedávnych emocionálnych reakcií na úmrtie katolíckeho kňaza Antona Srholca svedčí na jednej strane o tom, že osobná integrita, jednoduchá láska a súcit voči iným sú viac ako cirkevný úrad, pochody za život, referendá proti „kultúre smrti“ (sic!) a ideológia. Na strane druhej sú však tie slzy veľakrát len povrchným ospravedlnením samého seba za všetko, čo sme neurobili, snahou privlastniť si život niekoho, o kom tušíme, že v konfrontácii so smrťou obstál. Zakrývajú strach z vlastnej smrti a z toho, čo o nás prezradí.

Tak ešte raz R.I.P., Juraj, Anton, David a mnohí ďalší. Či už tak, či onak, nielen vaše životy, ale aj smrti sú súčasťou toho môjho. Zmieriť sa s tým nedá, ale stále si skúšam nejako s tým poradiť.

Teraz najčítanejšie