Načo bude dobré digitálne euro?

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Digitálne peniaze centrálnej banky (Central Bank Digital Currency, CBDC) sa často zamieňajú s kryptomenami. V skutočnosti však nemajú veľa spoločné. Digitálne peniaze vydáva oficiálna inštitúcia – centrálna banka. Práve tak ako mince a bankovky. Naopak, kryptomeny sú emitované súkromnými subjektmi. Digitálne peniaze má vlastník uložené na účte v centrálnej banke, a to aj v prípade, že si ich načas uloží do offline elektronickej peňaženky. Keďže centrálna banka nemôže skrachovať, digitálne peniaze centrálnej banky sú chránené pred bankrotom, krádežou, spreneverou, podvodom či praním špinavých peňazí. Kryptomeny sú „uložené“ na distribuovanej sieti počítačov.

Všetky uvedené problémy sú pre kryptomeny skôr typické ako ojedinelé. Čím sa však líšia digitálne peniaze od bežných elektronických platieb cez kartu, mobil alebo bankový účet?

Pre obyčajného používateľa prakticky ničím. Hlavným rozdielom je, že digitálne peniaze pochádzajú priamo z centrálnej banky (kde prebieha aj platobný styk a zúčtovanie), kým elektronické peniaze sa ukladajú a zúčtujú v komerčných bankách. Zamestnávateľ mi pošle mzdu na účet v banke. V obchode si kúpim topánky a zaplatím ich kartou. Moja banka pošle platbu banke, kde má obchod vedený účet. Obchod zas podobným spôsobom zaplatí výrobcovi topánok. Kým prebehne celá reťaz platieb, môže prejsť veľa času a kumulujú sa v nej poplatky. Tie, prirodzene, zaplatím ja ako konečný spotrebiteľ v cene topánok. Keby sme všetci platili digitálnymi peniazmi, všetky platby by sa zúčtovali v centrálnej banke. Okamžite a s minimálnymi nákladmi. Aj v sobotu či na Vianoce. Aj za nový mobil kúpený priamo u kórejského výrobcu a zaplatený na Slovensku. Vyzerá to fantasticky.

Prečo to ešte nerobíme?

Prečo vlastne ešte všetci neplatíme digitálnym eurom a dolárom?

Digitálne peniaze sú koniec-koncov v niektorých štátoch realitou. No ich používanie sa, slušne povedané, stretlo s nezáujmom. Čo sa stalo?

Prvou digitálnou menou bol bahamský („pieskový“) dolár, uvedený v októbri 2020. Hlavným argumentom pre digitálnu menu bola finančná inklúzia. Až 20 percent obyvateľov Bahám, najmä na odľahlých ostrovoch, totiž nemá prístup k bankovníctvu. Transakcie v digitálnej mene mali byť dostupné všade a zadarmo. Po takmer troch rokoch to však vyzerá na prepadák. Digitálny bahamský dolár používa veľmi málo ľudí. Pre technické problémy poriadne nefunguje offline prenášanie platieb medzi elektronickými peňaženkami. Prenášať kôpky bankoviek naproti tomu nie je problém. Popularite digitálnej meny neprospel ani škandál s kryptoburzou FTX, ktorá mala na Bahamách sídlo.

Nie všetkým sa to páči

Nigéria s 230 miliónmi obyvateľov uviedla svoju digitálnu menu eNaira v októbri 2021. Ako argument uvádzala zvýšené zapojenie obyvateľstva do bankovníctva. eNaira je založená na modernom blokchainovom protokole, ktorý je bezpečný a má vysokú priepustnosť. Umožňuje až tritisíc platieb za sekundu. Používatelia môžu teoreticky vykonávať digitálne platby aj offline cez elektronické peňaženky a potom ich nahrať do svojho účtu v centrálnej banke. Nigérijská vláda distribuovala medzi obyvateľstvo štyri milióny elektronických peňaženiek. Lenže prišlo sklamanie. Bežne ich používa iba jeden a pol percenta klientov. Väčšinou ide o ľudí, ktorí dostávajú od vlády sociálne dávky.

Podmienkou používania digitálnej meny je registrácia, občiansky preukaz, mobil a internet. V mnohých oblastiach Nigérie však internet vôbec nie je dostupný. A tam, kde je, Nigérijčania miesto formálneho bankovníctva využívali jednoduchý, ale funkčný systém platieb kreditom na mobile. Digitálna eNaira im nič nové neposkytla. Okrem toho väčšina Nigérijčanov svojej vláde absolútne nedôveruje. No bez dôvery je používanie digitálnej meny nemožné.

Všetky krajiny s veľkým záujmom sledujú zavádzanie elektronického jüanu v Číne. Ázijský gigant s digitálnou menou experimentuje od roku 2019. Doslova experimentuje. Digitálny jüan totiž nezavádza celoplošne, ale cez samosprávy vybraných veľkých miest. Napríklad 1,5-miliónové mesto Čang-šu v provincii Ťiang-su začalo vyplácať mzdy svojim úradníkom v digitálnej mene.

Úradníci to nemôžu odmietnuť a slúžia ako pokusné králiky. Nie všetkým sa to páči. Nechcú, aby vláda a centrálna banka vedeli, ako a na čo míňajú svoje peniaze. Obávajú sa, že vláda prikáže kupovať nehnuteľnosti len za digitálne jüany. To by poškodilo najmä tých úradníkov, ktorí v nehnuteľnostiach prepierajú úplatky. Mestské samosprávy však musia rešpektovať príkazy ústrednej vlády. Podporujú digitálny jüan vouchermi a zľavami v obchodoch a na cestovnom. Čínska vláda argumentuje výhodami digitálnej meny. Najmä rýchlosťou, bezpečnosťou a nízkymi nákladmi pri domácich a zahraničných platbách.

Konečným cieľom digitálneho jüanu je, aby sa presadil na medzinárodných trhoch ako alternatíva voči doláru. Aj vo vyspelej Číne však má digitálny jüan problém s offline platbami. Zatiaľ funguje najmä cez online platby. Na konci roka 2022 činil podiel digitálnych jüanov na celkovom obežive len 0,13 percenta. Ak berieme do úvahy aj vklady na bežných účtoch, potom podiel digitálneho jüanu predstavuje len 0,005 percenta. To je menej ako nič. Najmä v porovnaní s tým, čo ponúka súkromná sféra. Napríklad čínske sociálne siete a platobné platformy WeChat Pay a Alipay okrem četu ponúkajú aj nákupy, transfery peňazí, okamžité platby, ale aj poistenie, investovanie či úver. Všetko na jednom mieste v mobile. Digitálnym jüanom sa dá len platiť.

Nie či, ale kedy

Čínska prax poukazuje na hlavný limit digitálnych peňazí: pridanú hodnotu pre spotrebiteľa. Centrálna banka je, samozrejme, primárnym zdrojom peňazí. Bežný spotrebiteľ však má svoj účet v komerčnej banke. Tá je pre bežného klienta niečo ako finančný supermarket. Okrem platobného styku ponúka aj rôzne iné služby, ako napríklad sporenie, úver, poistenie či investovanie. Tieto služby centrálna banka neposkytuje. A určite by ich ani nemala poskytovať. Nechceme sa vrátiť do čias, keď štát suploval trh s finančnými produktmi. A takisto nechceme, aby sa Veľký brat pozeral ľuďom nielen do hlavy, ale prostredníctvom účtu v centrálnej banke ani do peňaženky.

Hlavnou výhodou účtu v centrálnej banke je vysoká bezpečnosť. Tá sa však paradoxne môže stať veľkým problémom. Keby mali občania a firmy možnosť presunúť v čase finančných kríz svoje úspory do centrálnej banky, nepochybne by to mnohí z nich urobili. Komerčné banky by potom nemohli vyplácať vklady klientom a celý finančný systém krajiny by sa zrútil. Krajiny, ktoré už majú existujúce digitálne peniaze, preto obmedzujú množstvo peňazí, ktoré si občania a firmy môžu v centrálnej banke uložiť.

Tým sa vraciame k základnej otázke: čím teda môžu digitálne peniaze konkurovať obyčajným komerčným bankám a platformám, ako je WeChat Pay a Alipay? A budeme mať aj digitálne euro?

Prakticky každá krajina sveta uvažuje o digitálnej mene. ECB argumentuje, že eurozóna nemôže stáť bokom. Otázkou nie je, či budeme mať digitálne euro, ale kedy a na čo bude slúžiť. ECB zatiaľ hlavnú úlohu digitálneho eura vidí v lacných a rýchlych platbách. Digitálne euro má byť alternatívou, no nie náhradou hotovosti. V žiadnom prípade však nemá konkurovať klasickým bankovým produktom. Preto budú veľmi pravdepodobne zavedené aj limity na vlastníctvo digitálnych eur pre občanov a firmy. Viac sa dozvieme na jeseň, keď ECB prezradí ďalšie detaily o zavádzaní digitálneho eura.