Päť rokov bol skinhedom, dnes organizuje Pride v Bardejove: Nie je správne, že v jednom štáte niekto nemá rovnaké práva ako ja

Architekt Adam Dzamba prežil väčšinu svojho života v Bratislave. Práve tam mal najviac predsudkov. Príčinou bola výchova aj osemdesiate a deväťdesiate roky. „Keď z rodiny a okolia nasajete všetky národnostné, rasové, náboženské a homofóbne predsudky, budete sa z nich potom dostávať dekády. Ja som žil v prostredí s názorom, že ,buzeranti’ nie sú v poriadku a mali by sa liečiť.“

Ako opisuje v rozhovore, od skinhedov odišiel, keď začali vyznávať nacizmus, a predsudkov sa zbavoval postupne vďaka cestovaniu a vzdelávaniu sa v rôznych témach. „Ak sa raz narodíte s modrými očami, hnedé ich už mať nebudete. Ak sa raz niekto narodí ako gej, tak je prosto gej. Keď som pochopil, že to nie je otázka voľby, oslobodil som sa od tých nezmyselných nánosov z detstva.“

Dnes má vo svojom okolí viacero gejov a považuje ich za blízkych priateľov. S myšlienkou, že by v Bardejove mohol byť Pride, sa pohrával ešte pred teroristickým útokom na Zámockej. „Ak my, bieli heterosexuálni otcovia rodín, nepomôžeme týmto ľuďom, aby boli rovnoprávni, tak sa im to v živote nepodarí,“ vysvetľuje 43-ročný architekt svoju motiváciu.

Spolu s Erikou Frickou a Ľuborom Balovičom vytvorili trojčlenný tím a začali s organizáciou podujatia Pride Bardejov. Dátum pripadol na sobotu 10. júna, a tak pôjde o prvý Pride po streľbe pred Teplárňou.

V rozhovore sa dočítate:

• čo ho spájalo so skinhedmi;
• ako sa v Londýne začal zbavovať rasizmu;
• prečo považuje extrémistov za zbabelcov;
• aké paralely videl medzi strelcom na Zámockej a svojou výchovou;
• či očakávajú na Pride nepokoje alebo antipochod;
• prečo je dôležité, aby na dúhových podujatiach bola slovenská vlajka.

Pochádzate z hlavného mesta, do Bardejova ste sa presťahovali pred jedenástimi rokmi. Čo vás tam pritiahlo?

Narodil sa mi syn, ťažko sa mu dýchalo, mal nábeh na astmu. Manželka je z Bardejova, chodili sme k svokrovcom a všimli sme si, že tam mu je dobre. Stačilo byť na lepšom vzduchu a už to išlo. Mali sme teda na výber, či ho budeme liečiť najmä liekmi, alebo pôjdeme tam, kde sa mu ľahšie dýcha. Presťahovať sa pôsobilo ako najrozumnejšie riešenie.

V ktorom meste sa cítite lepšie vy?

Bydlisko sme menili, keď mal syn rok. Čiže Bratislava sa mi spája so životom bez detí a Bardejov so životom s deťmi. To je samo osebe gigantická zmena, preto nemám jednoznačnú odpoveď.

Ide o neporovnateľné vesmíry aj z iných dôvodov. Vyrastal som v hlavnom meste a v tom období som disponoval výraznými predsudkami. Nehanbím sa za svoju minulosť, ale nedokážem byť hrdý napríklad na to, že som bol skinhed.

Prečo ste sa pridali k skinhedom?

Vtedy to bolo populárne, zdalo sa mi, že každý druhý chalan k nim patril. Ja som navyše vyrastal v rodine, ktorá bola tvrdo nacionalisticky orientovaná. Dodnes sa považujem za patriota. Nemám žiadny problém povedať o sebe, že som hrdý Slovák, ale zároveň nemám problém povedať, že neznášam kotlebovcov a podobných extrémistov.

Začiatkom deväťdesiatych rokov mal slovenskú optiku málokto. Jediná komunita nablízku, ktorá ju so mnou zdieľala, boli práve skíni. Čiže impulz pridať sa k nim spočíval vo vlastenectve. Spočiatku sme mali podobné národné hodnoty a tie nás spájali.

No potom začali vyznávať aj nacizmus. Ten mi bol spolu s fašizmom vždy cudzí. Po piatich rokoch som preto z hnutia odišiel.

Približne vtedy ste začali aj cestovať, čo je podľa vás pri zbavovaní sa rôznych predsudkov kľúčové. Aká je konkrétne vaša skúsenosť? 

Človek potrebuje vystúpiť zo svojho mikrokozmu. Keď začne spoznávať iné kultúry a iných ľudí, všetky predsudky z neho automaticky odídu.

Prvá skúsenosť, ktorá ma v pozitívnom zmysle silno poznačila, bol život v Londýne. Ako osemnásťročný som tam chodil tri mesiace do školy, aby som sa naučil jazyk. Bol rok 1998. Zišlo sa nás tam asi tridsať alebo štyridsať z celého sveta. Všetky kultúry, všetky rasy, všetky náboženstvá. Keď ich človek takto vidí, uvedomí si, že sú to normálni ľudia ako on.

Časť pobytu ste mali spoločnú izbu s Japoncom. Ako ste si na seba zvykli?

Viedli sme ťažké debaty. On sa na život pozeral úplne inak, vyšiel z úplne iných podmienok. Nemali sme spoločné vôbec nič. Prišiel z Tokia, čiže Londýn bol preňho malé mesto. Pre mňa z Bratislavy bol Londýn najväčšie mesto, aké som v živote videl.

Prejavilo sa veľa rôznych rovín, v ktorých sme jeden druhého nedokázali nijako pochopiť. Pôsobilo to až komicky. On ani nevedel, že Slovensko existuje. Alebo si pamätám, že sme obaja mali so sebou náboženské knihy. Ja som mu prekladal Bibliu, on mne zas nejaké japonské texty. Už si nepamätám, čo presne vyznával, šintoista nebol (pôvodné náboženstvo Japonska založené na animizme a polyteizme – pozn. red.). V podstate sme si porovnávali „rozprávkové knižky“, ako ich teraz nazývam.

Napokon sme našli spoločnú reč vďaka hudbe. Počúvali sme Oasis a vtedy novú skupinu The Libertines. A už to išlo. Myslím si, že nakoniec sme sa navzájom veľmi obohatili.

Čo všetko ste si začali v Londýne uvedomovať?

Predsudky sú väčšinou o tom, že niečo nepoznáme, nevieme alebo ani nechceme poznať a vidieť na vlastné oči. Napríklad keď človek o černochoch počúva iba negatíva, myslí si o nich, že sú zlo, ale keď ich stretne, zistí, že sú to takí istí ľudia. V Londýne som sa teda začal zbavovať rasizmu.

Na Slovensku je rasizmus prevažne len v kontexte s Rómami. Ten sa ma po návrate ešte chvíľu držal. Ale potom som si položil hypotetickú otázku, či by som zamestnal Róma. Keď bola odpoveď nie, došlo mi, že ak by som ho nezamestnal ja, ani henten človek, ani tamten, tak potom naozaj môžu iba vyberať kontajnery. Nemajú veľmi na výber. A teda je aj moja chyba, že žijú tak, ako žijú.

Týmto spôsobom som si postupne uvedomoval veci a napredoval. Navyše som stále spoznával nových a nových ľudí, ktorí boli názorovo iní. Uvažoval som, či by predsa len mohli mať pravdu oni alebo ja so svojou optikou, že Slovensko je stredom vesmíru. Najdôležitejšie bolo, že som si témy rôznych debát a hádok začal aj sám študovať.

Po rasistických tendenciách som sa zbavil aj takého „hejslováckeho“ nacionalizmu, že bez Slovenska by v podstate nebolo ani Európy. A napokon som pochopil dôležitosť práva na slobodný názor, slobodné vyjadrenie, nech už je akékoľvek.

Celý tento prerod trval asi desať rokov. Nešlo to hneď, bola to cesta.

Akú ste mali kedysi predstavu o LGBTI+ ľuďoch?

Reálne sa začiatkom deväťdesiatych rokov vedelo maximálne o lesbách, gejoch a chlapoch prezlečených za ženy, keď to poviem tak dobovo. Kvír ľudia nemali veľmi odvahu a chuť verejne sa prezentovať. Väčšinou sa stretávali niekde v tichosti, človek iba stereotypne podľa výzoru tušil alebo hádal, kto je gej a kto lesba.

Samozrejme, že som mal aj voči nim predsudky. Jedným z prvých mainstreamových filmov, v ktorom sa vtedy dali vidieť gejovia, bola Policajná akadémia z roku 1984. Stačilo, aby vám pustili scénu, ako tí dvaja policajti prvýkrát vbehnú do klubu Modrá ustrica, a boli ste „vyriadení“ nadlho. Keď sa vám dostalo do hlavy, že asi takto to v ich komunite vyzerá, nebolo ľahké sa tej predstavy zbaviť.

Na niektorých Pride podujatiach vidieť, že časť naozaj nosí všelijaké kostýmy, ale určite nie väčšina LGBTI+ ľudí. A vo všedný deň riešime všetci identické problémy.

Čo okrem filmov ešte formovalo vaše názory?

Výchova zohráva veľkú rolu. Teraz mám 43. Keď som v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch vyrastal, nepoužívalo sa ani slovo gej. Hovorilo sa: on je buzerant. Dovidenia. Koniec.

Vek deväť až trinásť rokov je podľa mňa najkritickejší. Z obdobia predtým si človek pamätá len veľmi málo, až od deviatich si začína veci naozaj uvedomovať. Preto je vtedy najľahšie dieťa „zdeformovať“. Keď z rodiny a okolia nasaje všetky národnostné, rasové, náboženské a homofóbne predsudky, bude sa z nich potom dostávať dekády. Ja som žil v prostredí s názorom, že „buzeranti“ nie sú v poriadku a mali by sa liečiť.

V zásade som to počúval iba od mužskej línie, nepamätám si, že by som mal so ženami v rodine debatu o akejkoľvek sexuálnej orientácii. Možno bol za tým aj taký ten mačizmus, ktorý väčšina otcov v tom čase mala. Napríklad keď išli okolo auta pekné dievčatá, hneď sa na ne trúbilo. Nebol som jediný, kto takto vyrastal, zdá sa mi, že s kamarátmi rovesníkmi máme všetci rovnaké pozadie.

No hneď ako stratíte optiku nadradenosti a pozriete sa na akúkoľvek problematiku vedeckým pohľadom, na predsudok tam už jednoducho nezostane miesto. Ak sa raz narodíte s modrými očami, hnedé ich už mať nebudete. Ak sa raz niekto narodí ako gej, tak je prosto gej. Keď som pochopil, že to nie je otázka voľby, oslobodil som sa od tých nezmyselných nánosov z detstva.

Prvý Pride na Slovensku bol v roku 2010 a konal sa v Bratislave. Organizátorský tím vtedy musel zrušiť pochod centrom mesta, pretože podujatie narúšali extrémisti, hádzali do davu kamene a došlo aj k potýčkam. Ako tento Pride pôsobil na vás? Báli ste sa o svoju bezpečnosť?

Vtedy som mal už terajšie názory, hoci kvír ľudí som osobne ešte veľmi nepoznal. Išli sme tam s manželkou zvedaví, aké to bude. Chceli sme im vyjadriť podporu, tešilo nás, že sa konečne verejne ozývajú a začínajú bojovať za svoje práva.

Ja som sa tam cítil bezpečne. Keďže som kedysi bol medzi ľuďmi z opačného tábora, vedel som, čo sú zač. V podstate sú to zbabelci. Nevedia akceptovať práva iných osôb a riešia to tak, že idú desiati zbiť jedného alebo dvadsiati troch. Vždy je tam nepomer síl. Vyrovnaný boj jeden na jedného nikdy neuvidíme.

Navyše tam boli policajti. Pride nie je futbalový zápas, kam sa ľudia chodia pobiť a kde je cieľom ochranky skôr zabrániť totálnej revolúcii. Podujatia v centre hlavného mesta mala polícia vždy pod kontrolou, nepamätám si nejaký zásadný incident. K strkaniciam môže dôjsť, pokrikovať sa bude vždy, ale vyslovene konflikt som ani neočakával.

Kedy ste bližšie spoznali LGBTI+ ľudí?

Asi až v roku 2016, keď som nastúpil do jednej architektonickej firmy. Tam bolo dosť veľa týchto ľudí a v podstate každý jeden z nich bol zaujímavý a inšpiratívny človek. Vtedy došlo v mojom vnímaní ešte k ďalšiemu posunu, lebo viedli svoje životy otvorene, pred nikým sa na nič nehrali, nič neskrývali. Dodnes som s mnohými z nich stále v kontakte.

Ako brali, že ste voči nim kedysi mali predsudky?

To sa treba spýtať ich. Všetko sú to ľudia po tridsiatke, mnohí už aj po štyridsiatke. Prešli si v živote všeličím, takže to, že nejaký Adam mal predsudky, im asi žily netrhá.

Každý z nás má nejakú minulosť, úseky, na ktoré spätne nie je hrdý. Teraz sme takíto.

Teraz vás dokonca pri darovaní krvi vytáča v dotazníku takzvaná otázka pre mužov, či ste mali za posledných dvanásť mesiacov sexuálny kontakt s iným mužom.

Je to právne učesané znenie, ale prakticky hovorí: Si gej? Tak nechoď darovať krv. Dovidenia.

Sme v roku 2023, ale tento relikt opäť z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, keď sa riešilo ochorenie AIDS, zostal. Teraz je už medicína, čo sa týka kontrolných vyšetrení krvi, oveľa ďalej. A aj keby nebola, pripadá mi to scestné.

Poznám napríklad gejský pár, ktorý je spolu už štrnásť rokov. Čím sú títo dvaja monogamní muži rizikovejší než heterosexuálny pár? A ak niekto spáva s viacerými osobami, tak to už nie je o sexuálnej orientácii, ale o promiskuite.

Zmenil spomínaný pár váš pohľad na vzťahy ľudí rovnakého pohlavia?

Opäť som videl, že sú to normálni ľudia, ktorí spolu slušne žijú a majú sa radi, akurát u nás nemôžu uzavrieť žiadnu formu registrovaného zväzku. Určite by bolo pre každého s predsudkami poučné, keby mal možnosť podobnú dvojicu spoznať a na chvíľu sa s ňou porozprávať.

Keď sa zamyslím, odkiaľ pramení odmietanie, vždy sa dostanem k tomu, že je to iba o výchove. Keď sa zmení výchova, aj LGBTI+ osoby budú v spoločnosti prijímané inak. A ak sa nezmení, aspoň takéto skúseností môžu ľuďom upraviť optiku.

Ako ste reagovali na správy o útoku na Zámockej?

Veľmi ma to prekvapilo. Opäť sa však potvrdilo, že ľudia z opačného názorového spektra sú zbabelí. Keby mal strelec v ruke iba bejzbalku, už by nenabral odvahu. So zbraňou bol vo výraznej presile.

Svojím spôsobom som sa v ňom videl. Presne chápem, čím si ten chlapec prechádzal. Presne chápem, v čom totálne zlyhali jeho rodičia. On prosto vyšiel z klasickej slovenskej výchovy, ktorá bola odrezaná od pravdy. Nemal čas, možno šancu stretnúť a spoznať rôznych ľudí. V žiadnom prípade mi ho nie je ľúto, ale zaráža ma, že ako spoločnosť sme sa zamerali naňho a menej na príčinu, prečo tak konal. Nerád používam to slovo, ale bol obeťou zlej výchovy. A takýchto detí tu máme kvantum. Nenávidia, ani nevedia koho, ani nevedia prečo.

Keby som ja vychovával svoje deti v štýle, že iba Slovensko je dobré, ostatní sú zlí, Rómovia sú zberba a gejov treba odstrániť, čo by z nich vyrástlo? Čokoľvek by potom urobili, zodpovednosť za to by bola výhradne moja.

Zároveň sa ma útok dotkol aj iným spôsobom. Firma, pre ktorú na diaľku pracujem, je iba dva domy od Teplárne, kam chodievali aj mnohí moji kolegovia. Jeden bol dokonca spoluautorom návrhu, ako má ten podnik vyzerať. Preto som sa cítil, akoby niekto strieľal na mojich blízkych priateľov, hoci tých dvoch zavraždených a zranené dievča som nepoznal.

Bola to vaša hlavná motivácia, prečo tento rok spoluorganizujete prvý ročník podujatia Pride Bardejov?

Zámocká niektoré veci určite urýchlila, ale s myšlienkou spraviť Pride som sa začal pohrávať už niekoľko mesiacov predtým. Ak my, bieli heterosexuálni otcovia rodín, nepomôžeme týmto ľuďom, aby boli rovnoprávni, tak sa im to v živote nepodarí.

Napríklad ani zrušenie otroctva nevzišlo iba z iniciatívy černochov. Aj ďalšia časť obyvateľstva musela najskôr pochopiť, že to nie správne. A v tomto prípade takisto nie je správne, že v jednom štáte niekto nemá rovnaké práva ako ja.

Naozaj mám rád tento národ, ale chcem, aby sme boli vzorový národ, vzorová krajina. Nestaneme sa ňou vyhukovaním „heja, Slovensko“ počas hokeja. Budeme ňou jedine vtedy, ak si začneme všetkých spoluobčanov rovnako vážiť a ak tu budeme mať rovnaké práva a rovnaké príležitosti pre všetkých. Potom môžeme niečo dokázať.

Pride Bardejov pripravujete s Erikou Frickou a Ľuborom Balovičom. Ako ste sa spojili a rozdelili si úlohy?

Všetci traja sme rodičia. Erika mala podobný nápad už počas minuloročnej kampane Dúhová stužka. Je členkou občianskeho združenia Different v kultúrno-komunitnom centre Bašta, ktoré sa pridalo k iniciatíve Slovenská Tepláreň. Ľubor je muzikant, pankáč a horlivý zástanca ľudských práv. Po Zámockej sme sa teda stretli, vytvorili tento minitím a pustili sa do organizácie.

Prípravy vrcholia až posledný mesiac, aby sme nevyhoreli. Zároveň by asi nemalo zmysel presviedčať ľudí už pol roka vopred, nech prídu. Aj tak sa na poslednú chvíľu každému menia plány alebo by si mohli povedať, že sú už počúvaním o podujatí presýtení. Takto je to podľa mňa akurát.

Prácu sme si rozložili rovnomerne na tretiny. Ľubor zabezpečoval najmä vystupujúcich, ozvučenie a tieto eventové veci. To, že sa spolu rozprávame, je náhoda, mne pripadla komunikácia s médiami a s Erikou sme si podelili jednotlivé úrady. Útok pred Teplárňou ich prístup asi zjemnil, lebo pri nahlasovaní podujatia mestu a na polícii sme nemali jediný prieťah.

Ide o úplne prvý Pride na Slovensku po útoku na Zámockej. Prečo ste vybrali dátum 10. jún?

Najskôr nám vôbec nenapadlo, že budeme prví. Týmto zistením sa však nič nezmenilo. Jún je celosvetovo Pride mesiac a konkrétny dátum sme vybrali tak, aby sme sa vyhli dovolenkovej sezóne. Ten ďalší víkend už ľudia budú určite odchádzať preč zo Slovenska alebo si urobia iný program.

Z vášho Pride plagátu to pôsobí, akoby už v minulosti nejaké dúhové podujatie v Bardejovo bolo. Je to len fotka alebo ste radnicu a baziliku upravili dúhovým filtrom?

Je to fotokoláž. U nás v Bardejove sa za mestské peniaze urobilo pred piatimi rokmi LED osvetlenie týchto budov. Podľa mňa to vyzerá hrozne, ale teraz sa nám to zišlo. Fotograf Tomáš Hulík nafotil z jedného bodu všetky farebné prechody a dal ich aj na obálku svojej knihy Odvrátená strana Slovenska. My sme tieto fotografie odkúpili a grafik Peter Javorík z nich vytvoril farebné spektrum, ktoré je aj na plagáte.

Do budúcna by som chcel, aby sa radnica naozaj vysvietila do dúhových farieb. To je jediná vec, na ktorú sme tento rok súhlas nedostali.

Spolupracovali ste aj so slovenskými LGBTI+ združeniami a organizáciami?

Áno, boli sme aj na školení v rámci Dúhovej stužky a na Pride sa prihovoria rodičia zo Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. Tieto organizácie oslovovala Erika, keďže ich lepšie pozná.

Ja viem iba o športovom klube Lotosové kvety, lebo tam hrá kolega volejbal. Raz sme išli s kolegyňou na ich tréning, vtedy sme si ešte stereotypne mysleli, že to bude len taký „volejbalík“. Rozbili nás ako hady. Hodinu trvala rozcvička, trénovali sa napríklad smeče a potom bol hodinový zápas. Na niektorých chalanoch basketbalistoch bolo vidieť, že kedysi hrávali na vysokej úrovni aj volejbal. Odchádzali sme odtiaľ zničení.

Špecifikom bardejovského Pride podujatia bude, že na ňom uvidíme aj slovenskú vlajku, ktorá je častejšie prítomná skôr na antipochodoch. Aký odkaz tým chcete zanechať?

Toto považujem za absolútne dôležitý okamih na našom Pride. Presne som si všimol, že na dúhových zhromaždeniach a pochodoch slovenskú vlajku nevidieť. Pritom patrí všetkým, ktorí majú slovenský občiansky preukaz a slovenský pas – aj rómskej menšine, aj maďarskej menšine, aj gejom, aj lesbám, aj transrodovým Slovákom, aj transrodovým Slovenkám. LGBTI+ ľudia sa od nej teda nemusia dištancovať. Symbolika je veľmi dôležitá. A keďže ide o Pride v Bardejove, budeme tam mať aj zástavu nášho mesta.

Očakávate nejaký antipochod alebo protestné zhromaždenie?

Mne to je jedno. Ak niekto bude bliakať na ulici, nech bliaka. Už im nedávajme viac dôležitosti, ako si zaslúžia. Pokiaľ by si v Bardejove presne na ten deň zvolali fašisti míting, tak nech je. Ale som presvedčený, že na nás sa neodvážia. Je totiž veľký rozdiel byť uvrieskaný fašista v Bratislave, v Banskej Bystrici či v Košiciach a v 30-tisícovom meste, kde vás všetci poznajú.

Pride je svojím spôsobom aj prejav názoru a občianskeho postoja. Mnohí v Bardejove majú určite iný názor. Ak si riadne nahlásia zhromaždenie ako my alebo ak nám prídu povedať, že s nami nesúhlasia, to považujem za korektné, majú na to právo. Všetko ostatné by bol primitivizmus.

Druhá vec je, že keď za niečo bojujete, istú mieru rizika musíte akceptovať. Samozrejme, podujatie a pochod sme nahlásili aj štátnej polícii, dali sme im celý program.

Kedy si poviete, že Pride sa podaril?

Dlhodobý iksročný cieľ je, aby moje deti, všetky ďalšie deti a následne ich deti vyrastali v krajine, kde sa ľudia nebudú posudzovať na základe nezmyselných škatuliek, akými sú farba pleti a sexuálna orientácia. Podstatné zostane iba rozlíšenie, či je niekto dobrý človek alebo zlý človek, či je niekto profesionál alebo nie je profesionál.

Krátkodobý cieľ na 10. júna je, aby sa Pride udial a otvorila sa debata. Každý môže úspech kvantifikovať inak, mne stačí, keď príde aspoň päťdesiat ľudí. Prípadne si pochod mestom pokojne spravíme len my traja. Nech to však dopadne akokoľvek, určite bude druhý ročník podujatia. A po ňom aj tretí.

Ideálne by bolo, keby sa vtedy ujali iniciatívy LGBTI+ ľudia a my by sme im s organizáciou len pomáhali. Tak by to podľa mňa malo byť, keďže sa ich to priamo týka. Naďalej však bude platiť, že nepriamo sa ich práva týkajú celej spoločnosti.

Ľudstvo sa v minulosti už veľakrát popálilo, keď pri probléme iných zatváralo oči. Preto sa náš pochod mestom symbolicky začne pred pamätníkom holokaustu. Keď židov odvážali do koncentračných táborov, povedali sme si, veď sme kresťania. Keď segregovali Rómov, povedali sme si, veď sme bieli. No to je iba jedna optika. Druhá je, že vždy môže ísť o našich kamarátov a susedov. Preto sa ako spoločnosť musíme naučiť uvažovať spektrálne. Žijeme vo farebnom svete a tak by sme k nemu mali aj pristupovať.