Kuba Łoginow
Poľská opozícia získala nový impulz po tom, čo sa v nedeľu 4. júna zúčastnil na varšavskom Pochode slobody rekordný počet ľudí. Organizátori hovoria o polmilióne.
Ide o najväčšiu demokratickú demonštráciu v Poľsku od pádu komunizmu, čo ešte pár dní pred pochodom nikto nečakal.
Opozícia ukázala jednotu, pretože okrem Donalda Tuska, predsedu najväčšej Občianskej platformy (PO), sa na pochode zúčastnili aj lídri iných politických síl. Vplyv pochodu už vidno v prvom prieskume verejnej mienky, ktorý sa uskutočnil po tejto akcii a v ktorom Občianska koalícia (koalícia PO a menších strán) je na prvom mieste tesne pred vládnou stranou Právo a spravodlivosť (PiS).
To všetko môže zvýšiť šance na víťazstvo demokratov vo voľbách, naplánovaných na jeseň tohto roku.
Huge demonstration in Warsaw (Poland) on Sunday (yesterday) against the new "Russian influence law" … this law allows to punish people and organisations who act under "Russian influence".
-> The obvious problem is self-explanatory through the fairytale of "Russia-gate" … so… pic.twitter.com/Zlolwuqs3K— Lord Bebo (@MyLordBebo) June 5, 2023
Obrovské číslo
Polmilión ľudí je obrovské číslo aj na Poľsko s 38 miliónmi obyvateľov. Niektorí hovoria, že ľudí bolo o niečo menej, spomína sa 300-tisíc, no aj to by bol rekord. Pre porovnanie, 4. júna 2017 sa na vtedajšom Pochode slobody zúčastnilo 90-tisíc ľudí.
Poliaci vtedy protestovali proti zavádzaniu nedemokratických zmien v súdnictve a prokuratúre a proti podriadeniu verejnoprávnej televízie vláde. Bol to začiatok nedemokratických procesov a obyvatelia ešte mali silu protestovať a mali nádej na zmeny.
Pochod slobody 4. júna sa koná vo Varšave každoročne od roku 2016 s prestávkou počas pandémie. V minulosti ich organizoval opozičný Výbor na obranu demokracie (KOD), nestranícka organizácia založená podľa vzoru Robotníckeho obranného výboru (KOR), čo bolo silné protikomunistické hnutie pôsobiace ešte pred vznikom Solidarity.
Pochody slobody sa konajú v deň výročia prvých čiastočne demokratických volieb 4. júna 1989, ktoré boli výsledkom dohôd za okrúhlym stolom medzi reformným krídlom komunistickej strany a umiernenou časťou demokratickej opozície. Tento dátum je všeobecne považovaný za symbolický koniec komunizmu a začiatok demokracie v Poľsku.
Predseda PiS Jarosław Kaczyński však s týmto výkladom nedávnej histórie nesúhlasí. Jeho strana kritizuje dohodu medzi Solidaritou a komunistami a domnieva sa, že vydláždili cestu pre údajné patológie súčasnej Poľskej republiky, pričom na boji proti nim bol PiS založený.
Pochody za slobodu boli v rokoch 2017 a 2018 pomerne početné. Okrem KOD sa na nich podieľali politické strany vrátane Občianskej platformy. Postupom času však sila protestov slabla. Autorita KOD sa oslabila, keď vyšla najavo kauza zadlženosti prvého lídra tejto organizácie Mateusza Kijowského, ktorý neplatil v stanovenej sume výživné na svoje deti. Nadšenie takisto opadlo, keď sa opozícii nepodarilo vyhrať parlamentné voľby v roku 2019. Potom prišla pandémia (2020 – 2021) a v júni 2022 sa pozornosť Poliakov sústredila na rusko-ukrajinskú vojnu a pomoc utečencom.
Nikto to nečakal
Tento rok nikto nečakal, že si pochod získa až takú priazeň. Pomohol tomu kontroverzný zákon Lex Tusk, ktorý pár dní pred pochodom podpísal prezident Andrzej Duda.
Zákon formálne zriadil komisiu na vyšetrovanie vplyvu Ruska na poľských politikov, no v praxi sa považuje za pokus o odstránenie lídra PO Donalda Tuska z politického života. Zákon zmobilizoval opozičných voličov a nebol dobre prijatý ani samotnými prívržencami PiS. Ako sa ukázalo, Tuska už nevnímajú tak zle, ako by si vládna propaganda želala.
Paradoxným efektom Lex Tusk a pochodu zo 4. júna bolo zlepšenie imidžu Donalda Tuska, ktorý bol premiérom v rokoch 2007 – 2014 a nie je všeobecne obľúbený u všetkých priaznivcov demokratickej opozície. Podľa prieskumu dôvery v politikov, ktorý uskutočnila CBOS v apríli 2023, má spomedzi opozičných lídrov najvyššiu mieru dôvery (39 percent pozitívnych názorov) primátor Varšavy Rafał Trzaskowski, za ním nasledujú Szymon Hołownia (35 percent), líder agrárnej strany PSL Władysław Kosiniak-Kamysz (32 percent) a jeden z lídrov ľavice a hnutia LGBT europoslanec Robert Biedroń (29 percent).
Až za nimi nasledoval Donald Tusk, ktorému dôverovalo v apríli iba 28 percent opýtaných, negatívny postoj k nemu však malo 56 percent.
Negatívne sa naňho pozerajú aj niektorí voliči a priaznivci demokratickej opozície. Dôvodom sú zlé osobné spomienky na koaličnú vládu PO – PSL v rokoch 2007 až 2015 (pričom Tuska v roku 2014 vystriedala na poste premiérky Ewa Kopacz).
Bolo to obdobie, keď sa Poľsko pomaly spamätávalo zo svetovej hospodárskej krízy 2008-2009, a ľudia si ho pamätajú ako obdobie uťahovania opaskov, obrovskej nezamestnanosti, masového rušenia autobusových a vlakových spojov, nízkych miezd a slabo platenej práce na základe občianskoprávnej zmluvy namiesto pracovných zmlúv.
Toto obdobie si zle pamätajú práve tí Poliaci, ktorí v čase vstupu Poľska do EÚ ukončili vysokú školu a nemali perspektívu na poľskom trhu práce, čo malo za následok emigráciu dvoch miliónov Poliakov do Británie a Írska (neskôr sa väčšina z nich vrátila). Mnohí priaznivci opozície považujú Tuskovu vládu za obdobie premárnených príležitostí: ľudia očakávali veľké reformy podľa vzoru vlád Mikuláša Dzurindu a dočkali sa politiky „teplej vody z kohútika“, ako to nazval samotný vtedajší premiér.
Zmena postoja?
V posledných rokoch vládnutia Tuska sa v Poľsku dalo cítiť to čo teraz na Slovensku: keď sa na Slovensku hovorí o tom, že HDP síce rastie, ale krajina v podstate stagnuje a stráca svoje rozvojové šance. V Poľsku za Tuska to bolo podobné, v podstate sa nič zlé nedialo, ale bol pocit, že sa nerobia potrebné reformy a krajina premrháva pozíciu, ktorú vypracovali reformátori v 90. rokov: Leszek Balcerowicz a Jerzy Buzek.
Negatívne spomienky na Tuskove časy sú realitou mnohých Poliakov, práve preto PiS vo svojej propagande tak dôsledne používa tento motív. Zdá sa však, že spolu so zákonom Lex Tusk to v tejto propagande vládni politici prehnali a dosiahli rovnaký efekt ako v 80. rokoch tím generála Wojciecha Jaruzelského, ktorý podobne negatívne označoval Edwarda Giereka za osobu zodpovednú za hospodársku krízu a bankrot štátu.
V dôsledku toho Poliaci koncom 80. rokov a v 90. rokoch zabudli na negatívne následky Gierekovho vládnutia a začali spomínať na 70. roky ako na obdobie, keď sa žilo príjemne a v relatívnom blahobyte. K tomu všetkému sa prelínal efekt plynutia času – ľudia po 15 až 20 rokoch začali na Giereka spomínať ako na časy svojej mladosti.
Zdá sa, že to isté sa práve teraz deje s Tuskom. Dnešní 35- a 40-roční ľudia si pamätajú obdobie „raného Tuska“ okolo roku 2007 ako čas svojich štúdií, prvého zamestnania, založenia rodiny. Z tohto pohľadu sa dnes niektorým Poliakom so sentimentom spája aj obdobie emigrácie do Veľkej Británie, aj keď v tom čase to bolo spôsobené nedostatočnými odbornými perspektívami v Poľsku.
Zaujímavé je, že tento mechanizmus otepľovania Tuskovho imidžu vďaka spomienkam na mladosť začína fungovať aj u niektorých voličov PiS, ktorí síce Tuska nehodnotia pozitívne, no spájajú si ho aj s dobrou spomienkou na mladosť, takže vládna propaganda prestáva fungovať. Presne ten istý mechanizmus spôsobil, že v roku 2000 si Poliaci strednej generácie, ktorí mali negatívny vzťah ku komunizmu, zvolili v prvom kole za prezidenta bývalého komunistu Aleksandra Kwaśniewskeho a spomínaný Gierek sa im zdal sympatický, hoci samotných komunistov nenávideli.
Tuskov veľký úspech
Rozsah Pochodu slobody, už spomínaných 300- až 500-tisíc ľudí, ktorí sa na ňom zúčastnili, mal na Poliakov veľký psychologický vplyv. Je to veľký úspech Donalda Tuska, ktorý teraz dokázal zmobilizovať ľudí rovnako ako pred 15 rokmi, keď bola Občianska platforma úspešná.
Po jeho odchode do Bruselu, kde bol predsedom Európskej rady, bola PO spájaná s porážkami: bola síce najväčšou opozičnou stranou, neustále však prehrávala voľby s PiS. A nerozhodní ľudia sa neradi stotožňujú s porazenými. Teraz mnohí ľudia prvýkrát uverili v reálnu možnosť víťazstva opozície a starší účastníci porovnávali atmosféru Pochodu slobody s atmosférou protestov Solidarity v rokoch 1980 a 1989, ktoré priniesli závan demokratických zmien do celej východnej Európy.
To isté hovoria aj účastníci demokratických demonštrácií, ktoré sa 4. júna konali v iných poľských mestách a boli takisto mimoriadne početné. Demonštrácia sa konala aj v Zakopanom, ktoré zvyčajne volí PiS, a tentoraz sa na nej zúčastnilo pomerne veľa ľudí.
Prvý prieskum
Vplyv Pochodu slobody vidno už v prvom prieskume verejnej mienky, ktorý sa konal 5. – 6. júna. Prieskum uskutočnila spoločnosť Kantar a po prvýkrát po dlhom čase sa na prvom mieste umiestnila Občianska koalícia s podporou 32 percent a PiS bola až druhá s 31 percentami. Na treťom mieste sú Tretia cesta, teda koalícia PSL Władysława Kosiniaka-Kamysza so stranou Poľsko 2050 Szymona Hołowniu a Konfederácia, ktorú niektorí označujú za fašistov a porovnávajú s ĽSNS a Republikou (obe 10 percent). Do sejmu by vstúpila aj Ľavica s výsledkom 6 percent.
Marsz po zwycięstwo ✌️ #Marsz4czerwca pic.twitter.com/8cUmVJJMfL
— Małgorzata Kidawa-Błońska (@M_K_Blonska) June 6, 2023
Ak sa takéto výsledky potvrdia aj na jeseň, budúcu vládu by zostavili strany demokratickej opozície (Občianska koalícia, Tretia cesta a Ľavica), ale šancu získať väčšinu kresiel by stále mala aj potenciálna koalícia PiS – Konfederácia. Závisieť to bude od rozloženia miest v jednotlivých volebných obvodoch.
Napriek tomu môže mať symbolické prvé miesto Občianskej koalície pred PiS mobilizačný efekt. Všetko závisí od toho, či nasledujúce prieskumy tento trend potvrdia, a preto sa najbližšie dva týždne môžu ukázať ako prelomové pre ďalšiu politickú situáciu v Poľsku pred voľbami naplánovanými na jeseň, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutočnia v októbri.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
