Herečka Černodrinská o hypochondrii: Už cestou k lekárovi viem, že je to nezmysel, základom je negúgliť

Kto nezažil úzkosť a panický záchvat, nevie si predstaviť, aké to je.

„Ako keby som stála na moste, špičkami som už na polovicu vo vzduchu, cítim neistotu v kolenách, zvláštne pocity na hrudi, potia sa mi ruky, hlava je rozkoncentrovaná, mám neporiadok v tele a moje vnútro je roztrieštené,“ opisuje česká herečka z pražského divadla Činoherní klub Sandra Černodrinská.

Otvorene rozpráva nielen o svojich úzkostiach a panických záchvatoch, ale aj o hypochondrii – práve z tej sa ľudia zvyknú smiať. Aj samotná herečka si z nej rada uťahuje, lebo život vraj netreba brať vždy vážne.

„Väčšinou zavolám lekárke, tá ma pošle na nejaké miesto, kde sa mám ukázať. V hlave mi začne znieť: Aha, takže to je niečo vážne, lebo keby nebolo, neposielala by ma niekam takto rýchlo,“ opisuje. „Väčšinou mi povedia, že mi nič nie je. Tak si na moment vydýchnem, že je všetko v poriadku, ale keď sa za mnou zatvoria dvere ordinácie, napadne mi: Nie, nie, nie. Oni mi to len nechceli povedať, lebo im ma bolo ľúto.“

Sandra Černodrinská v rozhovore hovorí:

• čo bolo spúšťačom jej úzkostí a ako neustále rozmýšľa nad zmyslom života,
• aké pocity prežíva človek, keď na neho príde panický záchvat, a čo jej pomáha tomu predchádzať,
• ako vyzerá hypochondria v praxi a či jej pomáha gúglenie diagnóz,
• či je divadelné a filmové prostredie plné odmietania a ako sa s tým dá zmieriť,
• ako sa snaží predísť tomu, aby úzkosťami trpel aj jej päťročný syn.

Ako ľudia prijali, keď ste začali hovoriť o svojich úzkostiach? Nestretli ste sa s tým, že by to bagatelizovali?

V podstate sa s tým stretávam celý život. Preto som si hovorila, že by bolo fajn o tom hovoriť, lebo celý život počúvam rady typu: „Ale prosím ťa, choď sa prebehnúť, choď do lesa, musíš chodiť viac do prírody, si hypochonder, nič ti nie je…“ Je však dôležité si priznať, že vám niečo je. Keď máte angínu, tiež idete k lekárovi. Ale keď idete na psychiatriu, tak to ľudia vnímajú ako slabosť.

Pritom je to práve naopak. Priznať si, že potrebujem pomoc, a vyhľadať ju vyžaduje silu.

Neviem, či to u mňa bola sila. Skôr pud prežitia. Panické záchvaty sú strašne nepríjemné a človek má pocit, že sa mu skutočne fyzicky niečo deje. Rozbúcha sa mu srdce, začne sa potiť, ja mám aj závraty, ale každý to máva inak. Ľudia si to nevedia predstaviť, ak to nezažili, preto sa to stále vníma s dešpektom.

V istom momente som si povedala, že nechcem len prežívať, ale chcem žiť. Že si to človek prizná a príde na psychiatriu, je asi to najťažšie. Ale potom je zrazu veľmi fajn, keď tam sedíte, rozprávate psychiatrovi, čo vás trápi, a on vám rozumie. Mne by sa veľmi páčilo, keby to spoločnosť prestala vnímať ako slabosť. Ja viem, že je veľmi jednoduché sa opiť, ale tým sa nič nevyrieši. Človek musí čo najskôr vyhľadať pomoc.

Odkedy vlastne mávate panické záchvaty? Stalo sa niečo, čo vám ich spustilo, alebo ste ich mávali vždy?

Celé detstvo sa rodičia nepekne hádali a my so sestrou sme mali neustále z niečoho strach. Z toho, že bude doma dusno, že sa rodičia zase pohádajú, že budeme mať škaredý víkend, že zase bude blbá nálada. Ale úplne najväčší spúšťač bol, keď zomrel dedo. Bola som v nemocnici asi dve hodiny pred jeho smrťou a videla som, ako z neho zostala už len taká telesná schránka. Stále opakoval „napiť, napiť,“ bol veľmi smädný a my sme mu nemohli dať vodu, lebo mu zlyhávali všetky telesné orgány. Mohli sme mu len trochu vody potrieť pery. Možno vtedy ma stretnutie so smrťou tak vystrašilo, že som začala uvažovať, či má zmysel žiť, keď to dopadne takto.

Takže to máte spojené s takými existenciálnymi úzkosťami?

Áno, a myslím si, že to je spojené aj s tým, že nie som veriaca a na mnoho vecí nemám odpoveď. Možno