Denník N

Strážte si reputáciu – čiernych pasažierov dobehne, vľúdnym ľuďom pomôže

Charitatívne aktivity Rogerovi Federerovi zvyšujú reputáciu. Takým ľuďom máme ochotu pomáhať, hoci ich osobne nepoznáme. Foto – Roger Federer Foundation
Charitatívne aktivity Rogerovi Federerovi zvyšujú reputáciu. Takým ľuďom máme ochotu pomáhať, hoci ich osobne nepoznáme. Foto – Roger Federer Foundation

Ak chcete zlepšiť svoju reputáciu, vaše pozitívne činy musia byť verejné. To je, mimochodom, dôvod, prečo tak často inzerujeme, že sme darovali peniaze na charitu.

Predstavte si, že cestujete v električke, otvoria sa dvere a vstúpi staršia pani. Postavíte sa u uvoľníte jej svoje miesto. Takéto správanie vás dočasne pripraví o kúsok pohodlia, ale z dlhodobého hľadiska sa vám iba vyplatí.

Prečo? Ľudia sú sociálne tvory – žijeme v skupinách a správanie iných ľudí neustále pozorujeme a klebetíme o ňom. Preto nie je vôbec vylúčené, že vaše vľúdne a galantné správanie voči starenke bude raz štedro odmenené.

Ak vás sprevádza dobrá reputácia, cudzí ľudia vám ochotne pomôžu, keď to budete sami potrebovať, a budú sa k vám správať milo a láskavo.

O tom, že reputácia je ako sociálna mena, s ktorou si vhodnými investíciami budujete renomé a zlými ho naopak kazíte, napísal článok Manfred Milinski z nemeckého Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú biológiu.

Vydali ho v časopise Philosophical Transactions of the Royal Society B. Celé číslo je monotematicky zamerané na výskum morálky.

Úloha tváre pri pomáhaní si

Keď bola ľudská spoločnosť dostatočne malá a do styku sme prichádzali iba s obmedzeným množstvom rovnakých ľudí (kedysi šlo výhradne o príbuzných), stačilo nám pamätať si ich tváre, aby sme vedeli, že napríklad Juraj, ktorý má veľký nos, mi ublížil, ale Janka, ktorá má znamienko na ľavom líčku, mi pomohla.

Priama reciprocita je pomenovanie pre evolučne výhodnú stratégiu, keď si ľudia dobré skutky navzájom oplácajú. Povedané inak, ak vám Janka včera dala pero, vy jej dnes radi požičiate ceruzku, ak vás o ňu požiada.

Lenže dnešná globálna spoločnosť má sedem miliárd cudzích ľudí; náš mozog by si všetky tváre nezapamätal. A tak evolúcia vytvorila iný mechanizmus na to, ako sa orientovať v zložitej sociálnej realite. V tomto prípade reputáciu.

Je ako nálepka na čele, ktorá nám vraví: „Pozor, o tomto indivíduu sa šíria iba samé zlé zvesti, nekamaráť sa s ním. Zato o tomto človeku viem, že pomohol iným ľuďom, preto mu pomôžem aj ja.“ (nepriama reciprocita)

Morálku skúmajú hrami

Takéto poznatky sa dajú formalizovať v teórii hier. Predstavte si štyroch hráčov, každý z nich má k dispozícii rovnakú sumu peňazí. V každom kole môžu do spoločného balíka investovať buď 1 dolár, alebo nič. Po každom kole sa v ňom množstvo peňazí zdvojnásobí a rovnomerne rozdelí medzi hráčov bez ohľadu na to, či sami do balíka prispeli, alebo nie (public goods game).

Pravidlá hry sú nastavené tak, že najlepšia stratégia, akú môžete prijať, je byť sebecký a do spoločného balíka nevložíť nič. Takýmto spôsobom ušetríte, ale zároveň vás neminie ani deľba zo spoločného košiara, do ktorého sa poskladali iní.

Vyrovnali sa s čiernymi pasažiermi

Z dlhodobého hľadiska je také správanie neudržateľné. Ak bude každý hráč sebec a do spoločného balíka nič nevloží, nebude čo rozdeľovať a všetci prídu na mizinu (ako pri tragédii spoločnej pastviny).

Milinski informuje o viacerých výskumoch, keď do tejto hry zapojili reputáciu aktérov. Ukázalo sa, že ak sa hráči dozvedeli o zlom renomé jedného z hráčov, ktorý iba zneužíval vľúdnosť iných a sám do spoločnej kasy nijako neprispieval, veľmi rýchlo ho od odmien v ďalších kolách odstrihli, ak mali túto možnosť.

Dozor – Boží a ľudský

V iných experimentoch vedci zistili, informuje Milinski, že ak hráči vedeli o tom, že v ďalších kolách hry budú vystupovať anonymne, takže sa ich identita nedala vystopovať, ich sebecké správanie stúplo.

Znamená to, že človek musí mať pocit, že naňho niekto dozerá, ak nemá podvádzať. Bez dozoru je reputácia nanič, lebo ju nemá kto zaznamenať.

Viacerí vedci si myslia, že presne pre túto úlohu si ľudia vytvorili Boha. Ide o najdokonalejšiu kameru, ktorá sleduje každý náš krok, takže si nedovolíme podvádzať ani vtedy, keď si myslíme, že nás už nikto z ľudí nepozoruje.

Keď odhliadneme od takéhoto Božieho pohľadu, úplne postačí, ak dáte do kuchynky obrázok ľudských očí, a pravdepodobnosť, že ľudia za nápoj dobrovoľne zaplatia, stúpne.

Dary charite zvyšujú reputáciu

Dobrá reputácia je ako sociálne lepidlo, ktoré dáva ľudí dokopy, aby si navzájom pomáhali. Milinski píše, že je dokonca také silné, že prekračuje zabehané delenie ľudí na skupiny, s ktorými sa identifikujeme (My) a neidentifikujeme (Oni). Ak ľudia patrili do skupiny „Oni“, ale mali dobrú reputáciu, jedinci s nimi zaobchádzali ako s „vlastnými“, uvádza autor.

Ak chcete zlepšiť svoju reputáciu, vaše pozitívne činy musia byť verejné. To je, mimochodom, dôvod, prečo tak často inzerujeme, že sme darovali peniaze na charitu. Z výskumov vyplýva, že ľudí, čo takýmto spôsobom investujú, hodnotíme veľmi vysoko a chceme im sami pomáhať.

To je aj prípad tenistu Rogera Federera – jeho nadácia dotuje vzdelávanie v chudobných krajinách. Aj vďaka týmto bohumilým aktivitám patrí k najobľúbenejším športovcom na svete s vysokým renomé.

„Evolučná teória predpokladá, že ak nejaký človek viac pomohol, ako odmietol poskytnúť pomoc, má pozitívnu reputáciu a ľudia mu pomôžu, keď to bude potrebovať. Na nepriamu reciprocitu treba poznať reputáciu, kým pri priamej reciprocite stačí pamätať si tvár. Akákoľvek nákladná investícia do iných zvyšuje reputáciu človeka. V spolupráci hrá dôležitú úlohu a slúži ako spoločná mena na budúcu sociálnu výmenu,“ zhŕňa poznatky o reputácii v závere štúdie Milinski.

Dostupné z: DOI: 10.1098/rstb.2015.0100

Morálka

Teraz najčítanejšie