Trápi ma, že moji sibírski priatelia zabíjajú Ukrajincov, hovorí český fotograf

Český fotograf Stanislav Krupař cestuje viac ako 20 rokov na Sibír, konkrétne do republiky Tuva. Poznajú ho vraj takmer všetci miestni obyvatelia, nazvali ho magačín, teda ľudožrút.

Krupař miluje tamojších ľudí aj krajinu, ale teraz trávi väčšinu času dokumentovaním zverstiev na Ukrajine. A počúva príbehy ukrajinských matiek a otcov, ktorým Putinova vojna vzala jediné dieťa.

V rozhovore tiež hovorí, o koho vo vojne prišiel, prečo sa mýlil v Putinovi a ako vníma to, že jeho priatelia na Sibíri nemajú problém niekomu podrezať krk.

Hovorili ste, že je ťažké sedieť doma a z gauča sledovať dianie na Ukrajine. Prečo ste teraz v Prahe?

Po nejakom čase na Ukrajine vždy začnem cítiť veľké napätie. Akoby sa vo mne napla struna, ktorá rezonuje, naťahuje sa a ja sa bojím, aby nepraskla.

Aj keby som tam bol na bezpečnom mieste, je dobré vždy sa po čase zbaliť a na pár dní tú krajinu opustiť. Prejsť sa po lese…

Z toho vyplýva, že sa na tie hrôzy nedá zvyknúť, že človek časom neotupie.

Ja si na to nedokážem zvyknúť. Tie príbehy sú všade naokolo. Väčšinu času trávim na Donbase a tam vojna na človeka dolieha každú chvíľu. Stále počujete prelietavať lietadlá a netušíte, či sú ruské alebo ukrajinské.

Alebo ste na relatívne bezpečnom mieste a zrazu je tam za večer päť výbuchov. Tým pádom sa nemám šancu uvoľniť. Cítil som, ako sa vo mne zase začína všetko chvieť, a odišiel som.

Plánujem tu však byť napríklad mesiac a po desiatich dňoch začnem cítiť ďalšie pnutie a idem späť. Už s novým elánom.

Takže sem prídete a dokážete vymazať pohľady na utrpenie Ukrajincov?

Nič z toho nedokážem vymazať. Keď som tu, aj tak mám stále pustené ukrajinské správy a správy ruskej opozície. Keď sem prídem, na druhý deň sa zoberiem a idem táboriť.

Som tu napríklad týždeň a až potom oznámim na Facebooku, že som tu. Ten týždeň sa chcem venovať len sebe, mať pokoj, piť čaj, chodiť po Brdách. Až potom som schopný stretnúť sa aj s kamarátmi.

A potrebujete ľudí?

Potrebujem. Tých, ktorých mám rád a na ktorých mi záleží, potrebujem. Myslím, že som ani v Rusku, kam cestujem celý život, ani na Ukrajine nikdy nenadviazal také vnútorné priateľstvá, aké mám tu.

Fotím ľudí a potrebujem sa s nimi rozprávať. Som dosť neohrabaný a pomalý a nemám také rýchle reakcie, aké majú mnohí fotografi. Moja cesta k fotografii je cez nadväzovanie dôverných vzťahov s ľuďmi.

V čom ste neohrabaný?

Práve v rýchlosti fotografovania. Dlho mi trvá, kým vytiahnem foťák. A niekedy sa hanbím.

To je vo vojne blbé.

To je blbé. Myslím si však, že som celkom obratný práve v nadväzovaní medziľudských vzťahov. A to je to, čo ma na fotografii najviac baví. Že sa cez ňu môžem dostať blízko k ľuďom. Viac sa rozprávam, než fotografujem.

Iní fotografi napríklad na rozdiel odo mňa nehovoria po ukrajinsky. A ja, ako sa s ľuďmi rozprávam a ako je mi hlúpe vytiahnuť foťák, si robím srandičky a rozprávam sa s chlapmi napríklad o zváraní.

Chlapi sa otvárajú, fotografi okolo fotia a ja jediný zrazu nemám fotky. Je teda pre mňa oveľa lepšie, keď sa pohybujem v tých oblastiach sám.

Čo vo vás pobyt na Ukrajine od jednej návštevy k druhej zanecháva? Dá sa opísať pocit, ktorý na vás priľne? 

Už od 24. februára 2022 vo mne silnie pocit vlastnej bezmocnosti. Všade okolo seba vidím veľké vzopätie občianskej spoločnosti, ktoré však v poslednej dobe dosť ochabuje. Bohužiaľ, nám sa náš občiansky postoj čoraz viac redukuje na to, že môžeme vziať kalašnikov a ísť niekoho zastreliť.

Stretli ste tam novinárov, ktorí by odložili foťák a vzali do ruky kalašnikov, pretože tú bezmocnosť a nečinnosť nezvládli?

Nestretol, ale viem o konkrétnych ukrajinských kolegoch, ktorí hneď na začiatku vojny šli na front. Z mojich známych či priateľov nikoho takého nepoznám. No sám som o tom uvažoval.

Spomenuli ste, že bol moment, keď ste už chceli vziať kalašnikov do ruky. Aká to bola situácia?

Na Ukrajine som bol mesiac pred vypuknutím konfliktu, prebudil som sa ráno v Avdijivke, čo už vtedy bolo jedno z najexponovanejších miest na Donbase. S nemeckou kolegyňou sme tam pracovali pre denník Die Zeit a neskôr pre Focus a už vtedy sme si hovorili, že odtiaľ musíme vypadnúť.

Boli sme tam obkľúčení proruskými separatistami. Očakával som, že to bude prvé miesto, kde bude zle. Proruskí známi mi tam vtedy hovorili: „Nikam neodchádzaj, zostaň tu do obeda, pretože prídu Rusi a aspoň ich budeš môcť fotiť, ako ich vítame chlebom a soľou.“

Ja som im na to povedal: „To je zážitok, ktorý si nechám ujsť, pretože ma to nenechajú odfotiť.“ Známi stále nechápali, prečo by ma to Rusi nenechali odfotiť. Posledným vlakom sme odišli do Kyjiva a ja som tam bol až do 8. apríla.

Prvých desať dní ste tam však nefotili.

Prvých desať dní vojny sa v Kyjive fotiť vôbec nedalo, pretože tam bola príliš napätá atmosféra. S roztiahnutými rukami som ležal na asfalte a okolo mňa stála banda chlapov s kalašnikovmi. Tá podozrievavosť bola šialená.

V tom čase sa tam stalo aj veľa nešťastí, o ktorých sa raz bude určite hovoriť. Hovorím o nevycvičených ľuďoch, ktorí dostali do ruky zbraň. Na jednej strane to bol heroický zápas a boj, na druhej strane tam muselo byť dosť tých friendly fire.

Vtedy sa nedalo vyjsť len tak na ulicu a už vôbec sa na ňu nedalo vyjsť s foťákom. Zostal som v Kyjive s tým, že túto krajinu neopustím, nech sa deje, čo sa deje. Pretože Rusko poznám a veľmi som sa v ňom pomýlil, pripadal som si ako ten posledný, kto má právo odísť.

Trestali ste sa za to, že ste sa v odhade Ruska a Putina pomýlili?

To nie je trest. To je skôr odhodlanie. Okrem toho som povedal, že keď Kyjiv padne a Rusi budú vešať svoju vlajku na Majdane, je to svet, v ktorom nechcem žiť. Takto som si to osobne formuloval.

A čo z toho vyplývalo?

V prípade, že budú pouličné boje a nebudem môcť fotografovať, pretože možno nebude prúd alebo nebudem mať foťák, bol som rozhodnutý vziať do ruky kalašnikov, pretože sa predsa nemôžem spoliehať na chlapcov, ktorí budú kalašnikov ovládať možno horšie ako ja.

Aby som sa schovával za ich chrbtom a díval sa na to, ako Rusi na Majdane vešajú svoju vlajku? To nie. Vtedy som si uvedomil, že sa dostávam k bodu zlomu, pretože ak tá situácia nastane, už z nej nie je cesta späť.

Už preto, že je to mimo vašich vlastných etických pravidiel fotografa?

Tu už by som to nestaval ani na moju novinársku etiku. Skôr na moje predstavy o tom, čo je správne a ako sa má človek zachovať. A či je možné niekomu ublížiť a niekoho zabiť.

Nič také som si nikdy nevedel predstaviť a vždy som bol presvedčený, že keď sa začne diať to, čo sa v roku 2014 začalo diať na Donbase, zbalím batoh a opúšťam tú krajinu.

Zrazu som si však uvedomil, že som sa už pripravoval na rozhodnutie osobnej účasti na boji. Už sme skrátka boli v situácii, keď by som na seba nemohol pozrieť do zrkadla.

Dokázali ste si spätne sformulovať, prečo ste v Rusko verili? Asi mesiac pred začiatkom vojny ste vyhlásili, že „Putin nie je blázon, ale je dobrý taktik a skvelý stratég, a preto Rusko na Ukrajinu nezaútočí“.

Áno. Nebudem sa obhajovať, ja som si to totiž myslel do rána 24. februára, keď som si vypočul Putinov prejav. Úplne ma to zmrazilo. Tušil som, že to bude nejaké podpichovanie na Donbase, ktoré bude stáť život pár stoviek ľudí.

Ešte keď som 30. januára 2022 prišiel do Kyjiva, bol som u kamarátov, vysmieval som sa tomu a hovoril: „Stavím svoj život na to, že žiadna takáto vojna nebude. To Boris Johnson blúzni.“ Oni hovorili, že nebudú prijímať takéto stávky. Povedal som len: „Hm, škoda.“ Takto som frajeril.

A prečo som si to myslel?

Pretože ste si mysleli, že poznáte Rusov.

Pretože si myslím, že poznám Rusov. To po prvé. A pretože všetko, čo Putin robil, bolo pre mňa čitateľné. Každý jeho krok, ktorý do 24. februára urobil, bol pre mňa úplne čitateľný. A všetky tie kroky mu perfektne vychádzali. Nech je to Gruzínsko, nech je to Donbas…

Krym…

Nech je to Krym… A posledný majstrovský kúsok, ktorý sa mu podaril na jeseň 2020, bol Náhorný Karabach. Tam Putin elegantne kastroval Arménsko. Vychutnal si ich. Má ich na tanieri a môže si s nimi robiť, čo chce.

Vysmieval som sa správam britskej a americkej rozviedky, pretože predsa Putin nie je blázon, má to všetko spočítané, skvele taktizuje a vie, kam chce zájsť. A hoci sa mi to nepáči, dokonale mu to prechádza.

Pamätám si správy z rokov 2014 a 2015 na Aktuálně.cz. Prišiel som vtedy do Moskvy a na ich webe bola fotogaléria, ako Rusko trpí sankciami a sú tam prázdne supermarkety. Ja som však prišiel do supermarketu a tam bolo všetko. Tridsaťmetrový regál francúzskych vín, francúzske syry, veľa jabĺk… A bolo to tak celý čas.

Vtedy sa hovorilo, že pre protiruské sankcie nesmú poľskí farmári predávať jablká a francúzski vinári víno. No v tých rokoch som bol v Rusku niekoľkokrát ročne a vždy som si hovoril, že také zásobované supermarkety my nemáme.

Putinovi jednoducho všetko perfektne prechádzalo. Robil si, čo chcel. A prečo by mal zaútočiť na Ukrajinu, keď sa hovorilo, že má 250-tisíc vojakov? Ako by mohol so štvrť miliónom vojakov zaútočiť na 40-miliónovú krajinu, keď Varšavská zmluva na 15-miliónové impotentné Československo potrebovala 500-tisíc vojakov?

Iba že by bol blázon.

Iba že by bol blázon. On sa tak však nikdy nesprával. Teda podľa toho, ako som ho čítal ja. Keď sa hovorilo, že Putin je nevypočítateľný, boli mi európski liberáli na smiech. Takže tomu dodnes nerozumiem. Viem len to, že moje vtedajšie predstavy o svete boli mylné.

Máte ruské vízum. Bolo by pre vás nebezpečné sa tam teraz vydať? Zavreli by vás?

Túto otázku som si často kládol. Myslel som si, že sa do Ruska nevydám, ale teraz som o tom trochu uvažoval. Novinárske vízum mi platí až do 1. septembra 2024. Na to, aby som s ním mohol do Ruska vycestovať, potrebujem ešte akreditáciu od ministerstva zahraničia. Viem, že mi FSB (ruská spravodajská služba, pozn. red.) na sibírskej Tuve, kam cestujem, šliape na päty.

Ako sa to prejavuje?

Tak, že moji známi chodili na výsluchy, museli vypovedať o tom, čo sa deje. Keď som bol napríklad u šamanov, s ktorými som mal ísť na obrad, pretože ich obrady fotím, bola tam FSB a zobrali všetkých päť chlapov, ktorí na tom súkromnom obrade mali byť.

Skončili na šesťhodinovom výsluchu, kde sa ich pýtali na mňa. Potom sa šamani vrátili a báli sa so mnou rozprávať. V takej chvíli si nemôžu dovoliť vôbec nič.

Keby náhodou čokoľvek odmietli, prídu k nim napríklad hasiči a „zistia“, že ich požiarne opatrenia nezodpovedajú normám, a zatvoria im celé šamanské centrum. To sa deje. Keď si Tuvania dajú pár pohárov, dozviem sa to od nich. To je jedna rovina.

Druhá rovina, ktorú si uvedomujem, je, že by som sa Rusom vydal napospas. V momente, keď budú mať nevybavené účty s Českou republikou, ktorých môže byť dosť, tam môžem ostať roky a nikto ma odtiaľ nevytiahne.

Keď hovoríte o nevybavených účtoch, hneď mi naskakujú aj také detaily ako tričko Fuck Putin českej ministerky obrany Jany Černochovej. Tešia vás také veci?

Nie. Považujem to za vulgarizáciu politiky, mne sa to nepáči. Černochovej tričko mi pripadá nevkusné a pubertálne. A veľmi nedôstojné. Neviem, čomu to pomôže.

Buďme dôslední v tom, čo robíme. Je skvelé, že dávame Ukrajincom starý šrot a potom si ho necháme preplatiť v Bruseli a tvárime sa veľkoryso. Prečo im teda nekúpime 30 raketometov HIMARS? Prečo im posielame staré veci, s ktorými si nevieme rady? A ešte sa pri tom tvárime, akí sme veľkorysí…

Mne sa to tričko zdalo ako malé zaštekanie na Putina, ale aspoň nejaké.

Malé štekanie nemá zmysel, tým sa človek len znemožňuje. Máme robiť činy, ktoré majú zmysel, alebo byť ticho. To vôbec neznamená, že nemôžete pracovať na víťazstve Ukrajiny.

Ja však nevidím žiadnu logickú linku medzi tým, keď si vezmem tričko Fuck Putin, a tým, že pomôžem Ukrajine.

Čo by teda podľa vás bola dôstojná pomoc Česka Ukrajine?

Ak sú himarsy taká úžasná zbraň, vôbec nerozumiem tomu, prečo musia ukrajinskí chlapci v Bachmute krvácať a umierať a prečo im tých himarsov nemôžeme dodať sto, dvesto, päťsto. Prečo sa tým ten problém v Bachmute jednoducho nevyrieši?

Zomreli vám už nejakí priatelia?

Áno. Umrel Viktor Šulik, riaditeľ školy v Popasnej, s ktorým som vlani vo februári robil dve reportáže. Bol to charizmatický, dôstojný pán, ktorý v roku 2014, keď tam prišli separatisti a Popasná bola asi štrnásť dní okupovaná, celý čas udržal ukrajinskú vlajku na streche školy.

Keď tam prišli miestni chlapi v maskáčoch a hovorili mu: „Ideme zložiť tú vlajku, ten kus handry,“ ako ich bývalý učiteľ ich okríkol a oni zase odišli.

Keď sa tam začala vojna, zbombardovali jeho dom a on odviezol dcéru a manželku do Ľviva. So svojím dvadsaťtriročným synom, ktorý v škole prvý rok pracoval ako učiteľ telocviku, sa v Sloviansku prihlásili za dobrovoľníkov. Potom spolu bojovali na predmestí Bachmutu.

Bol som tam za nimi ešte začiatkom augusta. Nemohol som s nimi ísť do zákopov, ale rozprávali sme sa neďaleko od nich pri ceste. Vtedy sme si s Viktorom potykali.

Pýtal som sa ho, či sa Bachmut udrží, a odpovedal mi: „Áno, som si istý, že sa Bachmut udrží, pretože himarsy fungujú. Inak to nie je žiadna sláva, pretože sme pechota a stále to na nás sypú do zákopov, nič nevidíš. Lieta to všade okolo.“

A 7. októbra som dostal správu: „Viktor je mŕtvy.“ Jeho syn bol ťažko zranený. Rozsekalo ho to. Prežil, ale je traumatizovaný.

Videli ste ho?

Syna som nevidel, ale za Viktorom chodím na cintorín. Je pochovaný v Charkive. Keď som tam, vždy sa pri ňom zastavím. Bol som za ním aj počas svojho posledného pobytu na Ukrajine. Na hrobe bola jeho zmoknutá fotografia.

Vedľa stál pán a obaja sme plakali. Jemu zahynul jediný syn, mal dvadsaťdva rokov. Spýtal sa ma, či mi zomrel kamarát. Odpovedal som, že áno. Navrhol, nech mu pošlem novú fotku, že ju vymení a že sa odteraz bude starať o oba hroby.

Poznám viac ľudí, ktorí zomreli.

Vlani v júli a auguste som bol na fronte. Keď som potom prišiel do Bachmutu, bolo teplo a ja som si na sebe nenechal ani vestu. Zrazu asi dvestopäťdesiat metrov odo mňa prileteli rakety.

Hodil som sa o zem a bolo počuť, ako tesne okolo mňa presvišťali priamo do domu. Na mňa popadala omietka. Keď odznela prvá salva, utekal som za roh, kde sa schovávali ľudia. A v tej chvíli mi volá Viktor: „Tak čo, si v pohode? Počujem, ako to tam na vás sypú. Si živý?“ Vtedy som ho počul naposledy.

Keď sme pred chvíľou stúpali do kopca, rozprávali ste mi, že ste navštívili známych, ktorí prišli o jediné dieťa.

Robil som pre belgické noviny reportáž o mojich návštevách cintorína v Charkive. Stretol som tam niekoľko rodín, ktoré prišli o deti. Tie rodiny ma pozývali aj domov a boli to hororové zážitky.

Sťahuje mi hrdlo už v momente, keď o tom hovorím. To sa mi normálne nestáva. Tri dni som tam mal stiahnuté hrdlo tak, že som nemohol hovoriť. Tá miera utrpenia, keď sedíte s mamou v kuchyni a ona len narieka a kvíli ako zviera a hovorí: „To bol anjelik a skvelý človek, prečo tam šiel?“ Napríklad taká Marína…

Áno, na tú som sa pýtala.

Marína má 53 rokov, je učiteľka telocviku a matematiky. Jej manžel, 66-ročný Michail, robí v tlačiarni. A mali 28-ročného syna Sašu. Hovorili, že ani nemal poriadne dievča, bol to trochu nesmelý ajťák.

Vlani v lete stáli v Charkive pred domom a zrazu tam priletela taká sviňa raketa. Jednému dievčaťu odtrhla nohu a Saša na druhý deň vyhlásil, že sa ide prihlásiť ako dobrovoľník. A okamžite to urobil.

Od jesene bojoval v Bachmute a 28. februára 2023 tam zomrel. Marína mi povedala: „Pozri sa, aké to bolo trdlo. Bol pri guľomete a ani sa nekryl. Keď tu bol naposledy, hovoril mi: ‚Mami, ja sa už nevrátim.‘ Hovorila som mu, čo vymýšľa.“

Marína mi povedala, že veľmi miluje Ukrajinu, ale je vlastne Ruska, pretože pochádza zo sovietskej vojenskej rodiny a jej brat je v Moskve dôstojníkom sovietskej armády vo výslužbe. S bratom sa vraj od detstva mali veľmi radi a fungovali, ako keby boli dvojčatá.

A vojna ich rozdelila?

Brat Maríne hovoril: „Tých fašistov u vás musíme odstrániť.“ Spýtala sa ho, čo blbne. Veď bol u nich na návšteve, videl tam vari nejakých fašistov? Na to jej vraj odpovedal: „Nie, ale máte ich tam. Musíme ich poraziť a potom bude všetko v poriadku.“

Keď Saša zomrel, bratovi poslala správu, že ho zabili. Zmazala jeho číslo a všetko vrátane e-mailu s mužom zablokovali.

Marína mi povedala: „Už nikdy ho nechcem vidieť a Rusom už neprajem nič dobré. Je mi jedno, čo sa s nimi stane. Ja ich nenávidím. Všetkých Rusov nenávidím. Ukrajinu milujem, ale zaplatila som za to vysokú cenu. Nemám už silu žiť. Presviedčala som svojho muža, aby sme šli do garáže, naštartovali starého žigulíka, zatvorili dvere a ukončili to.“

Priznám sa, že odvtedy sa bojím jej zavolať. Bojím sa, že to urobili.

Skúste jej zavolať teraz.

No… Kvôli vám to urobím. Dobre. Zavoláme Maríne.

Neberie to?

Nie. Nemusí to nič znamenať, ale môže. Azda mi zavolá späť. (Marína sa Stanislavovi Krupařovi ozvala o tri týždne neskôr, pozn. red.)

Ľuďom, ktorých na Ukrajine stretávam, dávam svoje číslo s tým, nech mi zavolajú, keď budú potrebovať s čímkoľvek pomôcť. Hovorím im: „Keď budete čokoľvek potrebovať, dôjdete do Ľviva, moji kamaráti pre vás prídu a postarajú sa o vás.“

Už sa niekto ozval?

Nie. A to som párkrát už kľačal na kolenách a prosil ľudí, nech odídu. Lenže sú to trochu iní ľudia. Tí čakajú na príchod ruskej armády.

Stále ešte veria Rusom?

Mám pocit, že často už neveria nikomu. Ale napríklad ľudia z Donecka tam majú rodiny a nechcú ich opustiť. A niektorí síce nemajú radi Rusko, ale zároveň neznášajú Ukrajinu.

Stojím alebo kľačím pred nimi a prosím ich, že je o život tam zostávať, keď sa všetci evakuujú. Dokola hovorím: „Poďte s nami, prosím.“ A je to zbytočné.

Veríte tomu, že sa ešte niekedy vrátite na Sibír? Sám ste povedali, že ste od nej fyzicky aj psychicky závislý.

Povedal som aj to, že keď tam nepôjdem tri roky, neprežijem to. Neviem si to predstaviť. Posledný rok mi toho hlavou a srdcom beží toho toľko, že si tú otázku kladiem miliónkrát denne.

Stále na to myslím. Stále myslím na Sibírčanov, ktorých osobne poznám a ktorí teraz zabíjajú Ukrajincov. Na Sibír cestujem do jednej konkrétnej oblasti, do republiky Tuva, odkiaľ pochádza napríklad ruský minister obrany Sergej Šojgu. Ten tam založil aj kadetskú školu.

V Tuve je málo dedín, v ktorých som nebol. Tuva je dvakrát taká veľká ako Česká republika a má dokopy 258-tisíc obyvateľov.

A vy ich skoro všetkých poznáte.

Ja ich nie, ale oni mňa áno. Cestujem tam už dvadsaťjeden rokov.

Máte výšku viac ako dva metre. Viem si predstaviť, že keď idete s miestnymi, ste pol metra nad nimi.

Som o meter vyšší ako oni. Veľa som tam fotil a chodil po horách. Prídem na jurtovisko, chodím tam bez mapy, fakt to tam už úplne poznám a ľudia, ktorých stretávam, poznajú mňa.

Vidia veľkého muža.

Dozvedel som sa, že mi hovorili magačín. To je u nich taká postava kanibala. Magačínom sa u nich straší, je to príšera, ktorej svietia oči a má rozviate vlasy.

V septembri 2009 som prechádzal údolím, ktoré bolo vzdialené sto kilometrov. Padal sneh a ja som sa tam v ňom brodil. Keď som prišiel do dediny, ľudia v nej boli takí tichí.

Býval som u nich tri dni, oni ma aj kŕmili. O tri roky neskôr som od známeho počul, že sa ma vraj veľmi báli, pretože mali trinásťročného chlapca a desili sa, že ho zjem.

Preto vás tak kŕmili?

Presne. Báli sa, aby som nedostal hlad. Po rokoch som sa spriatelil so šamankou, skvelou ženou, ktorá vyzerá ako chlap. Povedala mi, že jej syn ma takto kedysi zazrel, keď pásol jaky. Zazrel vraj magačina, schoval sa za kameňmi a vystrašene ma pozoroval.

Nie je však dobré, že všetci títo ľudia sú dnes ozbrojená päsť spojená s kadyrovovcami, ktorí na Ukrajine páchajú najhoršie zločiny.

Vykastrovanie ukrajinského vojaka mal na svedomí Tuvan. Tuvania robia hrozné veci Ukrajincom, za ktorými teraz cestujem. Možno práve oni zastrelili Maríninho syna.

Rozumiete tomu, že ľudia žijúci na mieste, ktoré je pre vás v podstate domovom, páchajú také zverstvá? Ako sa s tým dá zmieriť?

Mňa to vlastne neprekvapuje. Tá spoločnosť je brutálna. Už preto, že sa tam uchoval šamanizmus v pôvodnej podobe. A nie je to náhoda, pretože modernizačné snahy v Tuve – na rozdiel od celého Ruska – neuspeli.

V Tuve je najvyššia miera páchania vrážd. Po Čukotke je tam druhá najvyššia miera samovražednosti neplnoletých. Všetko sa tam deje pod vplyvom alkoholu a tuvská spoločnosť dostala za posledných 70 – 80 rokov šialené rany.

Kedysi boli okrajovou časťou čínskeho impéria, Číňania im vtedy hovorili v preklade otrhanci. Dnes sú úplne okrajová časť ruského impéria. To, že odtiaľ vzišiel aparátnik Šojgu, iba podporuje ich velikášstvo.

Keď sa však s Tuvanmi rozprávate a začnú chľastať, pričom chľastať začnú skôr alebo neskôr všetci, okrem toho, že sa väčšinou pobijú a často niekto niekoho bodne, všetci svorne začnú nadávať na Rusov. Tuvania Rusov nenávidia.

Nerobia si ťažkú ​​hlavu z toho, keď niekomu tú jeho odrežú. Samozrejme, veľkú úlohu zohráva to, že je to najchudobnejší región celého Ruska. Tuvania nemajú kam ísť. A to, že odrazu dostanú peniaze a vláda im odpustí hypotéky, hrá svoju rolu.

Naozaj majú pocit, že majú červené tlačidlo s jadrovou bombou, pretože sa u nich narodil Sergej Šojgu, ktorý, mimochodom, takmer nehovorí tuvsky, pretože jeho mama učiteľka pochádzala z Luhanska a otec bol sovietsky, boľševický papaláš.

Šojgu tam nasmeroval veľa peňazí, ktoré sa rozkradli. Tuvu úplne skorumpoval, tá krajina nič neprodukuje, všetci pracujú na súdoch, v prokuratúre, v FSB alebo silových zložkách ako štátni zamestnanci. Majú mimoriadne vysoké platy.

Rusi si národ Tuvanov kúpili a oni sa im odvďačujú tým, že za nich bojujú. Tuvania majú v Rusku najväčšie bojové straty.

Čo vás priťahuje na ľuďoch, ktorých opisujete ako nesmierne krutých?

Ja som tou krajinou fascinovaný a milujem ju.

Tú krajinu alebo aj tých ľudí?

Aj tých ľudí.

Sú to ľudia, ktorí iným bez výčitiek svedomia podrežú krk.

Medzi mojimi známymi v Tuve je veľa ľudí, ktorí niekoho zabili. A poznal som aj dosť ľudí, ktorých tam niekto zabil. Neviem, či by som ich spočítal na prstoch oboch rúk.

A viete tie ich vraždy nejako obhájiť?

Ja to nesúdim. Vôbec. Tuva je krajina, ktorá až do štyridsiatych rokov nemala dediny. Bolo tam zakázané piť alkohol, kým ste nedovŕšili štyridsať rokov. Keď ste ten vek dosiahli, mohli ste piť alkohol z destilovaného skvaseného jačieho mlieka, ktoré je slabučké a hovoria mu aracha.

A do toho prišla ruská civilizácia, ruskí kupci, ktorí tam začali voziť sudy vodky. Tuvská spoločnosť utrpela také traumy, aké si Európan, Ukrajinec, Nemec alebo Čech vôbec nevedia predstaviť.

Tí ľudia predtým žili komunitne v jurtách a štyrikrát do roka kočovali. V šesťdesiatych rokoch tam prišli arménske a azerbajdžanské brigády a postavili desiatky dedín. Dnes sa v Tuve hrozne pije.

A zároveň prídete na staré jurtovisko, kde si o mne myslia, že som ľudožrút. Tam ešte pretrvávajú zvyšky starého sveta, ktorý sa už nikdy nevráti, ale ktorý sa ťahá od kamennej, alebo aspoň bronzovej doby.

A to je teda niečo, keď sedíte v noci v jurte na pomedzí Mongolska a Tuvy a praská oheň, potom vás gazda uloží medzi deti, tam, kde je teplo. Často je tam aj fotografia dalajlámu, pretože oni sú od polovice osemnásteho storočia tibetskí budhisti.

Prikryjú vás huňami, večer vás bez slova nakŕmia, ráno vás nakŕmia, a keď odchádzate, dajú vám kus tvarohového kyslého syra a zabijú ovcu, aby vám dali na cestu to najlepšie mäso.

V noci sú hviezdy tak nízko, že si na ne môžete siahnuť. A prichádzajú vlci. Tuvan stále strieľa do vzduchu kvôli vlkom, medveďom a snežným leopardom, aby ich odohnal od stáda.

To je svet, ktorý zmizne, v podstate už skoro zmizol. Ja som ho ešte zastihol. No myslím, že o pár rokov z neho už nič nebude.

Som vďačný, že som zastihol tento dotyk s niečím takýmto starodávnym, čo je tu odjakživa a čo nás prekonáva a prekonáva akékoľvek naše európske nastavenia a predstavy o tom, čo je dobré a čo je zlé.

Som tým fascinovaný a nemôžem tých ľudí nenávidieť len preto, že potom prídu do mesta, sú stratení, začnú fetovať alebo sa upijú na smrť.

A mimochodom – ako sa ruský svet zachoval k Sibírčanom, nie je nič pekné. Ale to, ako sa zachovala Amerika k Indiánom, je ešte asi o dosť horšie.

V čom spočíva šamanizmus? Do akej miery je skutočný? Zažila som šamanizmus v Kongu a bolo mi úzko z tých podvodov, za ktoré chudobní dedinčania dávali posledné peniaze a pre ktoré sa zadlžovali.

Mňa vôbec nezaujíma, nakoľko je skutočný. Môj záujem o šamanizmus nie je a priori duchovný. Je to záujem o krajinu a región. Som zamilovaný do tej krajiny a do tých ľudí.

Vedia stopovať a majú znalosti, ktoré sa do dnešného sveta nehodia, ale keď tam prídem, som za idiota, pretože nie som schopný nájsť chodník cez priesmyk a nepoznám trus snežného leoparda.

Neviem zabiť ovcu a naporciovať ju nožom, ktorý má trojcentimetrovú čepeľ. Neviem zastreliť vlka a nespoznám po čuchu, že tadiaľ prešiel medveď.

Títo ľudia sa potom dostanú do prostredia, v ktorom sa my cítime ako ryby vo vode, a máme ich za barbarov a idiotov. A keď prídem ja do ich prostredia, som ja ten barbar a idiot.

Cestujem tam celý život, takže možno už som schopný tam trochu fungovať, ale keby som tam vzal kohokoľvek iného, ​​v tajge za tri dni umrie. Tí ľudia nepotrebujú k životu vôbec nič.

Ako ste Tuvu pre seba objavili?

Kedysi som bol na Altaji a Altajci mi povedali: „Ty si myslíš, že my sme diviaci, ale tamto za kopcom sú Tuvania. A tí nepotrebujú nič okrem soli. Z tých máme my všetci strach. Sú krutí, kradnú nám kone, sú to takí Apači južnej Sibíri.“

Potrebujú iba soľ?

Vtedy v 90. rokoch to tak hovorili. Potom som prišiel do môjho milovaného údolia, kde ma ľudia v jurte kŕmili. Jedol som iba mäso, tvaroh, smotanu a celozrnné pražmo, pražený jačmeň, ktorý sa zomelie a je z neho instantná kaša.

Behali tam deti a nosili mi plné hrste čučoriedok. A tí ľudia mali lepšie zuby ako Karel Gott. Nádherné biele zuby. Vždy mi tí ľudia dali niečo na cestu. A ešte sa pýtali: „Ako vy v tom Česku žijete, keď nemáte ovce? My ti tam pošleme napríklad kože.“

Odtiaľ sme prešli cez údolie, kadiaľ občas prešlo nejaké auto. A tam už ľudia jedli cukríky a mali pokazené zuby. Mňa zaujímajú tí, ktorí tie cukríky nemajú.

Žiaľ, dnes deti a vnuci týchto ľudí prichádzajú na Ukrajinu a veria tomu, že bojujú proti fašistom. Ľudia v Tuve možno nikdy nevideli vlak. Televíziu už však majú skoro v každej jurte. A na čo sa pozerajú? Na ruské správy. Nechávajú si vymyť mozgy.

Keď prejdú ukrajinské hranice, viem, že Ukrajinci nemajú inú možnosť ako vziať zbraň a odstreliť im hlavu. Nemôžem mať z toho radosť. Pretože vidím, ako sú Tuvania obeťou propagandy.

A nemám v sebe toľko sebavedomia, aby som si myslel, že to je ich vina. Aby som o tom chlapcovi, ktorý sa narodil v jurtovisku, potom sa dostal do mesta a napríklad do kadetskej školy, povedal: „Sú to všetko svine a hajzli.“

Áno, oni sa ako svine a hajzli správajú, ale podľa mňa nimi nie sú. Len keď prídu na Ukrajinu, majú jedinú možnosť: zabíjať. A to ma veľmi trápi.