Zdroje podpory pre časy, ktoré prídu

Deviatym júnom vstupujeme do ďalšej etapy. Politické strany naplno spustia svoje už započaté kampane, do odovzdania volebných kandidátok ostávajú tri týždne a potom nasledujú tri mesiace, keď letné horúčavy, dažde či búrky budú sprevádzané prívalmi správ o tom, kto, kde a s kým varí guláš a čo na to hovoria prieskumy i analytici. To všetko sa určite nebude dať zachytiť, a tak sa v dovolenkujúcich hlavách usadí priam trýznivá otázka – ako to vlastne dopadne?

Nevieme, nedá sa to predvídať.

Tobôž keď do volebného rozhodovania tentoraz oveľa viac ako inokedy bude vstupovať aj svetové dianie, predovšetkým v podobe vojny na Ukrajine.

Dva scenáre

S určitosťou sa to teda predpovedať nedá, no prinajmenšom dva scenáre sa už črtajú. Ten prvý je pre osudy demokracie skôr priaznivý, ten druhý naopak.

Prvý scenár predpokladá, že do predvolebného zápasu sa zapoja aj tie mimovládne organizácie a občianske iniciatívy, ktoré budú pôsobiť ako protipól mohutného tlaku tých sociálnych sietí, ktoré kombináciou lží, konšpirácií a demagógie ovplyvňujú nemalú časť znechutených občanov, ktorí sa buď vôbec nechystajú voliť, alebo hodia hlas pre protizápadnú budúcnosť Slovenska.

Ak sa dnes oprávnene poukazuje na podobnosti nadchádzajúcich volieb s tými v roku 1998 – v zmysle historickej križovatky, na akej sa naša spoločnosť znovu ocitla –, možno k tomu pridať aj to, že podobne ako vtedy aj teraz zaváži, či a v akých počtoch prídu voliť aj mladšie ročníky. Ich rozhodnutie môže byť napokon pre výsledok volieb kľúčové. Dnes sa ešte nedá hovoriť o tom, že „Slovensko sa prebúdza“, ale popri oprávnenom znepokojení z toho, že toľko mladých dáva a chce dať krajine zbohom, začína nadobúdať na dôležitosti pocit zodpovednosti za budúcnosť, zhmotnený v ochote ísť voliť.

Tú druhú líniu predstavuje hroziaca možnosť, ktorú viacerí komentátori pomenúvajú ako katastrofu: nielenže veľa hlasov voličov menších strán prepadne, ale do parlamentu sa dostane aj SNS, ktorá so Smerom na čele a s Republikou v jednom šíku zavedie Slovensko do antidemokratických proruských vôd.

Akákoľvek nová vládna koalícia sa napokon z volebného súboja vynorí, v zahraničnopolitickej oblasti bude mať k dispozícii určité priaznivé dedičstvá i aktuálne kapacity. Tieto „oporné zdroje pre slušnú budúcnosť“ predstavujú kľúčoví profesionálni diplomati a diplomatky, ako aj členovia a členky širšej zahraničnopolitickej a bezpečnostnej komunity. Podporuje ich solídna analytická báza tak na úrovni štátu, ako aj v prostredí mimovládnych organizácií.

Kľúčoví profesionáli

Medzi silné stránky slovenskej zahraničnej politiky patrí skutočnosť, že počas uplynulých troch desaťročí prevažovali na významných postoch ľudia prozápadnej orientácie. Dve obdobia vlády Mikuláša Dzurindu dokázali niečo, čo mnohí doma i v zahraničí považovali za nemožné. Najdlhšie pôsobiaci ministri zahraničia Eduard Kukan a Miroslav Lajčák boli orientovaní proeurópsky a proatlanticky a uspeli aj na medzinárodnom poli.

K úspechom prispel aj Ján Figeľ, svoj vklad tam vložili aj osobnosti ako Pavol Demeš, Peter Burian, Ján Kubiš, František Lipka, František Šebej, Maroš Šefčovič a ďalší. Po voľbách v roku 2020 nastúpila v zahraničnej a bezpečnostnej oblasti garnitúra „správnych ľudí na správnom mieste v správnom čase“: minister Ivan Korčok a jeho domáci tím v súzvuku s ministrom obrany Jaroslavom Naďom a jeho tímom, s proeuroatlantickým poslancami parlamentu a prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Vystriedal ho Rastislav Káčer, minister s jasnou prozápadnou kotvou, a po ňom rovnako orientovaný dlhoročný diplomat Miroslav Wlachovský. V zápase o americkú podporu pre členstvo Slovenskej republiky v OECD zohrala významnú úlohu poradkyňa Ivana Mikloša Katarína Mathernová, najnovšie veľvyslankyňa EÚ na Ukrajine.

V neposlednom rade treba spomenúť hlavy štátu. Michal Kováč bol po celý čas dôrazným zástancom našej orientácie na EÚ a NATO, čo bolo mimoriadne náročné v časoch vlády Vladimíra Mečiara. Rudolf Schuster konal entuziasticky v prospech nášho začlenenia do euroatlantických štruktúr. A po Andrejovi Kiskovi je veľkým prínosom prezidentka Zuzana Čaputová.

Zahraničnopolitická a bezpečnostná komunita

Hneď po vzniku Slovenskej republiky začala do formovania zahraničnej politiky, ale aj do širšieho verejného povedomia vstupovať domáca zahraničnopolitická a bezpečnostná komunita. Zahŕňala bývalých diplomatov, expertov z akademickej i pedagogickej oblasti, profesionálov z vojenského a bezpečnostného prostredia, komentátorov z médií i občianskych aktivistov, ako aj postupne sa rozrastajúci okruh študentov a širšej zainteresovanej verejnosti aj mimo hlavného mesta.

V roku 1993 vznikla Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku, ktorej zakladateľkou a riaditeľkou bola Magda Vášáryová. SFPA okrem rozsiahleho výskumu a početných konferencií pripravuje tiež každoročnú hodnotiacu konferenciu zahraničnej a európskej politiky SR. Samostatný výskum, kde sa profilovala generácia nezávislých analytikov, sa ustanovil aj na pôde Inštitútu pre verejné otázky i ďalších organizácií a think tankov. Oživenie do komunity priniesla mladšia generácia, kde sa profilovali ľudia ako Tomáš Valášek, Milan Nič či prvý profesor v oblasti medzinárodnej politiky a diplomacie Jozef Bátora. Jedinečnú expertízu v ruskej oblasti systematicky prináša Grigorij Mesežnikov. Adapt Institute sa zaoberá obrannou a bezpečnostnou politikou, portál Infosecurity.sk sa venuje fungovaniu sociálnych sietí, šíreniu dezinformácií či kybernetickej bezpečnosti, Central European Institute of Asian Studies prináša analýzy a informácie o Ázii, EURACTIV Slovensko referuje o dianí v Európskej únii. Oprávnené uznanie nielen slovenskej, ale aj medzinárodnej komunity si získal GLOBSEC, ktorý bol pôvodne dielom najmä mladšej generácie a za posledné roky sa pod vedením Roberta Vassa rozrástol na najväčší nezávislý think tank v strednej Európe, atraktívny pre mnohých svetových lídrov, s dosahom globálneho charakteru.

Významný príspevok predstavujú aj viacerí akademickí experti, predovšetkým z Univerzity Komenského i Univerzity Mateja Bela. Nezanedbateľný je aj vklad zahraničnopolitických komentátorov v médiách, ako sú denníky Sme, Denník N či Pravda.

Étos služby

Tretí zdroj predstavuje odkaz začiatkov diplomacie po vzniku Slovenskej republiky, keď do služieb novozaloženého štátu vstupovali ľudia z rôznych prostredí s odhodlaním a plným nasadením, hoci najmä v prvých rokoch museli čeliť krokom mečiarovskej politickej garnitúry, ktorá im prácu komplikovala.

Príbehy a skúsenosti stovky diplomatov a diplomatiek z obdobia zrodu zahraničnej politiky i jej neskorších úspechov zhrnuté v dvoch objemných publikáciách pripravených Máriou Krasnohorskou, Viliamom Rothom a ďalšími sú silným svedectvom o tom, ako Slovensku najprv „ušiel integračný vlak“, ale aj o tom, ako sa podarilo zvládnuť náročný proces dobiehania. Medzičasom do zahraničných služieb vstúpilo mnoho kvalifikovaných absolventov, ktorí sú stotožnení so súčasným civilizačným začlenením Slovenska.

Solídna analytická báza

Štvrtý oporný bod predstavuje solídna analytická báza aj na strane štátu, ktorá sa hneď v začiatkoch utvorila založením časopisu Medzinárodné otázky a Slovenského inštitútu medzinárodných štúdií s priekopníckym vkladom Svetoslava Bombíka a s prispením Miroslava Wlachovského, Alexandra Dulebu i Pavla Lukáča a neskôr pokračovala činnosťou ministerského Odboru analýz a plánovania. Až v nasledujúcich rokoch vznikli rôzne výskumné centrá aj pri iných ministerstvách.

Ilustráciou súčasnej vysokokvalifikovanej práce je dokument Strategický výhľad zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky. Riziká a príležitosti pre Slovensko v transformujúcom sa svete, ktorý vydalo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v auguste 2022. Jeho príprava bola otvorená aj zástupcom expertnej, akademickej a mimovládnej sféry, ako aj odborníkom z ďalších rezortov.

Autori predstavili štyri možné scenáre budúceho vývoja sveta a predložili odporúčania na získanie odolnosti Slovenska voči existujúcim rizikám a hrozbám. Záverom konštatujú, že „v geopolitickej oblasti bude dominovať hľadanie nového, resp. revitalizácia doterajšieho svetového usporiadania po tom, čo ruská agresia na Ukrajine podkopala základy európskej a globálnej bezpečnosti a multilaterálneho, na pravidlách založeného svetového poriadku.

Popri bezpečnostnom rozmere bude dominujúcou črtou presun geopolitického ťažiska z euroatlantického priestoru do Indo-Tichomoria a celkový rast významu a vplyvu globálneho juhu, ako aj nových domén ľudskej činnosti – kybernetického priestoru a vesmíru“.

Európsky vektor

Dá sa predpokladať, že ani v prípade katastrofického vyústenia volieb pre novú – či staronovú – vládnu garnitúru nebude jednoduché otočiť koleso dejín. Vyššie uvedený strategický výhľad záverom konštatuje, že „výhodou Slovenska je jeho integrácia v európskych a transatlantických štruktúrach, ktoré poskytujú bezpečnostné garancie a zahraničnopolitický výtlak otvárajúci príležitosti v procesoch globálnej transformácie“. A zároveň dodáva, že „Slovensko má v kritickej chvíli vďaka európskej integrácii aj bezprecedentnú finančnú podporu, ktorá umožňuje zmeniť krízu na jedinečnú generačnú príležitosť pre socioekonomickú transformáciu“.

Strana Smer vo svojom volebnom programe volá po „návrate suverenity do slovenskej zahraničnej politiky“, keďže podľa jeho autorov „suverenita a obhajoba národno-štátnych záujmov prestali byť súčasťou zahraničnej politiky“, a preto Smer chce do nej „tieto podstatné prvky vrátiť“. No hoci konštatuje, že „EÚ nie je v súčasnosti správne riadená“, nebude to ani Robert Fico, ani Ľuboš Blaha, ktorí presmerujú Európsku úniu podľa svojho východného gusta. Nanajvýš sa môžu pokúsiť o „orbanizáciu Slovenska“. Skôr či neskôr by tým však vystavili obyvateľov Slovenska vrátane svojich sklamaných voličov bumerangovému efektu v podobe politickej marginalizácie v rámci EÚ i nepriaznivých sociálno-ekonomických následkov.

Slovenská republika však nie je Maďarsko, kde dodnes pretrvávajú kódy feudálnej mentality. Je krajinou, ktorá ma za sebou skúsenosť krehkej demokracie prvej ČSR, odhodlanie vystúpiť proti fašizmu v Povstaní, Dubčekov pokus o voľnejšie dýchanie, November 89 i mobilizáciu občianskej spoločnosti, ktorá koncom 90. rokov pomohla vytiahnuť krajinu z čiernej diery.

Z dlhodobejšej perspektívy sa tak nedá vylúčiť paradox, že aj nepriaznivý povolebný scenár by mohol prispieť k dozrievaniu občanov Slovenska pre Európu. Cena, ktorú by sme za to museli zaplatiť, by však bola vysoká.