Čo najcennejšie by ste obetovali, aby ste presvedčili kamaráta, že život má zmysel?

Článok obsahuje filmové spoilery

Druhákom na bratislavskom gymnáziu položila učiteľka jednoduchú otázku: „Nakoľko sa cítite byť úspešní?“

Svoje pocity mali ohodnotiť na škále od 1 do 10.

Väčšina si dala „známku“ 3 alebo 4.

Žiaci jednej z najlepších bilingválnych škôl, ktorí plynulo hovoria cudzími jazykmi a väčšina sa chystá na zahraničné vysoké školy. Napriek tomu sa necítia byť úspešní.

Práve tento malý sociálny experiment zo synovej triedy sa mi vybavil, keď som sledovala jednu z úvodných scén dánsko-nemeckého filmu Nič.

Ôsmaci majú na hodine vyplniť dotazníky, ktoré ukážu, ktoré povolanie by im najviac sedelo. Sám učiteľ pritom tvrdí, že na tom v skutočnosti nezáleží, že „o nič nejde“. Len to treba vyplniť, nech majú všetci pokoj.

Pehavý Pierre Anthon to však odmietne. Odíde z triedy, vylezie vonku na vysoký strom a odmieta z neho zliezť.

„Na ničom nezáleží,“ vykrikuje zo stromu. „Pretože všetko sa začína len preto, aby sa skončilo. V okamihu, keď ste sa narodili, začínate umierať. A tak je to so všetkým.“

Spolužiaci si rýchlo uvedomia, že musia Pierra Anthona zo stromu dostať. Lebo nikto z nich nechce žiť vo svete bez zmyslu, ktorý opisuje.

„Musíme Pierrovi Anthonovi dokázať, že sú veci, na ktorých záleží,“ dohodnú sa.

Ibaže sa mu to rozhodnú dokázať pomerne drastickým spôsobom – začnú postupne obetovať to, čo má pre nich najväčšiu hodnotu. A keďže o tom, čo má každý priniesť ako obeť, rozhoduje vždy niekto iný, drastickosť ich činov sa stupňuje a nikto už neberie ohľad na pocity iných.

Začne sa to milovanými sandálmi po mame, pokračuje ukradnutou štátnou vlajkou a Kristom na kríži z kostola a končí sa to…

Môže byť aj panenstvo legitímna obeť, ak chcete niekoho presvedčiť, že život má zmysel?

V našich kinách sa film Nič premieta od 1. 6. 2023, následne bude dostupný aj na www.edisonline.sk.

Ako sa zo zakázanej knihy stal bestseller

Psychologická dráma Nič vznikla podľa rovnomennej knihy dánskej spisovateľky Janne Tellerovej. Napísala ju pred 23 rokmi, teda ešte predtým, ako nám internet a smartfóny od základov zmenili život. A ešte predtým, ako deti na sociálnych sieťach začali súperiť v tom, kto toho znesie viac.

V knihe ešte smartfóny, samozrejme, chýbajú. Na rozdiel od filmu je v nej však viac filozofie a ešte viac otázok, ktoré sa vám derú pod kožu, aj keď už dávno nie ste násťroční.

Janne Tellerovej sa podarilo už pred dvomi dekádami zachytiť jednu zaujímavú spoločenskú tendenciu, ktorá jej pripadala nebezpečná. „Mali sme sa stať niečím, niekým,“ hovorí jedna z postáv knihy. „V každom prípade je najdôležitejšie stať sa niečím, čo nejako vyzerá.“

Spisovateľka pred rokmi dúfala, že je to len istá fáza, ktorá pominie. „Lenže odvtedy sa to len zhoršilo,“ povedala Janne Tellerová na diskusii po bratislavskej premiére filmu.

Práve na túto tendenciu vraj chcela svojou knihou upozorniť. Deti a mladí ľudia dnes podľa nej čelia všadeprítomnému tlaku, že sa musia stať niekým a že zmyslom života je byť slávnym, bohatým, úspešným.

„Prečo sa teda všetci tvária, že všetko, na čom nezáleží, je veľmi dôležité, a zároveň sa donekonečna snažia, aby to, na čom naozaj záleží, dôležito nevyzeralo?“ pýta sa v knihe „detský filozof“ Pierre Anthon. A my mu musíme dať za pravdu.

Je zaujímavé, že krátko po vydaní v Dánsku kniha nevzbudila veľký záujem. Postupne si však začala získavať pozornosť. Zo začiatku to pokojne mohlo súvisieť aj s tým, že ju na niektorých školách zakázali – neodporúčalo sa, aby sa s deťmi o tejto knihe hovorilo.

Prečo?

Podľa Janne Tellerovej mali niektorí dospelí obavy, že by mladí ľudia mohli mať po jej prečítaní samovražedné myšlienky. „Našťastie, ukázalo sa, že to nie je pravda,“ hovorí spisovateľka.

Ako sa domnieva, za zákazmi boli skôr obavy niektorých knihovníkov a učiteľov. Po prvé z toho, že sa kniha volá Nič. Zároveň mohli usudzovať, že to, čo hovorí Pierre Anthon, teda že na ničom nezáleží, je posolstvom knihy.

„Pre niektorých dospelých mohlo byť veľmi provokatívne, že sa kniha pýta na kritériá úspechu, podľa ktorých žijeme. Ak niekto takto žije 50 rokov, v zrelom veku sa už nevie zmeniť. Nedokáže zmeniť svoje hodnoty,“ hovorí spisovateľka.

Mladí ľudia však podľa nej s jej knihou problém nikdy nemali. „Pretože oni si tieto otázky kladú stále,“ dodáva.

Kniha postupne vyšla vo vyše 30 krajinách a celkovo sa z nej predalo vyše 1,5 milióna exemplárov. Dočkala sa už aj viac než 150 divadelných adaptácií vrátane opernej a napokon aj filmovej verzie.

Deti nie sú zlé, sú úplne normálne

Ak by sme mali porovnávať film s knihou, vo filmovej verzii je o čosi menej filozofie, ale zato viac vizuálneho násilia. Kým kniha necháva viac na predstavivosti čitateľa a opis niektorých scén úplne vynecháva, niektoré drastické scény vo filme vyhnali zo sály citlivejších divákov. Ľuďom, ktorí sú v psychickej nepohode, majú sklon k úzkosti alebo zažívajú depresívne obdobie, by som namiesto filmu odporúčala radšej siahnuť po knihe.

Janne Tellerová priznáva, že sama videla film len dvakrát. „Ten príbeh dobre poznám, veď som ho napísala, ale je to drsný film a pri niektorých scénach som mala zatvorené oči.“

Niektoré myšlienky v knihe sú pritom inšpirované jej vlastnou životnou skúsenosťou. Ako sama hovorí, zažila toho dosť. Nemala ľahké detstvo a ešte pred tým, ako sa začala naplno venovať písaniu, pracovala pre OSN na riešení konfliktov a zaisťovaní mieru v Afrike. „Videla som dosť hrôz, sama som zažila aj niekoľko napadnutí. Myslím si, že keď si niečím takým prejdete, zdá sa vám prirodzenejšie písať o násilí, silných veciach a klásť otázky viac radikálnym spôsobom,“ vysvetľuje.

Odmieta však úvahy o tom, že deti z jej príbehu sú zlé. Aj keď robia príšerné veci. „Nie sú vôbec zlé, sú úplne normálne. Nechali sa vyprovokovať Pierrom Anthonom, aby sa pustili do projektu hľadania zmyslu života. Jasné, že to robia nesprávnym spôsobom, ale ich projekt je ako taký celkom sympatický,“ hovorí spisovateľka. Je však čoraz ťažšie zastaviť loptu, ktorá sa už kotúľa. „Keď už raz začali s obetovaním vecí, kde sa majú zastaviť? Už to nedokážu.“

„Hľadali sme zmysel,“ hovorí v knihe jedno z dievčat dospelým. „Nič ste nás o ňom nenaučili, tak sme si ho našli sami.“

Podľa Janne Tellerovej sa tie deti jednoducho stali fanatikmi projektu hľadania zmyslu života. Preto v istom momente stratili rešpekt k vlastným pocitom aj k pocitom ostatných. „Nie je to až také odlišné od toho, ako vnímame ľudí, ktorých považujeme za fanatikov. Keď niečomu silno veríte, urobíte čokoľvek, aby ste dosiahli svoj cieľ,“ upozorňuje spisovateľka.

Sama má veľký strach z tlaku v rámci skupiny, ktorý môže mať nebezpečné dôsledky. „Deje sa niečo čudné, keď ľudia konajú v rámci skupiny, niečo, čo sa len zriedka objaví, keď konáme ako jednotlivci. Keď si celá skupina myslí, že je niečo správne, tak aj jednotlivec v rámci skupiny to tak začne vnímať. A potom sa už nedokáže zastaviť, ide až do konca.“

Na filme robili aj zadarmo

Knihu sa v minulosti pokúšalo sfilmovať viacero filmových spoločností, ale všetky zlyhali. „Ten príbeh nie je priamočiary, je to tak trochu rozprávka, tak trochu fantazijné prostredie. Hoci pôsobí realisticky, predsa len takým nie je, aj preto sa ťažko zobrazuje,“ hovorí Janne Tellerová.

Nakoniec film vznikol aj vďaka tomu, že viacerí tvorcovia na ňom robili zadarmo a nemal veľký rozpočet. „Podľa mňa filmu nakoniec prospelo, že mal obmedzený rozpočet, a tak v ňom nemohlo byť ani veľa špeciálnych efektov. Je postavený hlavne na výrazoch tvárí hercov. Myslím si, že aj vďaka tomu je veľmi silný,“ vraví spisovateľka.

Režisérke Trine Piilovej sa podľa nej podarilo preniesť na plátno ducha knihy. „Nad výsledkom musíte rozmýšľať a trvá niekoľko dní, kým ho dokážete stráviť. Myslím si, že to sa režisérke podarilo. A mladí herci sú podľa mňa úžasní,“ dodáva.

Druhý režisér Seamus McNally mal inak za úlohu pracovať špeciálne s detskými hercami. „Boli do toho veľmi zaangažovaní, veľa spolu diskutovali. Na diskusiách k filmu som si uvedomila, že sa veľa zamýšľali aj nad tými otázkami, ktoré riešia ich postavy vo filme,“ hovorí Tellerová.

Nádej existuje, len ju treba hľadať

Pre knihu aj film je príznačné, že v nich nenájdete ani jednu aspoň trochu sympatickú dospelú postavu. Nikoho, s kým by ste sa mohli hoci aj čiastočne stotožniť.

Deti dospelých v tomto príbehu akoby ani neberú do úvahy. Alebo pre nich neexistujú, lebo sa zaoberajú len prácou, vlastnými koníčkami, vecami, na ktorých podľa nich „záleží“. Lenže deti už dokázali prekuknúť, „že všetko je viac o tom, ako to vyzerá, než ako to naozaj je“.

„Všetko je jedno veľké divadlo, v ktorom ide len o to, kto sa vie najlepšie pretvarovať,“ hovorí Pierre Anthon.

Aj preto sa s dospelými nikto z detí ani nerozpráva. „Možno keby sme im o tom povedali skôr, tak by sa to nakoniec neskončilo tak zle,“ zaznie v úvode filmu.

Kniha aj film majú vskutku zničujúci záver. Nie je to facka, ale skôr silný kopanec do brucha, ktorý človeku úplne vyrazí dych. Po bratislavskej premiére nikto z divákov v sále nedokázal zatlieskať.

Janne Tellerová im to vôbec nevyčítala, práve naopak, poďakovala sa tým odvážnym, ktorí vydržali až do konca. Dobre si uvedomovala, že budú potrebovať pár dní, aby tento zážitok spracovali.

„Ani film, ani kniha nemajú šťastný koniec. Pre postavy vo filme nie je veľa nádeje, to však neznamená, že tam nie je nádej pre čitateľov a divákov,“ povedala. „Ale môže trvať dlhší čas, kým ju nájdete.“

No aj postavy z knihy a filmu podľa nej predsa len niečo našli. Dali prednosť možnosti zostať nažive. Stále v tom vidia zmysel, hoci urobili príšerné veci. „Čitatelia a diváci si túto skúsenosť prežijú spolu s nimi, ale bez toho, aby tie hrozné veci sami urobili. V tom je tá nádej.“