Exminister Ján Kubiš: Kandidatúru na prezidenta zvažujem, neodmietol by som ani podporu Smeru

Ján Kubiš (70) je slovenský diplomat, minister zahraničných vecí v čase prvej vlády Roberta Fica, v rokoch 1999 až 2005 generálny tajomník OBSE. V rozhovore hovorí:

• prečo zvažuje kandidatúru na prezidenta a kedy sa rozhodne;
• prečo by neodmietol ani podporu strany Smer;
• aké mal s Ficom vo vláde spory;
• prečo je za dodávky zbraní Ukrajine
• aj za čo by pochválil prezidentku Čaputovú.

Ministrom zahraničných vecí ste boli od leta 2006 do začiatku roka 2009, posledných desať rokov ste pôsobili ako osobitný veľvyslanec OSN v Afganistane, Libanone, Líbyi a Iraku. Čomu sa venujete teraz?

Teraz som doma a venujem sa rodine, pretože som bol naozaj vyše desať rokov v zahraničí. Všetko to boli misie, kde som nemohol mať so sebou rodinu a manželku a ani ma poriadne nemohli navštevovať. Výnimkou bol Libanon, ale keď mi tam prišla rodina prvýkrát na návštevu, práve vypukla revolúcia, preto zase aj odišli.

Potom prišiel covid, takže som veľmi rád, že sa môžem venovať rodine a byť v trošku pokojnejších vodách. Aj keď sa nedá povedať, že by na Slovensku boli nejaké pokojnejšie vody.

Azda pokojnejšie ako Líbya alebo Irak. 

To je pravda, ale politicky je to tu poriadne rozbúrené. Nakoniec, sme v regióne, ktorý čelí vojne.

Hovoríte, že ste doma. To je pomerne dobrá štartovacia pozícia na prezidentskú kandidatúru v budúcom roku, nie? 

Myslím si, že byť doma nemá v zásade nič spoločné s tým, či je to štartovacia pozícia alebo nie. Samozrejme, keby som bol v zahraničí, tak o niečom podobnom uvažovať až tak realisticky nemôžem. Keď chcete ísť do akejkoľvek politickej funkcie, musíte sa tomu venovať profesionálne a pracovať na tom, aby ste si získali podporu. Nemôžete to robiť dištančne niekde v zahraničí. Čiže z tohto pohľadu možno áno, ale sú tam aj iné faktory, ktoré zohrávajú svoju úlohu.

V posledných týždňoch ste viackrát pripustili, že kandidovať za prezidenta budete. Pre Plus 7 dní ste povedali, že kandidatúru seriózne zvažujete, podobne ste odpovedali Pravde v apríli. Od čoho závisí vaše finálne rozhodnutie? Ak teda náhodou už nepadlo.

Rozhodnutie nepadlo. Je pravda, že situáciu stále zvažujem a vyhodnocujem si, či bude v prvom rade nejaká spoločenská objednávka medzi voličmi. Konštelácia, ktorá tu je, sa vyjasní až po voľbách do parlamentu na jeseň tohto roku. Toto je jeden z faktorov, ktorý ma trošku brzdí v tom, aby som vyslovil nejaké priame rozhodnutie.

Čiže vaše rozhodnutie určite príde až po parlamentných voľbách? 

Z môjho pohľadu by malo prísť až po parlamentných voľbách. Očakávam, že vtedy sa mnohí z politikov môžu začať rozhodovať o tom, aký ďalší krok po voľbách urobia, či budú mať šancu ísť do exekutívy, pretože to sa nikdy nevie, závisí to od voličov… Alebo si povedia dobre, skúsim niečo iné. Sú tam prezidentské voľby, sú tam eurovoľby. Tieto veci budú stále na stole a vyjasnia sa až po parlamentných voľbách.

Na koho narážate, keď hovoríte, že niektorí politici si možno ešte nejakým spôsobom prehodnotia situáciu po parlamentných voľbách? 

Nechcem narážať na nikoho, pretože všetko ukážu výsledky jednotlivých politických strán a zoskupení, ktoré dosiahnu vo voľbách. Tam zrejme môže prísť ešte k nejakým úvahám, ale to je čisto moja hypotetická úvaha na základe rôznych skúseností z vnútornej politiky v mnohých štátoch, kde som pôsobil.

Video: Rozhovor s Jánom Kubišom
(autori: Eva Štefanková, Dušan Mikušovič)

Ako si odmeriate spoločenskú objednávku? Ako zistíte, že je tu nejaké očakávanie verejnosti, aby ste za prezidenta kandidovali práve vy? 

Prvý je bezprostredný kontakt s ľuďmi a ten mám. Chodím nielen po Bratislave, kde bývam, ale chodím aj po Slovensku. Zatiaľ len veľmi nezáväzne. Venujem sa veciam, ktoré mám rád, chodím napríklad na rôzne folklórne festivaly a podobne. Naozaj ma zastavujú ľudia na uliciach v Bratislave aj mimo nej a kladú mi túto istú otázku.

Vravia, že by bolo dobré, keby som do toho išiel. Nechcem to zveličovať, ale tento signál prichádza a je pomerne výrazný. Druhý veľmi výrazný faktor, ktorý môže ovplyvniť moje finálne rozhodnutie, je, ako sa rozhodne pani prezidentka.

Akú rolu by to vo vašom prípade hralo? Môže to znieť povrchne na základe vášho pôsobenia v rokoch 2006 až 2009, ale zdá sa mi, že teoreticky by ste mohli oslovovať trochu iné spektrum voličov než súčasná prezidentka. Vaše rozhodnutie by mohlo byť nezávislé od toho, či bude Zuzana Čaputová kandidovať alebo nie.

Teoreticky áno, ale z hľadiska zakotvenia Slovenskej republiky v určitých inštitúciách sme pani prezidentka aj ja jasne a podobne vyhranení. Z môjho pohľadu musí byť Slovensko pevne zakotvené v euroatlantických štruktúrach a v Európe, byť súčasťou Európskej únie. Dokonca by som povedal, že súčasťou pevného jadra Európskej únie, pretože sme v eurozóne. Toto som presadzoval a robil by som to aj do budúcnosti. Tento signál snáď budú reflektovať aj tí, ktorí volia pani prezidentku. V tomto oslovujeme podobné spektrum.

Čiže vaše rozhodnutie kandidovať by bolo pravdepodobnejšie, ak by pani prezidentka nekandidovala alebo ak by kandidovala?

Nebudem o tom špekulovať. Osobne nemám nejaké obavy ísť do súťaže. Polovicu života som išiel do rôznych funkcií cez konkurzy a rôzne súťaže, takže sa nedomnievam, že by som sa mal vzdať len na základe toho, že budem vidieť nejakých silných protihráčov.

Viackrát ste povedali, že ak by ste kandidovali, boli by ste občianskym kandidátom, ale nebránili by ste sa ani podpore nejakej politickej strany. Nemôžeme tieto výroky chápať tak, že kandidatúru zvažujete a snažíte sa vyslať signál pre niektoré politické strany, aby pri premýšľaní o stratégii do budúcoročných prezidentských volieb rozmýšľali aj nad vami? 

Nemyslím si a nechcem ho takýmto spôsobom vysielať. Mnohé z politických strán na rôznych častiach politického spektra zvažujú, že postavia svojich kandidátov, a to je len prirodzené. Už sa objavili aj nejaké mená, možno nie úplne straníckych kandidátov, ale podporovaných určitými stranami. Tieto mená sa budú objavovať ďalej.

Domnievam sa, že prezidentský úrad by mal vytvárať platformu a pôdu na zosúlaďovanie stanovísk rôznych politických a odborných síl, ktoré tu sú, pôsobiť pri hľadaní východísk z našich problémov a kríz, do ktorých sme sa dostali a budeme dostávať. Z tohto pohľadu je plus byť občiansky alebo nestranícky kandidát – z toho budem vychádzať.

Čo to pre vás znamená?

Ak by som išiel do kampane, v prvom rade chcem zozbierať podpisy. To mi zároveň ukáže, či existuje nejaká spoločenská objednávka. Dúfam, že ak by som do toho šiel, bol by som schopný presvedčiť ľudí, že ja som práve ten kandidát, ktorý môže spájať a nie rozdeľovať a ktorý má praktické skúsenosti a znalosti potrebné na výkon tejto funkcie.

Pred poslednými prezidentskými voľbami v roku 2019, teda ešte vtedy, keď Smer hľadal svojho kandidáta, sa špekulovalo aj o vás. Vaše meno zaznelo aj zvnútra strany od niektorých členov Smeru. Vy ste pripúšťali záujem a aj vtedy ste hovorili, že by ste boli občianskym kandidátom, čiže situácia bola veľmi podobná ako dnes. Prečo sa to vtedy nestalo? Prečo sa Smer rozhodol pre pána Maroša Šefčoviča?

Prečo sa Smer rozhodol tak, ako sa rozhodol – to je záležitosť Smeru. Ja nie som členom Smeru, i keď som bol nominantom Smeru vo vláde a chcem za to poďakovať. Dostať sa do vlády a mať možnosť pracovať ako jej člen, obhajovať záujmy Slovenskej republiky a jej občanov je vždy plus. Je to najcennejšia časť mojej profesionálnej dráhy.

V roku 2019 som kandidatúru zvažoval, lenže vtedy som pôsobil v zahraničí a bolo mi jasné, že dištančne sa tieto veci nedajú robiť. Vtedy som ešte neuvažoval o ukončení svojho pôsobenia v zahraničí, takže pre mňa to bolo jasné rozhodnutie. Pravda, oslovili ma rôzni ľudia, nie stranícky, ale skôr osobne, občiansky. Prišiel som k záveru, že nie je možné urobiť zodpovednú kampaň v priebehu troch mesiacov, ktoré ostávali do vtedajších prezidentských volieb.

Smer je dnes inou stranou, ako bol v roku 2019. Prešiel rozkolom, časť straníkov odtiaľ odišla, ale asi sa zhodneme, že sa posunul aj politicky. Je pre vás osobne stranou, o ktorej podporu by ste stáli? 

Ja nebudem oslovovať žiadnu stranu. Pokiaľ by mi strana ako Smer vyslovila podporu a zároveň by mi ju vyslovili aj niektoré ďalšie politické strany, neodmietol by som to. Ale opäť, bude to závisieť od voličov. A aj od toho, či si postavia nejakého svojho kandidáta, takže ja o tom zatiaľ príliš nešpekulujem. Ale iste, prečo by som mal odmietnuť podporu takejto strany?

Predpokladám, že niektorí ľudia by vám povedali, že im radikalizujúca sa rétorika Smeru nesedí, a preto by podporu od tejto strany odmietli.

Je to možné, ale netreba zabúdať, že ak by som prijal podporu tej alebo inej politickej strany, neznamenalo by to, že prijímam jej program. Ak by som sa pustil do kampane, budem veľmi jasne komunikovať svoje postoje k všetkým otázkam. A tam sa buď zhodneme, alebo nezhodneme. Ja si myslím, že to bude skôr o tom, či politické strany budú vôbec zvažovať, že by ma podporili. Pokiaľ ide o Smer a niektoré ďalšie politické strany, je evidentné, že v niečom im možno môžem konvenovať, ale v niečom im asi konvenovať nebudem.

Váš pohľad na zahraničnú politiku je nepochybne iný ako pohľad Smeru, napríklad aj pri vojne proti Ukrajine. V rozhovore pre Pravdu ste povedali: „Myslím si, že krajine, ktorá sa bráni, je potrebné pomáhať všestranne vrátane dodávok zbraní dovtedy, kým si to Ukrajina bude priať.“ Vás Robert Fico nepresvedčil, že treba rokovať o mieri a že dodávky zbraní predlžujú vojnu?

O mieri treba rokovať. Treba si začať pripravovať predpolie, hovoriť aj s predstaviteľmi Ukrajiny, Ruska a medzinárodného spoločenstva. Ale to nevylučuje základné stanovisko – pokiaľ sa štát, ako je Ukrajina, náš sused, bráni proti agresii, treba mu pomáhať.

Naša historická skúsenosť nás učí, že akýkoľvek iný postoj by bol chybou. Z môjho pohľadu by to bolo aj nemorálne. Nemôžeme si dovoliť pozerať sa, ako kúskujú krajinu, ktorá je navyše na našich hraniciach. To ohrozuje aj nás. Ukrajinu treba podporovať až dovtedy, kým si nepovie – dobre, teraz je čas začať mierové rokovania.

Čiže platí téza, že to, kedy začať rokovať o prímerí, je vecou Ukrajiny a ukrajinských občanov?

Áno, v prvom rade je to vecou Ukrajiny. Vychádzam z toho, že Ukrajina si v určitom čase asi povie – dospeli sme k istej hranici a teraz sa poďme rozprávať o politickom riešení tejto situácie. Predpokladám, že v určitom čase k podobnému stanovisku môže dôjsť aj Ruská federácia a partneri, ktorí podporujú Ukrajinu, môžu dať nejaké impulzy ukrajinskému vedeniu a konzultovať s nimi, ako postupovať ďalej.

Napokon, nie je to nič zvláštne. Aj pápež poslal svojho vyslanca, ktorý bude konzultovať možné mierové riešenia. Domnievam sa, že mnohí z činiteľov, ktorí sú za hľadanie politických riešení, sa už v súčasnosti začínajú aktivizovať a rozmýšľajú nie o tom, čo bude zajtra, ale čo bude popozajtra. Treba rozmýšľať nielen takticky, ale aj strategicky.

Ukrajinská vláda v utorok informovala, že ruská armáda zničila Kachovskú priehradu. Ako vy osobne hodnotíte, čo sa stalo? 

Zaregistroval som toto vyjadrenie ukrajinskej vlády. Samozrejme, že som zaregistroval aj úplne iné vyjadrenie z Moskvy. Z môjho pohľadu je to opäť neprípustné. Je to nielen veľmi významná technologická katastrofa, ale dotýka sa to bezprostredne ľudí. Je to humanitárna katastrofa, mnohí ľudia budú trpieť.

Pochopiteľne, má to svoj vplyv aj na vedenie budúcej protiofenzívy zo strany Ukrajiny alebo na ďalšie vojenské kroky zo strany Ruska. Bohužiaľ, vo vojne sa dejú aj veci, ktoré sú absolútne neprijateľné a neprípustné. A domnievam sa, že v budúcnosti bude nutné posúdiť aj spôsob vedenia vojny a vyvodiť z toho dôsledky.

Nazvali by ste zničenie Kachovskej priehrady aktom štátneho terorizmu zo strany Ruska?

Nechcem hovoriť, či to bolo zo strany tej alebo inej, pretože na to by som potreboval viac informácií a aby sa k tomu vyjadrili ďalší, ktorí ich môžu mať.

Predpokladáte, že to mohli spôsobiť Ukrajinci? 

Jednoducho neviem. Akurát som zaregistroval, že došlo k zničeniu priehrady. Dúfam, že sa niekedy v budúcnosti podarí túto priehradu obnoviť. Je to obrovská katastrofa. Z môjho pohľadu ten, kto to urobil, spôsobil veľké škody a je to svojím spôsobom akt terorizmu.

Čo nasvedčuje tomu, že by si to mohli Ukrajinci urobiť sami? Lebo takéto úvahy pripomínajú, ako keď niektorí spochybňovali, či sú za masaker v Buči zodpovední Rusi. 

Ja nič nespochybňujem, len nemám dosť informácií. Snažím sa nezaujímať kategorické stanoviská skôr, než získam informácie. Ale určite to považujem za akt terorizmu.

Posuňme sa. Kedy ste sa naposledy videli s Robertom Ficom, v ktorého vláde ste pôsobili?

No, to je už mnoho rokov. Tesne po tom, keď som bol ministrom.

Teda viac ako dekáda?

Bude to veľmi veľa rokov.

Čítal som váš rozlúčkový rozhovor, ktorý ste dali pri odchode z postu ministra zahraničných vecí na konci roku 2008. V ňom ste povedali, že ste si s vtedajším premiérom nikdy nepotykali, aj keď ste boli ministrom dva a pol roka. To vám asi vydržalo doteraz.

To je pravda.

Prešiel som si aj vaše reakcie na Ficove kroky z rokov 2006 až 2008. Tie v oblasti zahraničnej politiky boli už vtedy vnímané kontroverzne. Napríklad keď Robert Fico išiel oslavovať kubánsku revolúciu na kubánsku ambasádu. Vy ste povedali, že by ste tam rozhodne nešli a že to nepovažujete za vhodné. No zároveň ste dodali, že musíme rešpektovať, že Robert Fico je ľavicový politik a prejavuje sa takýmto spôsobom. Vyzeralo to, že ste svoje reakcie vyvažovali. Boli médiá v tom čase k predsedovi Smeru nespravodlivé?

V prvom rade si myslím, že médiá musia byť slobodné a bez nátlaku plniť svoju úlohu. Väčšinou sú kritické, ale na to tu sú, ak operujú s faktmi a nielen s emóciami. Áno, môžu byť nepríjemné, môžu byť dokonca niekedy aj jednostranné, ale to proste patrí k veci. Takže s médiami by som túto otázku vôbec nedával do súvislosti.

Nedával by som ju ani príliš do súvislosti s nejakým balansovaním, aby som si pohneval alebo nepohneval premiéra, pretože evidentne som si vtedy pána Fica asi pohneval. Domnieval som sa, že keď už sa chodí na oslavy nejakých revolúcií na kubánsku ambasádu, malo by sa obdobným spôsobom chodiť na oslavy štátnych sviatkov našich partnerov a spojencov. To som zo strany mnohých vládnych predstaviteľov neregistroval.

Aký najväčší konflikt ste vtedy mali?

Toto bol jeden z nich, ale nebol jediný. Bolo ich viac a vyplývali z toho, že ja som bol jasne orientovaný na rozširovanie spolupráce v rámci Severoatlantickej aliancie aj v rámci Európskej únie. Tu sme niekedy mali rozdielne názory, najmä pokiaľ ide o Severoatlantickú alianciu.

Pokiaľ viem, problém bol aj v tom, že ste neboli ochotný súhlasiť s politickými nomináciami, ktoré prichádzali z prostredia strany Smer, napríklad na veľvyslanecké posty. Dokonca som zachytil výrok nejakého straníka, ktorý povedal, že ministerstvo zahraničných vecí je pod vami príliš vodotesné a nechávate tam ľudí, ktorí tam pracovali aj za minulých garnitúr, teda pravicových vlád. Bola aj toto príčina vašich nezhôd?

Domnievam sa, že nie. Toto sme si s premiérom vydiskutovali. Samozrejme, že to nevyhovovalo mnohým ľuďom, najmä zo strany Smer, ale nielen im, boli tam aj iní koaliční partneri. Ja som trval na tom, že veľvyslanecké funkcie nie sú za odmenu. Treba tam mať kvalifikovaných ľudí, nech už majú akékoľvek názory.

To sa týkalo celého ministerstva. Ja som nikomu nechcel hovoriť, ako a koho majú voliť. Ale očakával som, že štátni úradníci ministerstva zahraničných vecí vrátane veľvyslancov budú pôsobiť v rámci programu vlády. Pokiaľ by im to nevyhovovalo, môžu odísť. Ale nesúhlasil som s tým, aby sa robili akékoľvek čistky, takže som odmietal politizáciu ministerstva zahraničných vecí. V tomto je to pravda.

Je Robert Fico iným politikom, ako bol vtedy? 

Ja si myslím, že ľudia sa v zásade nemenia. Takí, akí sme boli, keď sme dospeli, ako nás vychovali, takými sme aj ostali.

Viete si predstaviť, že by v roku 2008 Robert Fico povedal na adresu nemeckej armády niečo také ako dnes? Teda, že v súvislosti s účasťou nemeckých vojakov v rámci schválenej misie NATO na slovenské územie vyhlásil, že tu budeme mať „Wehrmacht“? 

Nechcem špekulovať, či si to viem predstaviť alebo nie. Toto je otázka, ktorú by ste mali položiť asi jemu, nie mne.

Čo si o tom výroku myslíte? 

Je nešťastný, nevhodný a nedôstojný. Týka sa našich partnerov a spojencov v rámci Aliancie a Európskej únie. Týka sa nášho vari najväčšieho zahraničného obchodného a hospodárskeho partnera. Samozrejme, nechcem tým nejakým spôsobom zľahčovať naše hospodárske vzťahy so všetkými susedmi.

A domnievam sa, že je to veľmi nevhodné z hľadiska rozpútavania určitých vášní. Vieme veľmi dobre, že mnohí ľudia na Slovensku sa, bohužiaľ, až príliš vyhraňujú voči niektorým spojencom a partnerom. A sú príliš náchylní podporovať iné krajiny, ktoré nie sú našimi partnermi a spojencami.

Exminister zahraničných vecí Ivan Korčok v rozhovore pre Denník N o Robertovi Ficovi povedal: „Každý na Slovensku musí vedieť, že sa o slovo hlási človek, ktorý by Slovensko izoloval a ktorého nerešpektuje nikto. To nie je tak, že si už nemôže sadnúť za stôl s Francúzmi a Nemcami, on už si nemôže sadnúť za stôl ani s Poliakmi a Čechmi.” Má pravdu? 

Postoje, ktoré zaujíma pán Fico ako predseda Smeru, v mnohých oblastiach nie sú kompatibilné s postojmi a názormi drvivej väčšiny členských štátov a vedúcich predstaviteľov členských štátov Európskej únie. Na druhej strane, v reálnej politike, keď je niekto zvolený a dostane sa do určitej funkcie, partneri s ním hovoriť budú. Sadnú si za stôl.

Ale je jasné, že si budú toho partnera a jeho postoje vyhodnocovať a bude im dopredu jasné, ako diskusia s ním môže dopadnúť. Ale v reálnej politike k diskusiám a ku kontaktom dochádza, najmä keď ste partnerom, ktorého zvolili prostredníctvom demokratických volieb.

Aj s Viktorom Orbánom komunikujú všetci štátnici. Na druhej strane, potom občas vidno fotografie, ktoré zachytávajú momentku, ako Orbán sedí alebo stojí na samite v Bruseli niekde v kúte a ostatní sa rozprávajú v neformálnej debate medzi sebou. To asi o niečom vypovedá.

Stane sa, určite, ale dialóg prebieha.

Prezident je v politickom a ústavnom systéme Slovenska predsa len vo vzťahu k zahraničnej politike pomerne dôležitá figúra. Preto ma zaujíma, či v prípade, keď vidíte tieto zahraničnopolitické postoje Smeru, ide o stranu, od ktorej by ste stále prijali podporu.

Opäť to závisí od Smeru. Je veľmi otázne, či by mi Smer takúto podporu vyslovil vzhľadom na niektoré moje stanoviská. Takže nechcem špekulovať o týchto veciach.

Je postoj strany Hlas z tohto pohľadu kompatibilnejší s vašimi názormi?

Určite.

Peter Pellegrini bez pochýb zaujal iný postoj k vojne na Ukrajine ako Fico. Poslanci strany Hlas napríklad podporili prítomnosť misie NATO na slovenskom území. Na druhej strane, videli sme tu debatu o obrannej zmluve so Spojenými štátmi, kde som mal pocit, že sa politici Hlasu zľakli názoru časti verejnosti a prispôsobili tomu svoju rétoriku. Vy ste tento pocit nemali? Ako ste vnímali debatu o obrannej zmluve?

Myslel som si, že je škodlivá a scestná. Debata musí byť, ja som nemal nikdy nič proti diskusiám, ktoré by sa však mali viesť na odbornej úrovni a ktoré by sa mali týkať ustanovení tejto zmluvy. Nechcem hovoriť, že by sa zľakli, ale politické strany načúvajú tomu, čo si myslia ľudia, a niekedy sa tomu prispôsobujú vo svojich postojoch až príliš.

Ľuďom treba načúvať a reflektovať to, ale váhanie a vajatanie medzi rôznymi postojmi hovorí o nevyjasnenosti v hlavách aspoň niektorých politikov. Tým nechcem hovoriť o politikoch Hlasu, to je všeobecné vyjadrenie. V otázkach kľúčového významu, teda základnej orientácie, základných priorít a cieľov, ktoré stoja pred Slovenskou republikou, by každý politik mal mať jasné stanoviská a mal by ich jasne komunikovať. A buď osloví, alebo neosloví ľudí – to je už potom život.

Hypoteticky, keby ste boli v tom čase prezidentom, podporili by ste prijatie obrannej zmluvy so Spojenými štátmi v tej textácii, akú sme mali na stole?

Musím povedať, že som si ju vtedy prečítal, ale neštudoval som ju podrobne. Takže, aby som nebol kategorický, či by som ju podporil v tej textácii, odpoviem, že prijatie takejto zmluvy by som v zásade podporil. Je to logický krok, ktorý potvrdzuje našu spoluprácu s naším najvýznamnejším vojenským spojencom – Spojenými štátmi americkými.

Mnohé z vecí, ktoré sa vytýkali v zmluve, sa týkajú určitej extrateritoriality, pokiaľ ide o pôsobenie príslušníkov amerických ozbrojených síl. Ale to nie je nič nové. O tomto už pri začiatku rokovaní museli vedieť aj vtedajší predstavitelia štátu, minimálne minister zahraničia. A začiatok rokovania sa odohrával aj počas vlády Smeru. Toto museli a mali reflektovať už pri začiatku rokovaní, pretože je to dlhodobá politika Spojených štátov, ktorú my nezmeníme.

Oblúkom sme sa vrátili k prezidentskej kandidatúre. V čom by ste boli lepším prezidentom ako súčasná hlava štátu, pani prezidentka Zuzana Čaputová? 

Neviem, či by som bol lepším, ale v každom prípade, viem ponúknuť skúsenosti, ktoré mám z riadenia krízových situácií či pri hľadaní politických východísk z niektorých, niekedy veľmi vyhrotených situácií. Nazbieral som ich za desaťročia pôsobenia v rôznych funkciách. Tie skúsenosti sú pomerne unikátne, pokiaľ ide o Slovensku republiku. Určite by som priniesol celý balík skúseností, ktoré dnes na Slovensku tak veľa ľudí nemá.

Máte v hlave nejakú situáciu, keď sa napríklad na výkone funkcie pani prezidentky prejavilo, že nemala toľko skúsenosti s diplomaciou a zahraničnou politikou? 

Nechcem o tom teraz hovoriť, niektoré veci by som si prípadne nechal až na kampaň. Ale domnievam sa, že je to všeobecne otázka politickej pripravenosti. Určite by som nenechával vyhnívať situáciu po vyslovení nedôvery vláde tak dlho.

Čiže ako by ste vy postupovali? Vymenovaním úradníckej vlády už v januári? 

Ja by som postupoval tak, ako sa pani prezidentka vyjadrila, že chce čo najskôr prísť s úradníckou vládou. Z môjho pohľadu to trvalo príliš dlho. Aké budú politické dosahy tohto váhania, to sa ukáže až vo voľbách.

Pani prezidentka povedala, že vymenuje úradnícku vládu v prípade, že sa politické strany nezhodnú na predčasných voľbách, ktoré budú v prvej polovici roka, čiže do konca júna. Tam zo svojho postoja ustúpila. Na druhej strane, úradnícka vláda nie je niečo, s čím máme skúsenosť. Nemá dôveru parlamentu, nebudú jej prechádzať zákony. Nie je to úplne najšťastnejšie riešenie a je to pomerne veľký politický risk. 

Ja by som povedal, že je to skôr prezidentská vláda, už len z hľadiska toho, ako sa táto vláda kreovala. Aj vláda, ktorá tu bola predtým, musela hľadať politickú podporu, nemala ju v parlamente automaticky. Tak bude musieť postupovať aj táto úradnícka vláda alebo vláda pani prezidentky – či už ide o programové vyhlásenie, rozpočet, jednotlivé reformné kroky, alebo o riadenie štátu. Z hľadiska techniky práce je to obdobné, bude si musieť hľadať politickú podporu naprieč politickým spektrom v parlamente pre každý krok. Ale opäť, či mám správny názor ja, alebo sa správne rozhodla pani prezidentka, to nám ukážu výsledky parlamentných volieb.

Vy si viete predstaviť lepšieho premiéra vo vláde odborníkov, ako je Ľudovít Ódor? Alebo keď ste nad tým rozmýšľali, napadlo vám iné meno? 

Ja som nerozmýšľal o menách, ale som veľmi spokojný s tým, ako vyzerá táto vláda. Osobne sa domnievam, že ľudia, ako je pán Ódor, sú veľmi pripravení odborníci práve na to, aby sa zaoberali otázkami hospodárskeho vývoja, udržateľnosti financií a podobne. Dúfam, že nájdu politickú odvahu, aby skutočne konali tak, ako hovorili v čase, keď ešte o rozpočtovej zodpovednosti rozprávali z iných funkcií.

Ekonomický blok je veľmi silný, ale poznám aj niektorých ďalších ľudí v tejto vláde, a musím povedať, že je to vláda, ktorá má šancu nielen upokojiť situáciu – to by bolo veľmi málo –, ale má šancu urobiť aj niekoľko zásadných krokov a nastaviť aspoň na reflexiu pre ďalšiu vládu, ktorá príde po voľbách. Ja dúfam, že sa postaví k záležitostiam zodpovedne a bude pracovať v rámci intencií, ktoré ukazovali najmä ekonomickí a finanční odborníci už v tom čase, keď boli mimo vlády.

Okrem čakania na vymenovanie úradníckej vlády, akú najzásadnejšiu chybu urobila prezidentka Zuzana Čaputová za posledné roky? 

Ja nechcem hovoriť o chybách.

Dobre, tak ju pochváľte. 

Pani prezidentka je z môjho pohľadu veľmi príťažlivý symbol, ktorý reprezentuje Slovenskú republiku v zahraničí. Aj svojimi postojmi a názormi. Môžu s ňou sympatizovať mnohí ľudia a štátnici aj v Európe. Z tohto pohľadu nám robí dobré meno od samého začiatku.

Považovali by ste za nevhodnú otázku, koho ste volili v druhom kole prezidentských volieb v roku 2019? 

Ja som nevolil, bol som v zahraničí.

Tak inak. Koho by ste volili, ak by ste boli na Slovensku? 

Musím povedať, že keby som volil, tak by som volil Maroša Šefčoviča, pretože ho poznám osobne a verím, že by bol vynikajúci prezident Slovenskej republiky.

Napadá vám ešte niekto, kto by bol vynikajúcim prezidentom Slovenskej republiky, ak by ste nekandidovali vy? 

Ďakujem za ten dodatok. V tomto čase nechcem špekulovať, nechcem hovoriť o menách. Ale určite sa na Slovensku nájdu mnohí ľudia, ktorí si zaslúžia aspoň to, aby boli zvážení. Je veľmi otázne, či sa do takejto kampane pustia, pretože v dnešnej rozkolísanej dobe a v dnešnej hrubosti, ktorá tu panuje, je ísť do politiky nielen odvahou, ale aj obeťou a obrovskou zodpovednosťou. Pre bežného človeka je oveľa jednoduchšie ostať doma, kritizovať a žiť si svoj život a nenechávať sa vláčiť všelijakými bahnami našej domácej politiky.